\"Denník\"

28)
Máj 2006
„Auto zaparkoval na konci ulice presne na to isté miesto, na ktoré ho zaparkoval už toľkokrát... Vyškerená som vyšla von, zavrela som dvere a on vyšiel tiež.
„Idem ťa odprevadiť, je už tma, aby sa ti niečo nestalo.“
Normálne sme sa rozprávali a keď sme boli pred našimi dverami pozerala som mu do očí a uvedomovala som si, aký je vysoký.
„Ďakujem za dnešný večer a prepáč, že som ťa otravovala a nemohol si sa učiť.“ Zasmiala som sa a on sa usmial.
Pozerali sme na seba a zrazu ma pobozkal. V tom bozku boli všetky tie dni, týždne a mesiace čo sme boli od seba a nikdy som asi necítila niečo také. Nedá sa to vtesnať do slov a písmen, tie na to nestačia. Telom mi prešla triaška a cítila som, ako všetko to napätie povolilo a iskrilo to medzi nami. Bozkávali sme sa a ja som potichučky otvorila vchodové dvere.

Doma bola len mama, otec bol na dva dni preč, na nejakom školení, či čo to v robote majú a mama už spala, lebo bolo neskoro a ona ide ráno do práce. Ale aj tak som si uvedomovala, že kedykoľvek môže vyjsť zo spálne, ktorá je na druhej strany chodby oproti mojej izbe. Potichučky sme prešli po schodoch, ja som ho viedla za ruku a ponáhľala som sa a jediné, čo som vnímala, bol môj zrýchlený dych.
Keď sme boli už v mojej izbe, Ivan ma oprel o dvere, načiahol sa, nahmatal kľúčik, stále mi pozeral do očí a otočil kľúčikom. Potom sme tam stáli, pozerali sme sa na seba, obom sa triasli pery a po chvíľke ma zas tak pobozkal a ja som sa mu roztápala v rukách. Začal ma bozkávať na krk, ja som privrela oči a keď mi dal dole tričko, cítila som ako sa obaja trasieme.
V tú noc som podviedla Adama... Prvýkrát a tak veľmi, že by som nikdy netušila, že sa to môže stať.
Medzi mnou a Ivanom nebola láska, ale vášeň, vzrušenie a každý jeho dotyk na mojom horúcom tele si pamätám doteraz.
Ráno ma zobudil, keď ma pobozkal na čelo. Práve svitalo a ja som sa v prvom momente poobzerala a musela som si uvedomiť kde som, čo sa stalo a hlavne s kým. Nebudem sa ospravedlňovať, vedela som, čo robím, nebola to chyba len jedného z nás.
Ivan zostal v ležať ja som sa obliekla do spodného prádla a on ma celý čas pozoroval.
„Nepozeraj tak na mňa, budem sa červenať.“ Povedala som potichu.
„Jasné, ty si také hanblivé dievča.“ Povedal so smiechom.
„Ale si krásna, vždy si bola krásna, tak inak.“ Povedal úplne vážne a ja som sa na neho pozrela a vyšla som z izby. Skontrolovala som, či už mama išla do práce.

Odľahlo mi, keď som zistila, že nikto nie je doma. Nechcem premýšľať nad tým, akú blboť som urobila, keď som nechala Ivana u nás spať a pritom mama mohla kedykoľvek zaklopať na dvere, že niečo chce.

Vychystala som sa do školy, Ivan sa osprchoval, obliekol a naraňajkoval a potom ma odviezol pred gympel. Chvíľku som sedela v aute, pozerala som na neho a on ma pobozkal.
Ja som sa znovu usmiala a potom aj on, ako keby čakal iba na moju reakciu. Vystúpila som, zakývala som mu a on odišiel preč, mal ráno ešte nejaké prednášky.

Nič sme si nesľúbili, nevraveli sme si tie sladké slovká, ani sme nemali romantiku a pustenú hudbu.
No aj tak sa mi aj teraz zrýchli dych, keď si na to spomeniem. Nechápem to...

Vraví sa, že Máj- Lásky čas. Ale čo je to naozaj láska? A ako zistím, že práve ja tú lásku prežívam?“


22 Máj 2006, Pondelok
„V posledných dňoch som mala zmätok sama v sebe, v hlave, v srdci, v celom mojom ja a možno preto som si nevšimla, čo za zmätok sa deje vo svete okolo mňa. Nie len v mojom svete.
Prvý šok som zažila dnes ráno.

Išla som do školy, hlavu som mala ponorenú v myšlienkach, v dileme a počúvala som na mobile hudbu. Ani neviem čo mi to hralo. Nevnímala som niečo tak jasné a jednoduché, ako je hudba. V hlave som mala zložitejšie veci.
Ako prvá vec ma vyrušilo trúbenie auta. Zľakla som sa a zistila som, že stojím na prechode a tesne predo mnou je trúbiace auto a z okienka na mňa hučal chlap, že keď chcem spáchať samovraždu, nech si to naplánujem nejak inak, bez neho.
A hneď potom ma vyrušila sms.
„Prajem Ti krasne rano hviezdicka, este teraz na sebe citim tvoje bozky. Pozri sa na oblohu, svieti nam slnko, dufam, ze sa usmievas.“

„Hmm, jasné, usmievam sa.“ Povedala som si ironicky, ale aspoň trochu som sa pousmiala. Mame som povedala, že zostanem na noc u Laury, ale celú noc som bola na priváte u Ivana. A skoro vôbec som nespala. Pri tej myšlienke som sa zas pousmiala, ale zas ma chytili výčitky a sama pre seba som si sľúbila, že Adama už nepovediem. Jednoducho nemôžem.

Do školy som meškala, Ivanovi som povedala, že ma nemusí zaviesť pred školu, predsa len, som radšej, keď nás nikto nevidí. Pozrela som sa na hodinky a zrýchlila som, keď som vchádzala do školy, práve zvonilo na hodinu a ja som rýchlo zbehla do šatne. Vedľa v šatni niekto sedel a počula som vzlyky.
Nazrela som tam a našla som na lavičke sedieť Lauru. Rozbehla som sa k nej a objala som ju.
„Čo sa deje?“ Opýtala som sa a ona zdvihla uplakanú tvár ku mne.
„Nechcem ísť hore. Je tam tak veľa ľudí a je tam on.“ Vôbec som nechápala o čom hovorí. Pochopila som neskôr a vtedy som zažila ten šok.

„Rozišiel sa so mnou. Dominika, Tomáš sa so mnou rozišiel. Vravel mi, že má v tom všetkom zmätok, že nevie čo ku mne cíti a že má pocit, že sme sa nejako odcudzili a že radšej by sme mali ísť ďalej každý sám ako sa spoločne trápiť. A bla bla bla...“ Zostala som len s otvorenými ústami pozerať na ňu.
Vnímala som ich ako spokojný pár, bez problémov a ich rozchod bolo posledné, čo by som v týchto dňoch čakala.
Sedeli sme tam celú hodinu, Laura plakala, nadávala, spomínala a ja som ju len vyzývala, aby rozprávala čo najviac. Aby to všetko dostala von.
Krivdu, smútok, zmarené nádeje a všetko to pekné, čo mala stále v hlave.

Druhý šok som zažila, keď som bola doma a išla som si večer pre džús do chladničky.

Prišla som na to, prečo sa naši hádajú. Išla dole po schodoch a mama bola v obývačke s kamarátkou a zas plakala. Zostala som automaticky stáť potichu na schodoch, chcela som sa otočiť a vrátiť sa do izby, ale vtedy som to začula.
Mama jej vravela o tom, že môj otec chce ďalšie dieťa, ale moja mam nie.
Vravela, že je spokojná s tým, že je v práci tam kde je, že ja som už veľká a má aj čas na seba a postava jej dala tiež zabrať. Že je s týmto životom spokojná, ale môj otec chce ešte dieťa.

Najskôr mi to prišlo divné. Kvôli tomu toľko hádok? Ale je aj pravda, že moja mama nie je vôbec stará na dieťa, mňa mala ako mladé dievča a teraz v tejto dobe mávajú normálne ženy aj prvé dieťa neskôr.
Ale potom keď som už bola vo svojej izbe, som pochopila, že veď asi ani ju nemá kto pochopiť.
Mala by síce dieťa, ale bola by naň sama, ako slobodná matka, len zabezpečená, lebo môj otec je stále v robote, alebo na nejakom obede, či večeria s niekým dôležitým, alebo podobne. Mama síce teraz chodí s ním, pozná ľudí z jeho práce, ale takto by musela byť doma pri malom dieťati.
Ja neviem čo je správne. Obaja majú svoju pravdu...“

Jún 2006
„Teraz keď sme tretiaci mávame rôzne semináre podľa toho, čo si kto vybral a z čoho chce ísť maturovať, alebo kam chce ísť na vysokú. Vysoká... Hmm, to je na dlhšie a aj o tom tu napíšem, lebo mi spôsobuje len trápenie.

Ale mávame seminár z literatúry. Neprihlásilo sa až tak veľa ľudí a tak to mávame celý náš ročník spolu, teda sú tam aj ľudia z iných tried. To som rada, lebo na tomto seminári bývam s Laurou. Ale je to divné, sledovať ju a Tomáša. Oboch mám rada a obaja majú svoju pravdu ale ja si myslím, že je len jediná. Nemali si spolu začínať, nemalo to cenu, zničiť si kamarátstvo a teraz je to medzi nimi hrozné, chladné, aj keď sa obaja tvária, že všetko je zas fajn. Figu je všetko fajn!!

Ale ja nie som na nikoho strane a obaja to vedia. S Tomášom aj keď sa o Laure rozprávame, zostane to naozaj len medzi nami a ja mu nepoviem nič z toho čo mi Laura povedala a tak je to aj naopak. Nerobím donášača, ani sprostredkovateľa. Ale je to ťažké. Myslela som, že sa všetko vracia k lepšiemu, že ich hádky pomaly ale isto prestávajú a obaja sa dokážu na seba usmiať. Ale mesiac je predsa len krátka doba a všetko mi príde také... Hrané.

Lenže na poslednom seminári sme rozoberali básne. Mali sme si ich prečítať a potom nás profesorka vyvolala a mali sme jednu z nich rozobrať, ktorú nám určila, povedať svoj názor, ako sme to pochopili. A keď vyvolala Lauru, najskôr som ju poriadne nevnímala, ale potom som začala vnímať, že už dávno nehovorí len o básni. Ten kto nevedel o čo sa jedná, nepochopil čo rozpráva, ale videla som Tomášovu bledú tvár a bolo mi jasné, že pochopil a nie je mu to jedno.

„Podľa mňa je tá báseň o dvoch ľuďoch a to jablko čo padlo zo skrine na zem je ich vzťah. On jej povedal, aby odišla, že to jablko je už moc špinavé a zaprášené a ona plakala, lámalo jej to srdce a najviac to, že on sa pozeral na jej uplakanú tvár a nerozbehol sa k nej, aby jej tie slzy utrel. To ju usvedčilo v tom, že to naozaj nemá cenu a nakoniec odišla a keď už chytala kľučku na dverách on zrazu skríkol aby zostala.
Ale ona odišla. Ľudia by si mali uvedomiť čo chcú ,čo povedia a urobia skôr než to urobia. Niekedy je už neskoro zachraňovať niečo...“ Povedala jedným dychom Laura a nepozrela na nikoho len na báseň a potom profesorku.
Tá povedala len, že má Laura pravdu, ale ja keď som sa na Lauru pozrela, uvedomila som si, ako veľmi jej Tomáš ublížil a ako stále trpí, aj keď sa usmieva.

Uvedomila som si, že Laura prvýkrát niekoho ľúbila a on to pokazil, zničil...
A nebola som jediná v miestnosti, kto si toto isté vtedy uvedomil.
Prvýkrát v živote som videla niečo také.
Tomášovi sa leskli oči.
Bolo to pre mňa hrozné...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu