\"Denník\"

30)

Júl 2006
„Je teplo, leto a vonku svieti slnko. Viete čo robím práve ja? Sedím na nejakom debilnom kurze matematiky, ktorý mi dohodol môj milovaný otecko a umieram tu. Nie je nás tu až tak veľa, asi málokto v mojom veku namiesto kúpaliska ide na kurzy na vysokú. Keby tu bol aspoň niekto s kým sa dá rozprávať. Sú tu samé nafúkané decká ktoré sa pretekajú v tom, kto prvý vypočíta príklad, alebo odpovie na otázku.
Profesorka vyvolala jedného chalana k tabuli počítať a urobil nejakú chybu. Ja som mimochodom ani netušila, že urobil chybu, opisovala by som to ďalej, keby ho neupozornila baba čo sedí vedľa mňa. Zrazu len vykríkla: „Čo to robíš? Si v poriadku? Veď to máš celé úplne zle. Ja mám výsledok už dávno a je úplne odlišný od tvojho! Prebuď sa!“
Potom sa prihovorila mne: „Debil, čo tu robí keď nevie také základné veci, že?“ Ja som nevedela čo jej povedať, či mám povedať pravdu že ja neviem ani stotinu z toho čo ten chalan, ale zbabelo som s ňou len súhlasila a ona sa na mňa usmiala. Asi si myslí, že budeme kamarátky. Tak to isto...

Chodím sem raz do týždňa a aj to mám dosť, keď sa sem trepem a viem, že zas niekoľko hodín tu premárnim. Ja neviem nič o matematike ani o ekonómií. Úlohy ktoré dostávame z angličtiny robí pravidelne za mňa Ivan, je to pre neho primitívne a vždy sa smeje, že ja to neviem. Snažil sa mi to vysvetliť, ale videl že ma to nebaví a... No viete si predstaviť ako nakoniec to naše učenie dopadlo...

Adam zas brigáduje, robí pri vode v jednom bare, tak ho chodím niekedy pozrieť, keď práve robí a je tam menej ľudí. Ivan ten nebrigáduje, otecko mu posiela na účet také vreckové, že brigádovať nemusí. So mnou je to tak isto, aj keď naši chceli aby som niekam išla brigádovať, ale keďže mám kurzy na vysokú a aj kurzy kreslenia, jednoducho nemám čas. Aspoň na niečo je to dobré.
Sme teraz s Adamom viac spolu, ale aj tak mi vadí, že sa hrá ako keby to bolo zas všetko v poriadku. Ale nie je. Nie preto, že ho podvádzam. Síce som nechcela použiť to slovo, ale je to tak... Už som si tak veľakrát povedala, že s Ivanom sa nestretnem, ale jednoducho nedokážem. Je to silnejšie ako ja...
Tak prečo sa nerozídem s Adamom a nie som s Ivanom? Ja neviem. Ja .... Ľúbim Adama, stále po tom všetko Adama ľúbim. Mám v ňom istotu a tak veľa pre mňa vždy znamenal a aj znamená. Neviem si predstaviť moje dni bez Adama... Ale bohužiaľ ani bez Ivana...

Len sa jednoducho cítim sama. On má až moc iných rôznych aktivít a svetov, kde ja jednoducho nemám miesto. Aj keď mi rozpráva o vysokej, o intráku a kamošoch, nerozumiem tomu, nepoznám tých ľudí, neviem to pochopiť ako by chcel možno on a nerozumiem ani tým jeho odborným výrazom a rôznym prezývkam keď telefonuje s kamošmi a som jednoducho mimo. Vravel mi, že ma určite s nimi zoznámi ale ja neviem či chcem. Bojím sa, že budem pre nich úplný debil.
A najviac mi vadí, že nemám u neho takú podporu ako predtým. Mám pocit, že ho zaujímam menej, aj keď máme svetlé chvíľky. Niekedy je to fajn, ako to bolo na začiatku, predtým ako odišiel, začal rušiť svoje sľuby a víkendy doma so mnou. Keď sme boli často spolu, len tak sme vedľa seba ležali a rozoberali všetko. No aj tak som mu nepovedala o našich. Nevie že u nás doma je to blbé a naši sa stále hádajú.

Minule sme sa bavili o vysokej. Povedala som mu, že ma otec núti chodiť na tie kurzy a ja tam jednoducho nepatrím. Že nechcem ísť na ekonomickú, ale na umeleckú.
On mi na to povedal, že podľa neho má môj otec pravdu. Že s ekonomickou ma čaká lepšia budúcnosť, že to mám aspoň vyskúšať, že množstvo iných ľudí by dali všetko pre to, aby sa tam dostali a ja môžem. Že podľa neho by som tam mala chodiť a aspoň nejako zmysluplne si zaplniť tieto voľné dni...
To ma mrzelo... Nie, že nepodporil mňa, to čo chcem, ale to, že nepodporil moje sny...
Laura je mi čoraz viac vzdialenejšia, vídavame sa menej a aj sa menej rozprávame. Ona sa po rozchode s Tomášom uzavrela do seba a aj keď mi niečo povedala o tom ako sa naozaj má, skončila s tým, že veď to je už v pohode a nechce ma zaťažovať.
Bola som na ňu minule hnusná, to priznávam, ale to neznamená, že takú kamarátku ako je ona odkopnem.
Len sa naše cesty nejako rozchádzajú. Ja chodím na tento kurz, potom na kreslenie a vo voľnom čase som buď s Ivanom, alebo s Adamom. Sem tam sa stretnem aj s Tomášom, ten zatiaľ nikoho nemá, rozpráva často o Laure a ja nechápem, vážne nechápem prečo sa oni dvaja rozišli.

Sú dvojice ľudí, ktoré si inak ani neviete predstaviť ako spolu. Jednoducho keď ich vidíte spolu, tak máte pocit, že je to presne tak, ako to má byť. A Laura s Tomášom pre mňa budú vždy taký pár a nech chodia s kým chcú, aj tak podľa mňa nakoniec skončia spolu.
Potom sú páry, ktoré sú síce spolu, ale keď sa na nich pozriete, viete že je to jedna veľká katastrofa a tí dvaja môžu byť nanajvýš len ako brat a sestra. Aj také som už videla a vtedy som si povedala „Radšej budem sama a nad knihami, ako byť s človekom, ktorému nedám ani pusu na rozlúčku, lebo ma to ani nenapadne.“

20. júl 2006
„V meste pri jazerách bola nejaká akcia a tak tam bola polka mesta a Adam musel zostať robiť aj v noci. Ja som sa tam na chvíľku ukázala, bolo to fajn, stretla som aj Lauru a konečne vyzerala, že sa dokáže aj normálne usmiať a bola s babami z jej triedy. Stretla som veľa známych ľudí a bol tam aj Ivan. Bol s chalanmi, ktorých poznám, bavil sa s nimi ešte keď tu žil a bola tam aj jeho sestra a hrozne po mne zazerala. Bojím sa, aby jej niečo Ivan nepovedal, lebo ona je z tých ľudí, čo by to Adamovi hneď vykecali. A s obrovskou radosťou...
Ivan sa s nimi rozlúčil a prišiel za mnou. Ja som mu len povedala, aby sme išli preč, že ma to tam aj tak nebaví. Nechcela som aby nás niekto videl, nemala som chuť na to, aby sa Adam vypytoval a ja by som mu musela klamať.

Ivan zastavil neskôr autom na parkovisku na konci ulici tak ako vždy a v aute sa na mňa usmial.
„Tak čo hviezdička?“
Ja som sa usmiala, pobozkala som ho a pozrela na hodinky.
„Dokážeš byť úúúúúplne potichu?“
„Prečo? Chceš ísť urobiť nejakú blbosť ako to vieš, čo?“
„Dobre, ako myslíš....“ Hrala som urazenú, ale mykalo mi kútikmi úst.
„Ja som myslela, že by som ťa prepašovala k nám domov, lebo otec je na služobke a mama spí, keďže ide ráno do práce a už je neskoro.“
„Ihneď vystúp z auta a ideme.“
Smiala som sa, keď ma držal za ruku a potichu sme išli domov. Pri dverách ma čakal môj krpec, vrtel chvostom a po Ivanovi skákal. Vzala som ho na ruky aby neštekal a dala som ho do jeho búdy na záhrade kde spával, lebo je už veľký. Len mama ho vždy púšťa dovnútra keď je sama doma.
S Ivanom sme prešli do mojej izby a ešte sme chvíľku sedeli na balkóne a pozerali do záhrady.
„Ja tu chcem takto sedieť navždy, len tak sedieť v teple a pozerať sa na hviezdy.“
„Ty si nenapraviteľná, snívať by si mala len keď spíš. Ale vlastne toto mám na tebe najradšej.“ Povedal mi Ivan.
„Prečo to robíme?“ Opýtala som sa do ticha.
„Čo myslíš?“
„Prečo si nenájdeš nejakú babu, ktorá ťa bude úplne žrať, budete spolu a budete môcť plánovať budúcnosť? Niekoho s kým, budeš normálne chodiť a budú o tom všetci vedieť. Nebudeš musieť s ňou chodiť von do iného mesta a budeš ju môcť ukázať doma...“
„Myslíš, že to ja od života chcem? Niekoho kto ma bude úplne žrať a bude na mne závislý?“
„Ja som to tak nemyslela...“
„Ja viem, viem ako si to myslela. Ty máš niekoho a ja som len bokovka... Ale ja som ti povedal, že o ňom sa ja s tebou rozprávať nebudem ani sa na neho pýtať. Ty vieš čo robíš.
A ja mám pocit, že jediná baba ktorú som kedy naozaj chcel si ty... Asi preto, že som ťa nikdy nemohol mať úplne.“
„Nemáš pravdu, raz si ma mal. Mohol si ma mať, ale vybral si si inú možnosť.“ Povedala som mu a pozerala som stále na záhradu.
„Odpustíš mi to vôbec niekedy?“
„Pravdu? Asi nie, možno preto robím to čo robím... Bojím sa, že mi to urobíš znovu...“

Boli sme ticho, len sme tak sedeli a on mi potom povedal: „Tak si aspoň ty choď za svojim snom.“
„Vyzerá to tak, že to nepôjde. Skončím zavretá v tej debilnej ekonomickej a umriem tam. Ivan, ja to neprežijem.“ Pozrela som a on ma pohladil po vlasoch.
„Tak tam nechoď. Keď ťa zoberú na tú umeleckú, čomu verím, tak choď tam. Je to tvoja voľba, nikoho iného. Urob to čo chceš ty. Ja viem, že by si na ekonomickej umrela. A keď mám pravdu povedať neviem si ťa tam predstaviť. Všetko možné si predstaviť viem, ale teba v takom šedom svete nie.“
„Ako to, že to chápeš?“
„Lebo som taký istý, umrel by som, keby som mal robiť niečo iné ako to, čo chcem ja.“

Vtedy mi nikto tak nepomohol, ako Ivan tým rozhovorom a tým, že keď som pri ňom zaspávala, hladil ma po vlasoch.
Cítila som sa bezpečne a zrazu som po tak dlhej dobe mala pocit, že predsa len všetko bude fajn.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu