Som ALE..teší ma

Ale mňa neteší..

Máš dokonalé oči. Ako zrkadielka, v ktorých sa na teba usmievam. Cez ne vidím do vlastnej duše. Bol to len odraz, alebo som v nich bola skutočne ja?

Vieme. Obaja vieme čo smieme (alebo čo sa smie?) a čo nie a čo chceme a nemôžeme mať. Si ako ja, len trocha úplne iný Si tam a ja tu, to je ten najdôležitejší rozdiel. A práve ten, ktorý by bolel.

V takých chvíľach človek nepremýšľa čo je správne. Odchádza za hranicu bláznovstva. Len sa smeje, tak začarovane a udivene zo samého seba. Nechá sa unášať. A netrápi ho, prečo na tých dvoch bláznov tá veverička tak zazerá. Nebolo to o tom, čo sa dialo..bolo to o TEBE. Bolo to TEBOU a bez toho všetkého v mysli zostávaš aj tak len a len TY. Možno aj chcem, aby si tam zostal...

ALE. Trpkosť ALE ma znova navštívila. Po toľkých návštevách by sme sa s ALE mohli spriateliť, no radšej by som bola, ak by nijaké neexistovalo.

Ak by nebolo, mohli by sme..čo ja viem..všetko? Nemuseli by sme premýšľať čo bude zajtra, lebo by stačilo, že sme my. Poblízku, pripravení vyčarovať jeden úsmev, urobiť deň krajším..obdarovať tým najcennejším, čo nám raz niekto vzal..

Ak by ALE nebolo, vynorilo by sa LENŽE, AVŠAK..je tu ešte niekto, kto chce zamotať svet?

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu