\"Denník\"

27)

Marec 2006
„Niekedy si poviem, že by som mala viac času venovať tomu, že si píšem do denníka a inokedy u mňa prevláda názor, že radšej si budem život užívať, ako sem zaznamenávať minulosť.
Ale viem aj to, že keď raz chytím do rúk tento zošit o niekoľko rokov a budem ho znovu čítať, zas sa mi vrátia všetky tie pekné a aj smutné chvíle a ja sa vrátim do času, keď som prežívala všetky tie veci aj naozaj.

Včera bola u mňa Laura. No strach a hrôza.
Sme sa normálne bavili, ale videla som na nej, že je divná, nereaguje poriadne, ako keby ma nepočúvala, nevnímala, ako keby bola niekde inde a pozerala neprítomne z okna.
„Halóóó!“ Zakývala som jej pred očami.
„Ja som to nedostala, už týždeň mi to mešká a ja sa bojím.“ Povedala potichu.
Čakala som nejaké problémy, ale toto nie. Čo mám preboha povedať mojej kamarátke keď príde s niečím takým? Vedela som, že s Tomášom spala, veď sme kamarátky, ale takéto dačo som nečakala.
„Ale veď to nič neznamená. Počkáš, či to nedostaneš. Teraz keď stresuješ, tak ti to môže ešte viac meškať.“
„Ja viem, berieš to tak, ale vieš čo to je pre mňa? Nezľahčuj to, prosím ťa. Dobre vieš, že mne to nikdy nemeškávalo a dostala som to vždy presne.“
„Neberieš tabletky, ešte stále nie, že?“
Pokrútila hlavou. Toto bola vec, o ktorej sme sa už bavili a ja som to nechápala, prečo si nedá predpísať tabletky. Vravela mi, že si ich predpísať pôjde čo najskôr.
„Ja sa strašne bojím, Dominika...“ Povedala mi a bolo to hrozné, pozerať sa na ňu, na tú kôpku zúfalstva predo mnou.
„Pozri sa, ešte nemáš nič isté, budeme spolu zúfať, len keby sa to potvrdilo, dobre?“
„Ja by som si to malé nemohla nechať.“
„Čože?! Nehovor to tak, ja som mala vždy isto jedine v tom, že raz budem mať deti, že tu po mne niekto zostane a na potrat by som nešla nikdy v živote.“ Povedala som jej a bola to pravda. Nešla by som na potrat, veď ako by som žila s tým, že som rozhodla za niekoho, kto sa nemohol brániť?
„Dominika.... Ja som si tiež myslela, že potrat nie je správne riešenie, lenže keď je človek v inej situácii, nič mu nehrozí, hovorí inak. Čo by som mu mohla ponúknuť? Nič. Ja chcem deti, ale chcené, očakávané. Nie ísť po ulici s bruchom a so sklonenou hlavou pred pohľadmi ľudí.“
Laura sa rozplakala a vo mne zneli jej slová ako ozvena.
Naozaj by som sa aj ja zachovala tak ako hovorím, nechala by som si dieťa aj keby som vedela, že ho nemám za čo, alebo s kým vychovať? Bola by som taký hrdina aj vtedy?
„Ale samozrejme, je to moje životné presvedčenie.“ Povedala som si, aby som upokojila samú seba.

Lauru som objala. „Vstávaj a obleč sa!“
„Čože? Ty ma vyháňaš?“ Opýtala sa ma.
„Nie, čo ti to ide na mozog? Ideme do lekárne kúpiť tehotenský test, aby si sa tu netrápila a netýrala zbytočne.“ Vyvalila na mňa oči.
„Ti šibe? To tam prídem a vypýtam si tehotenský test? Vieš ako budú na mňa pozerať?“
„Áno, vypýtaš si pekne test. Myslíš, že budeš prvá, čo si ho kúpi?“

Nakoniec, ani neviem ako sme stáli spolu pred lekárňou, išli sme naschvál do jednej ktorá je Ďaleko aj od môjho doma aj od Laury.
„Ja tam nejdem.“ Povedala.
„Ja ťa kašlem.“ Povedala som jej, otvorila som dvere, stála som v rade a keď sa ma pani v bielom opýtala, čo chcem, vypýtala som si tehotenský test. Ten najdrahší a teda dúfam najlepší. Zaplatila som a otočila som sa a videla som, kto stál celý čas za mnou v rade.
Bol to Adamov spolusediaci zo strednej a pozeral na mňa a potom na test, ktorý som stále držala v ruke. Videla som, ako jeho pohľad skáče zo mňa na test a zas znovu.
„Ahoj Dominika“ Pozdravil ma. Ja som bola v šoku a test som rýchlo skovala.
„Ahoj“ A rýchlo som šla preč.

„Zabijem ťa! Pôjdeme ku mne, ty sa sem vyčúraš, ono to ukáže, že nie si tehotná a zajtra ideš k doktorke pre tabletky!!!! Rozumieš?! Aj keby ste nemali z čoho žiť, aj tak si tie tabletky kúpiš.“
„Dobre.“ Povedala a vycítila, že som naštvaná.
„Prepáč, ale vo vnútri bol za mnou Adamov kamarát a videl čo som kupovala a pozeral na mňa ako na debila.“ Chytila som Lauru za ruku a išli sme k nám.

Prečítali sme si návod, Lauru som poslala na wc pri mojej izbe, bola tam asi pätnásť minút a stále nič, tak som na ňu zakričala, či neomdlela a ona mi priškrteným hlasom povedala, že hej, že žije. Otvorila som dvere a ona mala sklopenú dosku a sedela na wc a mala tvár v dlaniach.
„Ale moja, nezúfaj, pekne sa na to vyčurkaj a počkáme si na výsledok ako nám vravia v návode.“ Pohladila som ju po vlasoch, odišla som a za chvíľku vyšla aj ona.
Ani neviem koľko sme čakali, išlo to ako večnosť, až zazvonil budík na mojom mobile, pribehli sme obe k testu a Laura sa rozplakala. Veľmi moc, ešte som ju nevidela tak plakať. Nevedela som, čo sa robí, ale ona mala hlavu v dlaniach a potom ma objala.
Pozrela som sa na výsledok testu.
„Ty ťava!!!!!!!!!!“ Zakričala som na ňu a aj ja som sa rozplakala. Bol negatívny, jednoducho, Laura nie je tehotná.
„Zajtra si pôjdeš predpísať tabletky, počkáš, kým to dostaneš a začneš ich brať, jasné?!!!“ Prikývla. Musela som ju pustiť, lebo mi zvonil mobil.

„Ahoj Adam.“
„Ahoj, deje sa niečo?“ Povedal to nenormálne hrozným a vážnym hlasom. Ja som vedela o čo ide a zadržiavala som smiech. Ten idiot jeho kamarát mu určite volal, že ma videl kupovať tehotenský test.
„Ja neviem ,bolo mi dnes ráno dosť zle, som grckala a bolí ma hlava, ale ja neviem...“ Začala som a Laura na mňa pozerala nechápavo, lebo vedela, že nič z toho sa dnes ani včera, ani nikdy nestalo.
Na druhej strane bolo ticho.
„Hneď som u teba.“
„Miláčik, mňa teší, žeby si hneď šiel za mnou, ale tehotná nie som, viem kto ti volala, ten test nebol pre mňa.“ Som sa smiala.
„To ako fakt?“ Opýtal sa ma.
„To ako fakt ty trdlo. Naučí ťa to dúfam neveriť blbostiam a pozdravuj svojho spolusediaceho, ktorý je idiot a bonzák.“
Potom sme sa rozlúčili a ja som sa smiala.
„Tak moja drahá, aspoň vidíš ako rýchlo sa šíria klebety aj v takom veľkom meste.“ Povedala som Laure.
„Ale aspoň som ti mohla kočíkovať malé, nerozmyslíš si to?“ povedala som naschvál, ona zobrala môj vankúš a hodila mi ho do hlavy.


Keď som potom večer ležala v posteli a rozmýšľala som nad tým všetkým, tak som bola zmätená. Predstavila som si, že by som bola naozaj tehotná. Naozaj by Adam pri mne stál, podržal by ma? Myslím, že by chcel, aby som šla na potrat, lebo on by chcel doštudovať. Je divné, že nie som si istá, či osoba s ktorou kráčam do budúcnosti je tá pravá. Či ma naozaj s Adamom nejaká budúcnosť čaká.
Možno sa to zlepší, keď budeme viac spolu, lebo je to iné ako sme plánovali.
Sú ďaleko tie sľuby, ako príde každý víkend za mnou a budeme spolu, aj to, ako mi bude aspoň volať, keď sa mu už na ten víkend nepodarí prísť. A postupne začal rušiť aj víkendy, ktoré mi sľúbil dopredu.

A tak neviem či to robím naproti sebe, svojej hlave, alebo Adamovi, ale vídavam sa často s Ivanom. Stále si vravím, že veď nerobím niečo zlé, ale začínam pochybovať, či sa tým len nesnažím potlačiť čoraz väčšie výčitky v hlave.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu