\"Denník\"

1)

Pomaly kráčal po ulici, ktorú tak dobre poznal, ale aj tak sa mu zrazu zdala iná. Vlastne ako všetko, ako keby vietor fúkal zrazu inak a slnko vrhalo lúče len „akože“. Išiel a okolo v jemnom vetre tancovalo lístie okolo chodníka. Keby to bolo v inej situácii, zdalo by sa mu, že je pekný deň. Ale on len kráčal a vnímal jedinú vec. Svoje myšlienky a to ako mu behajú v hlave, prepletajú sa a nedávajú žiaden zmysel, len jednu veľkú otázku rečo?!! To slovo začal neznášať, lebo na nič iné nemyslel. Neznášal ho a aj tak sa nezaoberal ničím iným.

Zastal pred rodinným domom a cítil z neho chlad a nevyžaroval nič svetlé, len tmavé odrazy. A pritom to bol pekný a veľký dom. Veľká záhrada a vzadu bazén, kedysi si myslel, že by raz taký dom chcel mať. Ale teraz, keď tam tak stál vedel, že ten dom mu spôsobuje len smútok. Otvoril veľkú bránu a vybral sa cestičkou cez trávnik vedúcou k dverám. Zaklopal a zrazu ako keby ľutoval svoje rozhodnutie a najradšej by už nikdy nevkročil do toho domu. Ale vedel že musí a niečo v ňom aj chce. Otvorila mu žena, ktorá bola veľmi pekná, ale jej tvár ničil smútok a objala ho. „Ahoj Adam, čakala som ťa. Poď dovnútra.“ On vošiel a pohladil psa, ktorý ho prišiel privítať a vrtel chvostom. Vždy bol rád keď Adam prišiel a aj teraz ho vítal. Sadol si do obývačky oproti veľkému krbu a žena ktorá ho privítala si sadla do kresla. „Som rada, že si prišiel aj keď to musí byť ťažké. Tak isto ako pre mňa s manželom. Môžeš ísť hore, musíme niečo urobiť s tými vecami. Nemôžem ich obchádzať a stále na to myslieť.“

Nadýchol sa a vyšiel po schodoch. Jeho kroky boli roztrasené a neisté aj keď presne vedel kam má ísť. Zastal pred dverami do zatvorenej izby. Otvoril ju a prišlo mu zle. Myslel, že nedokáže vkročiť dovnútra, ale premohol sa. Naskytol sa mu taký istý obraz ako vždy. Len bol niečím iný a on vedel presne o čo ide. V tej izbe bol veľakrát ale teraz tu na neho nikto nečakal. Slnko neisto osvetľovalo veľkú izbu zariadenú farebne a aj tak pekne. Na plávajúcej podlahe bol malý kvetinkový koberec a na posteli bledá deka a veľký plyšový maco so stuhou okolo krku. Bol od neho a vtedy mu začali tiecť slzy po líci. Neplakával, aj keď sa cítil zle, nikdy neplakal. Až teraz. Sadol si na posteľ a pozeral po izbe. „Prečo??“ Zas tá istá otázka a on aj tak nepoznal odpoveď a to ho trápilo, prenasledovalo.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu