\"Denník\"

31)


August 2006
Ležala som v záhrade na okraji bazéna a čítala som knihu. Bola som sama doma a bolo to skvelé. V poslednej dobe som radšej doma sama, len so psom. Aspoň je pokoj a kľud. Na krik som čoraz viac alergická. Utíchol, ale nastala u nás tichá domácnosť.
Viem, že naši sa snažia, aby som ich nepočula, ale sú obaja presne takej istej povahy. Vlastne ako ja. Nie je nič horšie ako keď sa pohádajú dve nenormálne tvrdohlavé osoby a potom ani jedna z nich necúvne a nepovie to jedno slovíčko, ktoré by všetko vrátilo aspoň trochu do normálu. Nedokážu si povedať: „Prepáč“ a tak sa teraz všetci doma bez slova obchádzame.
Čo mňa hnevá a mrzí najviac je to, že mama sa naozaj trápi. Ja by som jej aj niečo povedala, ale potom by som sa musela priznať že som už viackrát počúvala za dverami jej rozhovory s kamarátkou a viem kvôli čomu to je.
A možno by moja matka aj chcela ďalšie dieťa, ale vie, že otec by bol víťaz a zas by bol ten, čo mal pravdu. A ona by zostala ešte viac sama, zatvorená za múrmi tohto domu...

Poznám ich oboch a ja som presne taká istá. Keď sa s niekým pohádam, môže ma to mrzieť, môžem premýšľať nad tým človekom každý večer a aj tak sa neospravedlním prvá a neprídem za ním. Radšej si to budem v hlave vyčítať.
Tak isto ako je to teraz aj s Laurou. Ona čoraz viac chodí von s babami z jej triedy a ja som s ňou tento mesiac skoro ani nebola a to už bude august končiť. Možno má naozaj pravdu v tom, že som sa zmenila a už ju vôbec nepočúvam a možno je chyba v tom, že nedokážem byť k nej úprimná.
Ako môžem byť úprimná k okoliu, keď nie som k sebe samej?
Klamem každého, klamem Adama a Ivana, našich a aj seba, že je všetko v pohode, že je všetko fajn a pritom pribúdajú dni, kedy zaspávam s plačom, alebo som myšlienkami úplne niekde inde.

Adam začína byť na to alergický. Minule sme boli spolu vonku, sedeli sme na jednej terase v meste, on mi rozprával o brigáde a ja som ho pomaly prestala vnímať a až keď mi zamával pred očami a tváril sa oduto som sa vrátila späť k nemu... Povedal mi, že si kúpi vodnú pištoľku a bude ma ňou preberať. Aspoň že si z toho nakoniec urobil srandu.

25. august 2006 večer
„No, pekne Dominika, pekne...
Opaľovala som sa a popri tom som kreslila môjho fešáka (psa ) ako behá po záhrade, keď mi zazvonil mobil, blikalo tam Adamove meno, povedal mi že má voľno a môžeme sa ísť prejsť k jazerám keď je tak pekne. Ja som sa celkom potešila, doma som sa nudila a vzala som foťák, že si aspoň pofotím niečo.
Bolo to super, Adam robil blbosti a ja som nafotila množstvo pekných fotiek.
„Postav sa tam pri ten strom, odfotím teraz ja teba, bude za tebou vidieť vodu.“ Posunul ma Adam dolu z chodníka a nútil ma pózovať. Odfotil jednu fotku a povedal mi, aby som tam zostala stáť, že ma odfotí ešte. Prezeral si fotky vo foťáku a vtedy sa na chodníku za ním objavil Ivan s chalanmi. O niečom sa rozprávali a smiali sa, že ich bolo všade počuť. Ja som sa zľakla a skoro som spadla. Dúfala som, že si nás nevšimnú. Ale to by Adam nemohol v tom momente na mňa zakričať: „Dobre zlatko, už to mám nadstavené.“

Ivan sa otočil a zostal stáť. Ja som pozerala na neho a vtedy ma Adam cvakol a išiel ku mne mi tú fotku s úsmevom ukázať. Netušil čo sa deje. Netušil čo sa dialo vo mne a v Ivanových očiach.
Prisahám, že už som Ivana videla všelijakého, ale toto som ešte nevidela. Otočil sa, dobehol chalanov a vtedy som si uvedomila, čo som videla. Mal v očiach bolesť. Adam ma objal a mne vbehli slzy do očí a mala som čo robiť aby som tam nezostala stáť a plakať. Objala som Adama, aby ma nevidel, že mám červené oči a on ma pobozkal na krk.

Vtedy som si uvedomila, že to takto ďalej nejde. Zabíjam naraz tri osoby.“

August 2006
„Ivan sa mi potom ďalší týždeň neozval. Bol síce na icq keď som sa pripojila, ale mal tam status, že je preč a nech ho nikto neotravuje. Nenapísal mi, nezavolal a ja som sa bála zavolať mu prvá.
Neviem čoho som sa bála. Toho, že bude na mňa kričať, alebo toho, že zas uvidím tie jeho oči, v ktorých bude chýbať svetlo?

Uvidela som ho až neskôr, keď som bola s Laurou konečne po dlhom čase vonku. Boli sme na zmrzline, Laura mi napísala, že sme sa dlho nevideli, aby sme sa stretli aspoň na chvíľku v meste. Bola som rada, že mám čas, práve som prišla z kurzu a hneď som išla za ňou.
Sedeli sme vonku na terase a každá mala pred sebou zmrzlinový pohár. Keď som Lauru tak počúvala, uvedomila som si ako sa nenormálne zmenila. Vždy bola veselá, voľná, povedala každému čo ju práve napadlo a bolo jej jedno, čo si kto o nej myslí. Chalanov brala ako niečo
Čo je jednoducho okolo a netreba dávať tomu až takú dôležitosť a v lete som sa vždy smiala na tom, ako mi rozprávala príhody o tom, kde koho stretla.
Odkedy sa s Tomášom rozišli, nespomenula žiadneho chalana. Zostala sama a už sa mi zdá iná, dospelejšia, vážnejšia, aj keď o ňom už vôbec nerozpráva,
Nasmiali sme sa, ale aj tak som mala pocit, že je to všetko také formálne.

Sedeli sme tam a Laura zrazu pozerala do diaľky a mne povedala len: „Aha.“ Otočila som sa a bol tam Ivan. Išiel sám po námestí, telefonoval s niekým, gestikuloval rukami ako to on vie a najskôr si nás nevšimol. Neviem prečo ho čoraz častejšie stretávam u nás v meste ,keď tu nebýva, ale asi tu zostal do konca leta. Keď nás uvidel, pozdravil nás a išiel ďalej. Nič čo by na jeho výraze niečo naznačovalo. Laura sa na mňa zahľadela, asi ju upokojilo to, ako nás Ivan pozdravil a rozprávala ďalej.
Odvtedy netuším o čom rozprávala. Celý čas som mala mobil v ruke a nenormálnu chuť napísať mu, zavolať a ospravedlniť sa.

Večer som sa osprchovala a iba v župane som sedela na balkóne a na mobile som počúvala obľúbené pesničky. Zapípala mi sms a keď som ju otvárala, netušila som, od koho môže byť.

„Pri jazere dnes večer, budem ťa tam čakať.“ Bola od Ivana.
Vtedy ako keby som sa vrátila o tie tri roky späť. Presne si to pamätám doteraz a viem, že bol august, keď mi Ivan volal, aby sme sa stretli a nakoniec ma pobozkal a povedal, že odchádza a bude to tak lepšie, keď na seba zabudneme.

Mala som pocit, ako keby tie roky ani neprešli a ja som zas nevedela, čo príde, čo bude. Obliekla som si šaty, prehodila som si cez ne sveter a ešte s mokrými vlasmi som sa vybrala k jazerám.

Ivan už sedel na lavičke pozeral pred seba. Potichu som prišla k nemu a sadla som si.
„Čakáš tu už dlho? Ja som sa poponáhľala, hneď som išla z domu, keď si mi napísal.“
„Ja som tu už sedel, keď som ti to napísal.“ Vtedy sa konečne pozrel na mňa a ja som aj v tej tme videla ako na mňa pozerá a to mi vo vnútri spôsobovalo väčšiu bolesť, ako keby mi ubližoval fyzicky.
„Pôvodne som sa sem len išiel prejsť, porozmýšľať, zistiť čo sa to deje a myslím, že to sám nevyriešim.“
Nevedela som, čo mu na to povedať. Vtedy som si uvedomila, že sme si kvit. Presne o takomto čase ublížil on mne a teraz robím ja to isté. Vrátila som mu to, aj keď som o pomstu nikdy nestála.
„Ja ti odmietam robiť náhradníka a hračku keď sa cítiš sama.“ To zabolelo.
„Nie je to tak, nemám ťa za žiadnu hračku.“
„Ale máš, sme spolu, len keď máš ty čas, len keď nie si s ním a ja som si to poriadne neuvedomoval kým som vás nevidel. Nedokážem sa s tebou deliť s ním a som presvedčený, že keby to vedel, ani on by sa nechcel o teba s niekým deliť.“
„Ale Ivan, veď si od začiatku vedel ako to je, vedel si, že mám chalana, vedel si ako to bude a nesťažoval si si. Myslela som si, že ti to vyhovuje.“
„Aj ja som si to myslel, že to tak je fajn, nepripúšťal som si, že ma berieš len ako zábavu na voľné chvíle, kým tvoje srdce patrí niekomu inému. Nechcel som to povedať, ale inak to nejde. Buď ja, alebo on.“
„Ivan, ani nevieš ako si ďaleko od pravdy...“ Povedala som do ticha a on ako keby to ani nepočul.
„Ľúbiš ho?“ Opýtal sa a pozeral pred seba do vody.

Ja som bola ticho a vtedy ma zaskočila aj moja reakcia.
Koho ľúbim? Čo to znamená ľúbiť???

„Nechápem tomu, že prečo si s ním, keď ho neľúbiš. A ak ho ľúbiš, prečo mu toto robíš? Prečo to robíš mne a aj sebe?“
Zostala som tam sedieť, nepohla som sa, nevydala som zo seba ani hlások a cítila som, ako mi slané slzy stekajú po lícach. Najskôr ich nebolo ani vidieť, stekali potichúčku a dúfala som, že ich tma ukryje.
Ivan sa na mňa pozrel, utrel mi ich a postavil sa.
„Máš ma vo svojich rukách, ale naposledy.“ Povedal mi a odišiel.

Premietala som si náš rozhovor asi miliónkrát v hlave a viem ho celý naspäť. Bohužiaľ.
Nikdy mi nikto nič také nepovedal. Nikdy mi nikto nepovedal nič, nad čím by som tak premýšľala. A aj keď som premýšľala dlho, sedela som tam, začalo mi byť pomaly zima a ja som aj tak nevedela odpoveď. Na jednu jedinú otázku.
Čo to znamená ľúbiť???
Ak niekto pozná na toto odpoveď ,má moje uznanie a Nobelovu cenu za mier..."

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu