\"Denník\"

29)

Dočítal posledné riadky a zošit ihneď zatvoril. Postavil sa a jediné čo cítil, bol hnev, zúrivosť a denník z celej sily hodil o stenu. Ten dopadol na zem a roztvoril sa na stranách, kde boli fotky a tam sa na neho usmievala Dominika v objatí toho chalan o ktorom práve čítal.
Mal pocit, ako keby sa mu aj teraz vysmievali a robili mu to schválne. Zabuchol za sebou dvere a v hlave mal zrazu jasno kam pôjde. Nohy ho niesli bez toho, aby rozmýšľal, išiel rýchlo a keď dorazil na to miesto, bol zadychčaný.

Zabúchal na dvere a čakal, či mu niekto otvorí. Začínala sa jar a od smrti jeho priateľky ubehli mesiace a on aj tak žil v minulosti a každý voľný večer bral do rúk to posledné čo mu po nej zostalo a ponáral sa do jej spomienok.
„Čo ti šibe Adam? Nemôžeš normálne zazvoniť, ale tu búchaš?“ Vo dverách stála Laura.
„Vedela si o tom?“
„Neviem ani o čom rozprávať, takže netuším o čom mám akože vedieť.“
Adam zostal ticho. Bál sa, že to nedokáže vysloviť, stále dúfal, že to bol omyl, ale potreboval vedieť viac a nevládal čítať ďalej.... Niekedy máme pocit, že to zlé čo sa stalo musí zostať nevyslovené, nevypovedané. Lebo akonáhle to vyslovíme, potvrdíme to, že sa to naozaj stalo.

„O ňom, o nich dvoch, vedela si, že ma podvádzala?“ Zrak zdvihol od zeme a uvidel ako sa Laurine oči zmenili. Nemusela nič vravieť a aj tak mu odpovedala. Bol v nich smútok, ľútosť a aj to všetko nevyslovené.
„Adam, nemal by si to čítať. Ja som ťa varovala... Nemôžeš žiť život niekoho iného, neprinesie ti to nič dobré. Máš svoj život, nenič si aj ten...“
Podišla k nemu a objala ho, Adam mlčal a vo vnútri si vyčítal, že niekedy našiel ten zošit, že si pokazil spomienky na milovanú osobu.
„Vieš... Ja som ho poznala skôr ako teba, ale nemala som ho rada a Dominika to vedela, preto mi o ňom veľmi dlho nepovedala, ja som ich raz náhodne uvidela, ale netušila som, že sa stretávajú. Ani neviem ako sa znovu stretli, lebo dlho spolu nekomunikovali...Až raz, úplne na konci som ich prichytila, zistila som to...“
„Bol na pohrebe? Videla si ho odvtedy?“
„Áno, bol tam, stál úplne vzadu a nikdy som ho takého nevidela, bol vždy taký... Nikdy mu na ničom moc nezáležalo, nerobil si z ničoho hlavu a smutného som ho nikdy nevidela... Tam som zistila, že Dominika bola jediná, na ničom inom mu nezáležalo. Išla som aj za ním, ale nepovedal mi ani slovo, len sa otočil a išiel preč. Plakal.“ Nadýchla sa, ale nevedela ako Adama utešiť. Čo povedať človeku, na ktorého keď sa len pozriete, vidíte že už dlho trpí?
„Adam, nemal by si to čítať, zatvor ten denník tak isto ako by si mal zatvoriť minulosť a začať žiť prítomnosťou. A neobviňuj seba, ani nikoho iného, nemôžeš vedieť čo sa druhému deje v hlave a hlavne v srdci.“
„Čo ju zabilo?“ Vyslovil to a nečakal odpoveď. Bola to jedna z tých otázok, na ktoré nečakáme odpoveď, len ju jednoducho musíme vysloviť a tak dostať von, lebo vo vnútri ju už neudržíme.

„Ja neviem, myslím na ňu každý deň, zbožňovala som ju, aj keď sme sa vzďaľovali. Myslím, že ju zabila jej povaha a aj okolnosti... Všetko keď sa to zmiešalo, tak asi nevedela ako ďalej. Ja sama som si dlho vyčítala, že som ju nezachránila, veď som bola jej kamarátkou, mala som vedieť, že sa trápi. Ale zistila som, že čas sa vrátiť nedá. Verím, že každý má svoj osud daný.“

„To sú blbosti. Laura, nehnevaj sa na mňa, ale toto mňa neupokojí.“
„Tak ti nezostáva nič iné, ako čakať, kedy ti pomôže čas... Viac ti poradiť neviem. Ahoj.“ Zavrela za sebou dvere a Adam kráčal, nevedel kam, nevedel prečo, len nerozumel tomu, že keď má vraj každý daný svoj osud, prečo on musel nájsť ten denník?


Pokušenie pozná každý z nás. Po niečom túžite, chcete to, aj keď viete, že by ste nemali, že to nie je to správne a to vás láka ešte viac. Pokušenie je o to silnejšie, keď nás skúša každý deň...
A raz podľahneme.
Tak isto podľahol aj on. Denne obchádzal zošit hodený pod posteľou. Učil sa a aj tak nevnímal tie slová a frázy v knihách, bol myšlienkami v riadkoch v tom zošite. Asi po mesiaci siahol rukou pod posteľ, uistil sa, či tam denník ešte stále je a vytiahol ho k sebe. Bol trochu zaprášený a Adam ho rýchlo otvoril, aby si to nerozmyslel a aby nemal dlho pochybnosti. Vedel, že robí niečo zlé, vedel že bude trpieť, ale chcel ho dočítať. Čo najskôr, až potom bude mať pokoj, kľud...

Utorok, 20.Jún 2006
„Dnes na mňa asi nadáva veľa ľudí. Nemala som moc dobrý deň, skôr by som povedala, že to bol deň sviňa.
Pohádala som sa s Laurou. Jednoducho som bola od rána nabrúsená kvôli našim a ona mi prišla prvá do cesty a uznávam že som vybuchla prehnane.

Ona stále trpí kvôli Tomášovi, ale nemala som jednoducho dosť síl počúvať ju ako mi o ňom básní a plače, keď ja mám v sebe problémov celú kopu a dusím to v sebe.
Naši sa hádajú, otec chodí domov neskôr a menej, mama len plače a obviňuje sa, Adam bude mať po skúškach a ako keby prišiel znovu na to, že má priateľku(mňa) a plánuje čo všetko musíme v lete postíhať, po skúškach bude mať aj Ivan a neobťažuje sa opýtať či mám čas, jednoducho mi väčšinou zavolá či som v meste, lebo on hej a chce ma vidieť. A Tomáš sa ma len stále vypytuje ako sa má Laura a mňa nebaví každému odpovedať o tom druhom to isté: „Má sa fajn, neboj.“

Možno sa to zdá, že sú to maličkosti, ale mať tajomstvá nie je zas až také ľahké.
No a ešte mám jednu novinku. Teda nie ja, otec mi ju včera oznámil. Sedeli sme všetci (výnimočne) pri stole, jedli sme a on zázrakom nečítal noviny, ale pýtal sa ma, či mám rozmyslené kam pôjdem ďalej, keď už po lete pôjdem do štvrtáku.
Skoro mi zabehlo.
Teraz? Je jún a on sa ide so mnou baviť o prihláškach a vysokých? A ako mu mám povedať, že chcem ísť na umeleckú? Bola som ticho. Mama sa tiež nezapájala, vedela, že v tomto veľa nezmôže a aj tak mala vždy rovnaký názor ako otec. Dobrá vysoká = ekonomická.

A tak sa aj stalo. „Poznám pár ľudí a dohodol som ti nejaké kurzy už v lete, keď budeš mať čas, aby si robila konečne aj niečo zmysluplné.“ Vtedy mi zabehlo druhýkrát.
„Čože? Načo tak skoro? Na kurzy sa chodí v zime, alebo máš pocit, že som tak dementná, že u mňa treba začať skôr?“
„Prestaň sa so mnou tak baviť. Ekonomická je pre teba to najlepšie.“
„Nechcem ísť na ekonomickú. Nikdy som to nechcela.“
„Nevieš ešte čo je pre teba dobré. Uvidíš, že sa ti to oplatí a budeš rada, že si na dobrej škole.“
Vedela som, že odpor nepomôže. Tak isto som vedela, že otca nepresvedčím a na tú školu si budem musieť dať prihlášku, aj keby mi ju vypísal on sám. A tak isto som vedela, že zomriem na tej škole.
„Dobre, pôjdem na tie kurzy, ale ty mi zaplatíš kurzy kreslenia, aby som mala čo robiť a nebola stále len pri vode a doma. Musím mať nejaké koníčky.“ On o mojom pláne ísť na umeleckú nevedel a preto nepokladal za hrozbu, keď mi tie kurzy kreslenia zaplatí.
Nakoniec súhlasil. Mama, tá ma odhalila, bolo mi to jasné, pozná ma lepšie, ale nepovedala ani slovo. Má u mňa plus.

Laura sa na mňa urazila a ani ma nečakala pred školou ako obyčajne. Mrzelo ma to, vtedy mi však zazvonil mobil.
„Ahoj hviezdička, už ti skončila škola?“ Pýtal sa ma Ivanov hlas.
„Práve vychádzam z budovy.“
„Ja ti už dokonca čítam myšlienky, lebo som vedel, že už nemáš v hlave nemčinu, ale mňa.“
„Tak to si teda fandíš, ešte som nestretla nikoho tak namysleného.“
„Nepretvaruj sa, ale poď, čakám ťa pri námestí. Teším sa.“
Usmiala som sa, Tomášovi som povedala, že mám inú cestu domov, tak nech ide sám, trochu sa urazil a Adamovi, ktorý mi volal som povedala, že teraz sa musím učiť pre zmenu ja a končila som. Naštval sa, počula som to v jeho hlase, ale on mi robí toto isté. Nemala som čas mať výčitky, lebo mi už kýval Ivan a v ruke mal veľkú čokoládovú zmrzlinu.
Za tie roky vie, ako si ma kúpiť.

Ja neviem prečo to robím.
Podvádzam Adama aj Ivana a hlavne seba.
Ja vážne neviem, obaja sú tak odlišné osoby, bytosti, ľudia, že nechápem, ako môžu moje myšlienky patriť obom. Niekedy aj naraz. Adam je ku mne tak nežný, jemný a ide mu hlavne o to, aby bolo dobre mne a vždy na dobrú noc ma pohladí po tvári, pozerá sa mi do očí a pobozká na čelo. Vtedy sa k nemu pritúlim a cítim tú istotu, nehu a lásku...
Ivan, to je niečo úplne iné, ale vie čo urobiť, aby som povedala to jeho obľúbené “ešte“... Aj keď mám výčitky svedomia, rýchlo prejdú a ja sa zrazu chvejem a privriem oči. Ja ani neviem čo ma s Ivanom tak dlho spája. Neviem to opísať, ale ja jednoducho pri ňom prestanem rozmýšľať, srdce mi bije rýchlejšie a toho sa bojím. Že strácam rozum....“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu