Zacal sa teda pomaly obliekat. Vysiel z domu. Prsalo. Bol to vsak ten letny teply dazd ktory miloval. Rozhodol sa teda nenasadnut do elektricky ale ist peso. Cestou stretol kamarata. "Ako sa mas? " "Ale skvele, nemam sa naco stazovat.", znela jeho naucena fraza. Hlavou mu preblesla myslienka, ci sa naozaj vsetci ludia maju tak velmi dobre. Vzdy ked sa ich pytal na pocity, kazdy bol v poriadku, nic nikoho netrapilo. Maju naozaj taky stastny zivot, alebo maju len to stastie a vidia len tie dobre veci? A mozno su na tom tak ako on. Trapi ich tak vela veci, tuzia sa s niekym o tom porozpravat, ale jednoducho nemaju s kym. Vraj je najlepsie poriadne sa vyplakat a dostat vsetko zo seba. Ako vsak moze clovek dostat vsetko zo seba ked aj pri placi je sam?
Kracal dalej.Isiel okolo miesta, na ktorom bol kedysi naozaj stastny. S nou. Teraz tam sedela dalsia usmievajuca sa dvojica. No nechcel pripustit ze to co zazil bolo normalne a bezne. Sam na seba sa hneval, ze tak casto zabludi myslienkami ku nej. Boli to sice tie najkrajsie spomienky, no kazda jedna z nich teraz tak strasne bolela.
Uz bol skoro na mieste. Mali tam byt vsetci ti, ktori su vraj jeho kamarati. No akoto, ze sa ho ani jeden z nich so skutocnym zaujmom nespytal ako sa citi?
Ked otvaral dvere opat sa zamyslel. Herci maju tazke povolanie. Aj ked sa citia najhorsie, zaziju jeden z tych naozaj zlych dni nemoze na ich tvari byt vidiet stopa po smutku. Mal pocit zeby bol dobry herec.
Ked prisiel medzi kamaratov vsetci ho s nadsenim privitali. Mali ho radi. Brali ho ako toho vzdy usmiateho a zabavneho. Tu rolu vedel zahrat skvele. Pri pocuvani rozhovoru by nik nevereil, ze to co vychadza z jeho ust, a to co mu chodi hlavou sa moze odohravat v jednom cloveku. Nebral to ako pretvarku. Povazoval to za svoju povinnost. Bolo to to, co sa od neho ocakava. Rozlucil sa podanim ruk a par objatiami. Citil sa pritom ako herec, ked sa na zaver pokloni pred publikom. Ked odchadzal dazd uz prestal. Aj napriek tomu sa rozhodol ist domov peso.
Po usmeve, ktory este pred chvilkou vsetci tak obdivovali nezostalo ani stopy. Opat myslel na nu. obcas sa chcel vzdat aj poslednej nadeje, No nedokazal uverit, zeby ona vedela tak rychlo na vsetko zabudnut. A to mu pripadalo take naivne. Az sa bal toho kolko svojich myslienok daruje jej, bal sa toho ako velmi ju ma rad. Kazdy vecer sa modlil, rozpraval sa s Bohom ako velmi tuzi po tom, co zazil. Bola to jedna z mala veci, o ktoru prosil. Asi jedina vec, o ktoru prosil tak vytrvalo. Obcas uz to vyzeralo, ze sa spolu dokazu cez vsetko preniest, ze to ich vztah zvladne. No to vzdy trvalo len chvilu.
Jej lahostajnost mu sposobovala strasne rany. A tu bezmocnost ktoru citil pri vsetkych tych spomienkach nevedel zniest. Keby sa na nu mohol hnevat. Znenavidiet ju. No nic zle nespravila. Pripadalo mu to, ako by tie zle veci robil len on. Sadol si na lavicku a kadze bola tma rozplakal sa. Najprv si pripadal zvlastne. Co ak ho niekto uvidi? No rpeslo okolo neho vela ludi a nikto si jeho smutne oci nevsimal. Naozaj uz v nicom nevidel zmysel. Nechcel verit, ze zivot ma byt len o tom, ako sa kto zhosti svojej role. Strasne chcel, aby ho niekto presvedcil o opaku. Vlastne nie niekto. Len ona...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
plarika
6. 7.júla 2009 23:45
Niekedy sa pretvarujem rovnako.. hmm.. možno to ani nie je pretvárka.. len.. hmm.. čo to vlastne je???
2
@plarika
hmm...tazko to nazvat mas pravdu.ale chvilami ako keby sa clovek len tak pozeral na to co sa deje,na to ako sa sam sprava.ale pretvarka to nemusi byt
hmm...tazko to nazvat mas pravdu.ale chvilami ako keby sa clovek len tak pozeral na to co sa deje,na to ako sa sam sprava.ale pretvarka to nemusi byt
Napíš svoj komentár