To ako vážne?! Alebo o tom, ako sa do Adely takéto sprostosti zapisovať nebudú...

Posledný týždeň sme s Andy strávili osamote bez detí. Pôvodne to mali byť 2týždne, ale deti sa nakoniec dobrovoľne rozhodli (= Andy ich prinútila), že na dovolenku s nimi môžem predsa len ísť aj ja. Aj som bol rád, aj som mal trochu výčitky, že „tak veľmi tehotnú Andy“ (ako tomu sama hovorí) nechám samú doma. A najmä mi v ušiach zneli slová našej najmenšej Mimi – „Tatinko, vieš, poteším sa, keď by si šiel s nami, ale doma budeš viac potrebný. Nemôžeš tu maminu nechať samú. A ty si už pri mori bol ja som ho ešte nikdy v živote nevidela.“

Ako ten správny muž som okamžite zareagoval na to najdôležitejšie z už vysloveného – „Videla! Veď si pri mori bola už veľakrát! A dokonca v Marseille si bola už aj vlani, aj predvlani.“

Mime bolo očividne jedno, čo jej hovorím, s kamenným výrazom v tvári mi odvetila – „Na to si nespomínam, takže som tam nebola,“ a odišla z miestnosti.

Andy s našpúlenými perami a výrazom tváre, ktorý predpovedal výbuch smiechu sa zmohla len na komentár – „To nemá po mne,“ a tiež sa dala na odchod z miestnosti, ale ešte som za ňou stihol zakričať – „Viem, to má po tvojom otcovi.“

Z chodby ku mne doľahlo také ozvenové – „Sprostýýýýý.“

Téma mojej dovolenky sa preberala ešte pár dní, kým to Andy neuzavrela počas večere slovami – „Tatino s vami letí na dovolenku, po týždni ho vymenia starkí. Potrebujem si oddýchnuť.“

O samotnej dovolenke napíšem možno niekedy neskôr, teraz k oddychu mojej ženy. Nie som si istý, čo to presne znamená, ale ako neoficiálne diagnostikovaný obsedantno-kompulzívny puntičkár s prehnane pedantnými nárokmi na poriadok a všetko ostatné, po týždennom návrate usudzujem, že oddychovala aj pani na upratovanie – doma ju voláme „naša Berta“.

Keďže viem, že moja drahá žena by ma na letisko prišla vyzdvihnúť v hocijakú hodinu a navyše by si k tomu vyrobila aj ďalšiu nie veľmi slušnú tabuľku na privítanie, ktoré tak rád zbieram odkedy sme spolu, rozhodol som sa jej, vzhľadom k tomu ako je „tak veľmi tehotná“ , nepovedať pravdu o tom, kedy prídem a prekvapiť ju. Prišiel som teda domov o 10hodín skôr ako som jej povedal a nuž, musím konštatovať, že prekvapila ona mňa.

Cestou domov som jej kúpil kvety, nejaké pečivo na raňajky, prídem domov, ráno pred siedmou, otvorím dvere a čaká ma tam prehliadka topánok. No dobre, beriem, ťažko sa jej zohýna, zle sa to spratuje. Idem ďalej, letmý pohľad do obývačky – na stolíku vidím nejaké poháre a tanieriky, no ok, beriem. Urobím krok ďalej, v tom mi dôjde, že ešte niečo nie je v obývačke v poriadku. Vrátim sa, pozriem sa ešte raz a ticho skríknem – „Ralph, ty tam čo robíš?!“

Samozrejme – kocúr nie je doma, myši majú hody – platilo u nás posledný týždeň takmer doslovne. Až na to, že to neboli myši, ale náš pes – rozvalený na deke na gauči. Pozrel sa na mňa pohľadom – „Dpč, zasa ty? Čo zasa chceš?“ a labkami si zakryl oči, keďže očividne považoval našu debatu za ukončenú. Tak som pokračoval ďalej do spálne.

Otvorím dvere, pri posteli kopa oblečenia, našťastie žiaden mokrý uterák (niekedy možno vysvetlím, čo to znamená). A v posteli, tak v posteli si sladko spala moja žena. Chvíľu som sa na ňu pozeral, potom som si spomenul ako pri mne raz sedela na zemi v pracovni (rada sedí na zemi a opiera sa o pohovku, nenútim ju tam sedieť), strašne sa začala smiať a vraví mi, že známy jej práve poslal taký ten vtipný obrázok s textom – Skutočná láska tá je vtedy, keď sa na ňu pozeráš ako spí a hovoríš si – Najradšej by som ju zabil! – ale odložíš to na zajtra... a potom na zajtra... a na zajtra...

V tú chvíľu som to absolútne pochopil. A odložil to na zajtra... na zajtra... a na zajtra...

Nežne som ju zobudil a keď otvorila tie svoje krásne oči, pozrela sa na mňa a usmiala, tak jej vravím – „Andy, láska, ty tu raz zhniješ ak na dlhšie odídem z domu.“

Zasmiala sa a odvetila – „Už som chcela povedať ako rada ťa vidím.“

Zasmial som sa aj ja a ona pokračovala – „Ale veď to sú čisté veci – niektoré sú len raz, no, možno dvakrát oblečené...“ Pozrela sa tak skúmavo na tú kopu – „Nooo, a kto vie čo je vlastne naspodku.“

Chvíľu sme ostali ešte ležať a ona mi rozprávala o všeličom čo robila a nerobila posledný týždeň. Často za tým dodala komentár – „Ale to ťa asi nezaujíma.“

Potom sa pýtala na deti. Na to, čo sme robili my, aké boli a podobne. Tak sme vstali a šli sme si na terasu zjesť raňajky. Ako sme schádzali po schodoch, akoby len tak mimochodom mi vraví – „A Ralph má čisté labky. To aby si si nemyslel, som mu ich každý večer pekne umyla.“

„Aha, tak to preto si nimi ráno zakrýval oči. To mi vlastne chcel povedať – aha aké sú čisté, aj tvár si nimi môžem chytať. A ja som si myslel, že tým gestom ma chcel len poslať tam, odkiaľ som prišiel.“

Zasmiala sa, vzala ma za ruku a hovorí – „Ty máš dnes ale náladu.“

Deň sme nakoniec strávili veľmi príjemne, po viac ako roku sme konečne boli doma spolu sami a fakt si to užívali. Na ďalší deň sme sa rozhodli ísť niekam von. Andy vyberala film jej obľúbeným štýlom, súdiac už podľa názvu „blbosť-neblbosť“.

Po asi polhodine hľadania vhodného filmu, víťazoslovane zahlásila – „Ein Chanson für dich. Hmm, snáď nejaký muzikál a s trochou šťastia by mohli byť v nejakých dobových kostýmoch a taká vážne dobrá hudba k tomu. To by sa mi páčilo! Čo povieš?

Ja – „Znie to fajn. O čom to je?“ zapojil som sa do jej úvah.

Andy – „Počkaj, moment, hneď to poz... Hmm, tak asi nič...“

Pozrel som sa na ňu pohľadom, že tie 3 otázniky v mojich očiach hovorili za mňa. A ona začala čítať nahlas – „Príbeh lásky mladého boxera k staršej žene...“

„Veru, tak asi nič. Ak by som chcel vidieť príbeh lásky mladého muža a staršej ženy, idem so Sebim a Sabine do Tatier,“ odvetil som. (na krátke vysvetlenie Sebi je môj 18ročný synovec a Sabine je od neho o dosť staršia kamarátka mojej manželky; dlhé vysvetlenie možno niekedy v samostatnom blogu)

Andy – „HA HA. Ten ti vyšiel. Počúvaj, ona mi z tých Tatier stále volá.“

„Aká je zamilovaná, nadšená a nadržaná?“ spýtal som sa.

Andy – „Nie. Vraj prečo nerecyklujeme a hádžeme odpadky na zem. Čo ja s tým? Veď na Slovensku nežijem už 15rokov.“

Ja – „Vy ste spolu kedysi bývali, však?“

Andy – „Nooo, niekto by povedal, že žili, ale hej, bývali. To s tým ako súvisí?“

Ja – „Tak vieš, ty rada hádžeš špinavé prádlo, prepáč, teda čisté, raz, maximálne dvakrát oblečené, na zem. Tak v tom možno vidí nejakú spojitosť.“

Andy sa veľmi výrazne ohradila – „Ty si fakt sprostý. Ja náhodou recyklujem, odpadky na zem nehádžem a keď som na prechádzke a náhodou vidím na zemi niečo, čo tam nemá byť, tak to dvihnem a hodím do koša.“

Zasmial som sa na jej odpovedi v „štýle Mima“. Chvíľu sme ešte riešili, čo teda pôjdeme robiť, kým som sa jej nespýtal čo by chcela tak naozaj robiť ona. Bez rozmýšľania odpovedala – „Ísť za Marekom.“

„Nie som si istý, či chcem ísť práve za Marekom počúvať to jeho – Kikuška moja najdrahšia, láska moja milovaná jediná...“

„Nie za našim Marekom,“ prerušila ma Andy. „Za mojím Marekom. Vieš, ja som to nestihla...“

„Porozprávať sa?“

„Hej,“ odvetila a bez pohľadu na mňa čakala odpoveď.

„Dobre, tak poďme za Marekom a potom niečo ešte vymyslíme.“

Cesta do Bratislavy nám ubehla takmer bez slova. Zastavili sme sa v kvetinárstve, kúpili 2kytice a vybrali sa na cintorín. Keď som zaparkoval, spýtal som sa či chce ísť sama alebo či mám ísť s ňou, no nestihol som to ani poriadne dopovedať a ona už vravela – „Spolu, poďme spolu.“

Nie vždy chce, aby som s ňou šiel. Občas čakám v aute, prechádzam sa alebo hneď za bránou dostanem do ruky kyticu so slovami – „Ty choď zatiaľ za starkou a povedz jej, že ja hneď prídem.“ Ale dnes ma chytila za ruku a bez slova sme šli. Vždy je to pre mňa také zvláštne, keď ma tam berie so sebou. A najmä, keď jej nevadí moja prítomnosť. Vo všetkom je tak zvláštne otvorená a úprimná. Vlastne, mám rád aj tieto chvíle s ňou. Mám rád všetky chvíle s ňou.

Dokonca aj tie, kedy stojí pri hrobe muža, ktorého predo mnou nazýva svojou prvou veľkou láskou a o ktorom hovorí, že ho takým zvláštnym spôsobom bude milovať už navždy. Je to čudné, tak trochu aj žiarlim, na druhej strane som ale rád, že si vieme povedať aj takéto veci. Veď ja koniec-koncov tiež budem navždy takým zvláštnym spôsobom milovať moju predošlú ženu.

Táto „návšteva Mareka“ bola o to čudnejšia, že sa nám tam podarilo stretnúť aj Marekovu mamu – čo je vzhľadom na fakt, že tam chodí každú nedeľu naozaj veľmi pravdepodobné. Za celé roky som ju videl len raz, teraz druhýkrát, hoci o nej viem asi všetko, ale stále neviem ako sa v tých chvíľach cítiť. Je to čudnú a celé akési rozpačité. Andy je po stretnutí s ňou väčšinou tiež taká nijaká.

Tentokrát to však bolo iné, neviem čo si povedali, radšej som stál trochu ďalej a nechal im priestor. Netrvalo to veľmi dlho, vymenili si pár slov, objali sa, obe si zotreli slzy z očí a každá sa vybrala svojou cestou. Andy po stretnutí s ňou ostala tak zvláštne spokojná. Keď ku mne dokráčala, vzala ma za ruku a povedala – „Poď, ideme ešte za starkou.“

Potom sme sa vybrali na neskorý obed alebo veľmi skorú večeru a ani nevieme ako a prečo, zrazu sme si uvedomili, že presne na tom mieste sme jedli aj pred rokmi – vtedy, keď sa vrátila nešťastná z USA a ja som nešťastný rozmýšľal čo robiť so svojim manželstvom s Nadiou a životom, ktorý som vtedy mal.

Ako sme tam sedeli takto po rokoch, pozrela sa na mňa , dlho, zamyslene, až zrazu povedala – „Filip? Čo vidíš dnes, keď sa na mňa pozeráš?“

Spomenul som si ako mi presne túto istú otázku položila aj pred rokmi. A spomenul som si aj na moju vtedajšiu odpoveď.

Dnes, na rozdiel od minulosti, som sa mohol usmiať a povedať – „Teba. Všetko to, čo mám rád a na čo sa každý deň teším.“

Usmiala sa a spýtala – „Pamätáš sa aj na druhú otázku, ktorú som sa ťa vtedy spýtala?“

„Pamätám,“ odvetil som.

„A ako teda budeme žiť teraz?“ spýtala sa to isté čo pred rokmi, len v upravenej podobe.

„Zo dňa na deň, Andrea, presne tak ako doteraz,“ odpovedal som v podstate to isté čo pred rokmi, ale s radosťou a spokojnosťou v hlase.

„Presne to som chcela počuť,“ povedala a s úsmevom pokračovala v jedení.

Tak sme sa šli ešte prejsť a len tak sa trochu pomotať v meste a na záver sme sa zastavili v jednom kníhkupectve, lebo Andy má strašnú chuť čítať detektívky a vraj moja zbierka z detstva Slávnej pätky a Troch pátračov je nedostatočne hĺbavá a náročná pre dospelého čitateľa, hoci niektoré tie prípady fakt mali potenciál.

Naposledy dodala aj niečo o tom, že sú také krátke, že jej nevystačia ani k zákusku. Tu som už musel poznamenať, že keby si odkrojila normálny kúsok ako väčšina ľudí a nejedla celý plech koláča, aj by tú knihu stihla prečítať skôr ako doje.

Väčšinou však takéto reči nekomentujem, lebo už pred tehotenstvom jej zistili akúsi hormonálnu nerovnováhu a priznávam, že za posledný rok občas potrebujem k svojej žene návod. Sem tam dosť neadekvátne zareaguje na také veci, ktoré predtým neriešila a smiala sa nad tým.

Dnes mi to celkom uľahčovala, lebo veľmi často používala dodatok „ale to ťa asi nezaujíma“. Zatiaľ som sa držal a nekomentoval to, ani sa nepýtal odkiaľ to slovné spojenie má.

Okrem kopy kníh, zbadala aj zápisník s Klimtovou maľbou na obale – dokonca jej najobľúbenejšou Adelou Bloch-Bauer a tak ku knihám pribudol aj ten.

V aute mi čítala úryvky z odbornej psychologickej literatúry a strašne sa na tom smiala. Potom z tašky s knihami vybrala aj ten zápisník a neuveriteľne dlho a nahlas riešila, čo si tam bude písať. Vážne dlho, podľa mňa od hraníc až tak po Viedeň. Keď v tom zrazu stíchla a povedala – „Ale to ťa asi nezaujíma...“

Akosi automaticky som povedal – „Áno.“

V tom som sa zháčil a vykríkol som – „Teda nie, zaujíma,“ rýchlo som uviedol veci na pravú mieru. A pokračoval som – „Hoci, ako tu tak sedím, musím sa pýtať,“ zvýšil som hlas a pokračoval – „Halóóó, Aďa, to ako vážne?! Vážne?! 30minút riešiš čo tam budeš písať a v závere dodáš, že to ma asi nezaujíma. Mňa vážne zaujíma či iba tebe uniká súvislosť medzi tvojou otázkou na začiatku a následne vysloveným?“

Pozrela sa na mňa veľmi, veľmi zamračene, dokonca tak veľmi, že jej na čele, nad nosom vybehla tá vráska, ktorú tak nemám rád, a s úplným chladom, ktorý znel z jej hlasu, rázne odvetila – „Do Adely si predsa také sprostosti zapisovať nebudem!“

To som sa už musel smiať nahlas, keď v tom sa na mňa opäť škaredo pozrela a povedala – „A nebudem si do nej písať ani také sprostosti ako si píšeš do denníčka ty.“

Na toto som veľmi dlho hľadal odpoveď, vlastne som ju asi doteraz nenašiel – zmohol som sa len na komentár, že to nie je denníček a nemá sa mi čo hrabať v stole.

S absolútne nevinným výrazom tváre sa na mňa pozrela a povedala – „Veď to nebolo v zamknutej zásuvke. Keby si nechcel, aby to niekto čítal, zamkol by si si ho do zásuvky.“

Tak toto som už naozaj nevydržal a skríkol na ňu – „Keby si mi večne nezožrala všetko Merci, nemusel by som v tej zásuvke zamykať to a mal by som v nej miesto na denníček!“

„HA! Tak predsa je to denníček! A HA po druhýkrát – priznávaš teda, že predo mnou to Merci zamykáš?“

Na toto som naozaj nemal odpoveď. Žiadnu, naozaj žiadnu. Kým som hľadal vhodné slová, Andy tiež mlčala. Ani neviem ako, boli sme zrazu pred domom. Keď som vystúpil, oprel som sa o auto, pozeral sa na ňu ako vystupuje a oslovil ju – „Andy?“

Tiež sa otočila k autu, oprela sa oň rovnako ako ja, pozrela sa mi do očí a čakala, kým budem pokračovať.

„Čo si vlastne hľadala v mojej pracovni?“

„Noooo, vieš, jaaa,“ hapkala a hľadala slová.

„Andy?!“

„No dobre, priznávam sa, bola noc, bolo mi dlho, do obchodu sa mi nechcelo a hľadala som tam to Merci.“

Povedala to tak previnilo a zároveň nahnevane na to, že som ju odhalil, až to bolo smiešne. Začal som sa smiať, zasmiala sa aj ona a spýtala sa – „Objednám nás na terapiu alebo si o tom napíšeme do denníčka?“ 

 Denník

2 3 0 0 3

Komentuj

4 komenty k blogu