Z jedného sveta do druhého :)

Najprv trochu predslovu.

Od 13tich som nosila okuliare do diaľky. Začalo to samozrejme nejakými polkami, ktoré som nechcela nosiť a potom to rástlo a rástlo.
V 18tich, keď som išla na autoškolu som musela ísť ku očnej. Vtedy som nosila už asi štvorky. Keď ma vyšetrila, povedala, že mi dáva päťky. Vraj by som potrebovala viac, aby som videla úplne super, ale že mi nedá viac ako dioptriu hore, lebo by mi z toho asi pukla hlava Veď tí, ktorí nosíte okuliare, to poznáte, aké to je, keď vymeníte okuliare za vyššie dioptrie.

Asi pol roka na to, čo som mala pekné nové okuliare, som vošla do jedného podniku, netušiac, že chalan, ktorý šiel proti mne ide mlátiť niekoho, kto stál pri mne, a mala som po okuliaroch. A monokel, samozrejme.
Keďže na nové okuliare neboli peniaze, vrátila som sa pekne k mojim štvorkám. Zvykla som si na svet, ktorý je rozmazaný a veci nevidím detailne. Zvykla som si sedieť cca meter od telky, aby som aj niečo videla. A môj drahý si zvykol, že mi nemá ukazovať veci v diaľke, nápisy atď. Pretože ja ich nevidím.

Tento rok, bolo to presne 18.4.2012, som podstúpila laserovú operáciu a nadobro sa zbavila mojich UŽ sedmičiek (!!!). Na nulu.

A teraz sa dostávame k podstate. V ten deň som prešla zo sveta "nevidiacich a slabo vidiacich" medzi tých, ktorí majú oči v poriadku. Je to neskutočný pocit. A myslím si, že ľudia, ktorí majú zdravý zrak, si to možno ani nevážia a preto nevedia, aké to je úžasné.

Som už vyše mesiaca po operácii a ešte stále sa neviem stotožniť s tým, že to, prečo tak dobre vidím už nie sú okuliare, ale moje vlastné oči.
Ešte stále si občas "posuniem okuliare" bližšie ku koreňu nosa, "aby sa mi nešmýkali" Ešte stále pre mňa nie je bežné, že ako prvú vec, keď rozpleštím oči, si nemusím dávať okuliare, a nie je to ani posledná vec, ktorú robím pred tým, ako si ľahnem do postele. Ešte stále mám strach "o okuliare" keď blbneme s drahým, alebo keď si ma pritúli a ja mám hlavu cca na jeho kľúčnej kosti. Vždy, keď som sa mu pritúlila, zmačklo mi to líce a tým pádom posunulo okuliare.

Neskutočne ešte stále obdivujem to, že tráva už pre mňa nie je iba zelená masa farby, ale vidím jednotlivé stebielka, chrobáky. Stromy majú zrazu detailne vykreslené lístky, puky, kvietky, konáriky. Keď sa večer postavím na balkón, tie svetlá, ktoré lemujú dialnicu už nie sú iba svetelným pásom, ale jednotlivými bodkami. Nehovoriac o tom, že keď sa maľujem, vždy sa zarazím, a dám si to zrkadlo od seba ďalej, lebo kedysi som ho musela mať na 5cm

Je neskutočne veľa vecí, pri ktorých okuliare zavadzajú, ale človek si to ani neuvedomuje. Teraz si to začínam všímať, keď už ich nemám Lebo už si na okuliare nemusím dávať pozor.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu