Po hlbokej meditácií, keď sa potulujete sami nočným hradom, len so svojimi myšlienkami, zamierite bránou do polí, či obchádzate po hradbách, napadne vás všeličo a ste plní dojmov a emócii. Tie myšlienky som sa pokúsil zachytiť práve tu:
Biele kmene do noci svietia,
pod útesom sa rieka vlní.
Hlbkým poznaním predurčenia,
duša moja sa plní.
Zvláštne aká kyprá,
pod bielym popraškom je pôda...
Porušiť zvukom posvätnú chvíľu
nenapraviteľná bola by škoda.
Života zmysel neskrýva maska,
je to jedno krátke slovo len.
Cítim ho v sebe...je to láska...
Dúfam, že nie je to len sen...
Tajomne šumia koruny stromov
a v tmách sviečka svieti.
Volajú...volajú ma domov...
späť medzi prírody deti.
Drobučké kvapky padajú z neba,
havrany v dialke škriekajú,
nič viac mi veru už nie je treba.
Mraky mesiac skrývajú.
Mohutné veže do tmy sa čnejú
problémom ľudí, ticho sa smejú.
Copyright© Finwaell, 2006-2008.
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
zlatovlaska33
26. 11.novembra 2006 19:13
také pekné
2
hmm..ked som si to predstavoval vyvolalo to vo mne zvlastne pocity..paci sa mi predstava ako stojis pod zatiahnutym nebom na hradbach ktorych belost sa vrezava do tmy..a v dialke pocut havrany..peknee
Napíš svoj komentár