\"Denník\"

25)




September 2005
„Laura potom Ivana už nikdy nespomínala. Keď som jej povedala, že veď Ivan nie je zlý človek odpovedala mi: „Nie, on nie je zlý človek, iba ti ubližuje.“
Viac som sa s ňou nechcela dohadovať, veď to nemá cenu a aj tak, práve sme vychádzali v prvý deň školy po schodoch von a tam ma už čakal Adam. Tak sme obe stíchli, ja som sa usmiala a bežala som k nemu. Rozlúčila som sa s Laurou a Tomášom a ja s Adamom som išla do mesta niekam si sadnúť.
Začal sa náš tretí rok na gymnáziu a ja neverím, že to je už toľko. Keď to pôjde všetko takto rýchlo, tak sa ani nespamätám a budem stará babička a budem sedieť v mojom hojdacom kresle. Také raz musím jednoducho mať
A zas už tretí rok začínam s Tomášom a teším sa z toho, že som s jednou osobou vydržala sedieť od začiatku. Sadli sme si a mám ho najradšej z našej triedy a s ním sa na hodinách nenudím a niekedy, keď nemám čo robiť, tak kreslím jeho portrét na hodiny výtvarnej

Adam, ten má teraz ešte voľno, ale každú chvíľu nastúpi do školy aj on a už na ňom vidím, že je nervózny, ale aj to, ako sa teší a plánuje čo všetko si musí pobaliť a ešte kúpiť. Ako to tak sledujem, tak si tam presťahuje svoju izbu celú. Rodičia mu ale kúpili notebook a mal by tam mať pripojenie na net a tak dúfam, že aspoň tak budeme trochu v spojení a kontakte a dúfam, že ho nebude využívať len na písanie seminárok. Lebo to by ma fakt už asi šlahlo
Bude mi chýbať, ale už sa zmierujem s tým, že budeme spolu menej a ako sa ma snažila Laura utešiť, tak budem mať aspoň viac času na učenie a konečne bude môcť aj Tomáš odpisovať odo mňa, keďže jeho bude zabávať priateľka- teda Laura.
Tá je v tom namočená celá, aj keď si to nechce priznať, ale čo už, Laura sa nám zabuchla “


Október 2005
„Leto je nenávratne preč a mne to berie aj moju dobrú náladu. Adam ten sa vždy na mne smeje, že ako je možné, že dokážem tak rýchlo rozprávať. Keď mám dobrú náladu, ústa sa mi nezavrú a preto je na mne vidieť, keď som smutná.
No a v poslednej dobe veľa toho nenarozprávam.
Začínam pociťovať niečo, čo som predtým necítila. Žiarlim, závidím a smutná nálada ma objíma čoraz viac a silnejšie.
Keď vidím Lauru s Tomášom, ako im oči svietia a stačí im ku šťastiu len jediná vec- mať vedľa seba toho druhého.

No a v tom je problém. Adam je preč, už niekoľko týždňov je na vysokej, na internáte a tento víkend neprišiel ani domov. Že má veľa práce a je to ďaleko. Ja som to vedela...
Vždy keď ho idem v piatok čakať na stanicu, tak ho vidím, ako ide vyškerený ku mne, pobozká ma, povie mi, ako som mu chýbala a potom s nadšením začne rozprávať o tom, ako sa mal cez týždeň.
Páči sa mu tam a ja sa bojím, že sa pomaly ale isto vytratím z jeho dní a z jeho života. Je to iný svet, nevolávame spolu zas až tak často, Vydržali sme to možno prvé dva týždne, že sme si volávali každý deň.


Chýba mi, chýba mi jeho objatie, jeho bozky, jeho pohľad, to ako mi pozerá do očí a ja mám pocit, že vidí aj do môjho srdca a aj to, ako mi prikryje ústa, keď veľa rozprávam a potom ma pobozká. Chýba mi.

A ja sa bojím. Verím mu, ale... Neverím sebe. To je to najhoršie.“


Október 2005
„Mala som pri uchu mobil a kráčala som ulicou. Svoj obraz som videla vo výkladoch obchodov a pozerala som sa, čo kde majú. Zvonil dlhšie, na druhej strane mi to ale nikto nezdvíhal.
„Ahoj, prepáč, mal som mobil v izbe a som sa sprchoval.“ Ozval sa mi Adam.
„Ahoj, ja som sa len chcela opýtať kedy v piatok prídeš, máme ísť aj s Laurou a ostatnými na tú chatu.“
„Ja som ti chcel volať zlatko, ja nemôžem prísť, mám toho veľa a musím písať nejaké seminárky už, je nás veľa v prvom ročníku a ja nemôžem vyletieť keď ma to stálo toľko práce.“
Bola som ticho a zostala som stáť.
„Chápeš to Dominika, že?“
„Jasné, chápem.“ Povedala som a stálo ma to tak veľa úsilia, že som zaťala päste. Vedel, ako som sa tešila, že budeme celý víkend spolu, sľúbil mi, že si nájde na mňa čas. Sľúbil mi to!!!

Chvíľku sme sa ešte rozprávali, vravel ako bolo na škole, že musí ísť do knižnice a ja som ho nepočúvala poriadne. Nahneval ma. Nie, nasral ma!!!!!“

„Ako som sa dozvedela, že Adam nebude mať čas prísť cez víkend domov, tak som ostatným povedala, že na chatu ich prídem asi len pozrieť. Nechce sami pozerať na páriky a nemohla by som sa zabávať, keď na to jednoducho nemám náladu.
Bol piatok, celkom pekne a ja som išla zo školy a pozerala som si len popod nohy, ako kráčam po lístí.
Sedela som potom na lavičke v parku, lístie bolo popadané na zemi a tvorilo taký nepravidelný farebný koberec na chodníkoch. Bolo celkom teplo, svietilo slnko a park bol plný mladých ľudí, možno tak v mojom veku, čo jednoducho chceli byť spolu. A ja som tam ako taký debil išla po chodníku, na každej lavičke sedel nejaký pár. A ja?
Ja som bola sama, nemala som komu povedať, aký hrozný deň som mala, ani som nemala koho objať. Adam bol na intráku a Laura ani neviem, asi sa chystali na chatu. Bola som sama a mala som pocit, že to vedia všetci okolo a ukazujú „Aha, ona nikoho nemá! Ha ha ha“

A tak som si sadla na jednu lavičku aj ja, chvíľku som pozerala do diaľky a potom som vytiahla foťák. V poslednom čase ho nosím stále v taške, buď foťák, alebo výkresy a ceruzku. Odfotila som pár vecí a potom som si uvedomila, že všetky fotky, čo som urobila sú čiernobiele. Tak som videla okolie, svet. Tmavo.
Vyhŕkli mi slzy do očí, chcela som, aby bol Adam pri mne, niekto, kto by mi rozumel.

A tak som vzala automaticky do ruky mobil, ani neviem čo presne som robila, len som už mala mobil pri uchu, zvonilo to, čakala som, že na druhom konci sa mi nikto neozve.

„Ahoj, čo by si rada, šoférujem.“
„Ahoj, čo dnes plánuješ robiť?“ Opýtala som sa ho.
„Som v aute, idem z prednášky, dnes nebudem robiť nič extra, nechce sa mi ani učiť.“
Zaváhala som.
„Ivan, nemohol by si prísť?“
Počula som brzdy a potom zas ako šoféruje.
„Už som to otočil, za dvadsať minút som v meste.“
„Dobre, som v parku, vieš kde.“
A zložila som.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu