\"Denník\"

34)

Február 2007
„ Bola som vo vani, napustila som si ju doplna a dala penu. Milujem to, mám pokoj a nemusím nad ničím premýšľať.
Ponorila som sa pod vodu a vypustila pomaličky zo seba vzduch. Smola výčitky a moje trápenia spolu s bublinkami neodplávali preč. Ich sa tak ľahko nezbavím.
Z mojich myšlienok ma vytrhol mobil, ktorý začal vibrovať na poličke v kúpeľni a vydávať hrozné dunenie.
Vynorila som sa, rýchlo som sa zabalila do veľkej osušky a zdvihla som mobil na ktorom blikalo „Adam“.
Volal mi z intráku, že už je dlho na izbe, ale kecali s chalanmi a hrali cez sieť nejakú pripečenú strielačku.
„Aha, tak vidím tvoje priority.“ Povedala som si pre seba.
Stála som iba v uteráku v kúpelke pred zrkadlom, počúvala som Adama ako mi rozpráva o škole a skúškach ktoré má už za sebou a zostáva mu už len jedna, lebo má koniec skúškového a ja som sa zadívala na seba do toho zrkadla.
„Som to ja? Tá neznáma poblednutá tvár s kruhmi pod očami a nešťastným výrazom?“
Prstami som sa zľahka dotkla môjho odrazu v zrkadle, prešla som po ňom a zanechala som na ňom mokré stopy.
Teraz plakal aj môj odraz...

Za pár dní bude Valentín, presne 3 roky, čo sme spolu s Adamom, ale tento rok to výchadza na stredu, tak neviem či budeme spolu. Je to jedno,ja si na dátumy nepotrpím, mne je naozaj jedno, či si na to Adam spomenie o deň skôr, alebo neskôr, len aby si spomenul.
A ja mám čoraz väčší pocit, že obaja sme spolu už len zo zvyku.
Bojím sa to čo i len napísať, alebo vysloviť, lebo ho mám rada, naozaj ho mám veľmi rada a nikto nemal so mnou toľko trpezlivosti ako on, ale mám pocit, že obaja máme čoraz viac rozdielne svety v ktorých žijeme...

15. február 2007, večer
„Keď som včera vychádzala zo škol, bolo vonku hrozné počasie, ani neprší, ani nesneží, niečo medzi tým a mne to dokáže nenormálne pokaziť náladu. Dala som si na hlavu kapucňu a dala na ruky rukavice. Až neskôr som si všimla, ako ma na parkovisku pri aute čaká Adam.
Prekvapil ma, nedohodli sme sa na ničom, nevedela som, či bude vôbec doma a keď on nič nespomínal, vykašlala som sa na to a rozhodla som sa teda Valentína ignorovať.
Preto ma tak prekvapilo a priznávam, že aj potešilo, že tam stál, usmieval sa na mňa a išiel mi naproti. Sadla som do auta, bola som rada, že sa v tom odpornom počasí nemusím trepať domov pešo alebo mestskou a on ma hneď pobozkal a podal mi veľkú kyticu ruží.
„Dnes máme výročie a je Valentín, pozývam ťa na večeru.“ Usmial sa na mňa a ja som ho zas objala.
Naozaj som to nečakala, myslela som si, že zabudol, alebo má niečo iné na pláne,ja naozaj neviem, len som sa nechcela na nič tešiť, aby som potom nebola zbytočne smutná.
Zaviezol ma domov a dohodli sme sa, že večer pre mňa príde a pôjdeme sa niekam navečerať.
Musím priznať, že som bola nervózna keď som stála pred zrkadlom a s ničím na sebe som nebola zrazu spokojná. Tak dlho sme nikde s Adamom takto neboli a ja som nechcela, aby sa zas niečo pokazilo.

Ale stáli pri mne asi všetci moji anjeli strážni, lebo sa nič zlého nestalo. Bol to naozaj krásny večer, boli sme sa navečerať v jednej super reštaurácií, ktorá bola samozrejme vyzdobená v romantickom duchu a potom sme sa boli prejsť, ani neviem ako dlho sme sa len tak prechádzali a rozprávali. Povedali sme si za ten jeden večer viac ako za posledné týždne, ale dokonca aj ako za posledné mesiace, ktoré boli plné mlčania a odcudzovania z oboch strán.

Ja Adama z ničoho neobviňujem. Nikdy nie je na vine len jeden z dvojice, vo vzťahu sú vždy dvaja ľudia a je len na nich koľko toho zvládnu, alebo či sa vzdajú po prvej nezhode, alebo hádke.
Áno, viem, ja som tá, ktorá podvádzala svojho chalana, s ktorým chodím už 3 roky, ale ukončila som to, rozhodla som sa dať nášmu vzťahu šancu a zachrániť ho.
Keď mám pravdu povedať, neviem ešte stále na 100% povedať, či to bolo naozaj správne rozhodnutie.
Niekedy som presvedčená o tom, že Adam je ten správny chalan pre mňa a urobila som to najlepšie čo som mohla urobiť, keď som dala Ivanovi zbohom.
Ale sú aj dni, keď mám pochybnosti a neviem či to má ďalej zmysel, či ma má ešte stále rád, alebo mu je lepšie v škole, na internáte bezo mňa.

Ale včera som na to ani nepomyslela, bolo mi s Adamom naozaj krásne a nespala som doma, prespala som u nich, jeho rodičov už poznám a cítim sa tam fakt super, niekedy ešte lepšie ako doma, lebo Adamovi rodičia sa zaujímajú o neho, jeho mama je na mňa veľmi milá a jeho oco tak isto. Za tie roky som sa prestala hanbiť a zvykli sme si na seba.
Keď sme išli schodiskom hore do jeho izby, vošla som až po ňom a izbu osvetľovalo len pár sviečok, Adam zapol nejaké pomalé pesničky, prišiel ku mne a začali sme spolu tancovať. Cítila som sa ako vo sne, lebo po tom čo všetko som prežila a aj prežívam, po tých všetkých slzách som už ani neverila, že mi môže byť tak pekne.

A ráno som sa zobudila na to, že ma Adam pobozkal a objal.
Nechcem aby to skončilo, nechcem aby sa zas vrátil na vysokú, do jeho druhého sveta, ktorý nás rozdeľuje a ja sa tu doma cítim naozaj veľmi sama a opustená.


Marec 2007
„V poslednej dobe ako keby som zabudla na to, že maturujem. No a spolu zo začiatkom marca sa začali aj stresy spojené s maturitou. Písomnú maturitu mám z troch predmetov, keďže maturujem aj z matematiky. Keby som nemusela, tak z nej maturovať nejdem. Nebaví ma, na hodinách a doučovaní, ktoré mi občas otec dohodne, len trpím, myšlienkami som úplne niekde inde a nemám ďaleko od toho aby som tam zaspala.
Lenže on vidí moju úspešnú budúcnosť len na ekonomickej a tam je matematika potrebná.
No a ja večer čo večer dúfam, že bude osud aspoň v tomto na mojej strane a ja sa dostanem na umeleckú. Prihlášky mám už všetky poslané, z umeleckej mi už aj prišla pozvánka na talentovky, ktoré budú už začiatkom apríla a plus k tomu bude ešte nejaký test.
Musím to ešte premyslieť, ako tam pôjdem, aby to otec nezistil. Nechcem aby mi to zakázal ešte skôr ako to vôbec skúsim. Na prijímačky na ekonomickú budem musieť ísť, určite si výnimočne vezme voľno, aby ma tam zaviezol a ešte ma tam aj počkal.

A najhoršie je to, že neviem, či môžem rátať s Adamovou pomocou.
Aj kvôli tomu, že zas mu začala škola sme spolu minimálne, niekedy len raz za týždeň a niekedy ani to, keď zostane na intráku, ale nemôžem s ním rátať aj kvôli tomu, že podľa neho mi chce otec len dobre a s ekonomickou mám lepšiu budúcnosť ako s umeleckou a je to pre mňa lepšia škola a podľa Adama ešte poriadne ani ja sama neviem čo chcem a časom zistím, že mi chceli rodičia len dobre.

Prečo majú pocit, že mám 15 rokov a neviem čo je pre mňa dobré? Nevedia pochopiť, že nie som dospelá len podľa občianskeho, ale už aj trochu viem posúdiť čo je pre mňa správne.

Marec 2007
„Išla som ulicou, bolo zamračené a zima a aj počasie mi vzalo poslednú nádej, že budem mať lepšiu náladu.
Mala som zapnutú hudbu a zas som išla so sluchátkami v ušiach a s pohľadom smerujúcim do zeme. A hrala mi stále tá istá pesnička dokola. Without you, ale nie tá umelá verzia od Mariah Carey, tá pôvodná, ktorú spieval Nilsson. Úmyselne som sa ubíjala, mučila aj keď som vedela, že to bude horšie. Že slzy nepomôžu. Mám v sebe toľko krivdy, smútku, trápenia, horkosti a pocitu zbytočnosti, že ani to množstvo sĺz, čo som už vyplakala ma neočistí a neodbremení.
V hlave som mala len jedinú otázku: „Tak čo potom, keď nič nepomáha?“
Mám všetkého dosť, nemám sily a už asi ani rozum. Dokonca aj tá pieseň, ktorá mi hrá stále dokola mi ubližuje a chladí ako nôž...“


Apríl 2007
„V posledných dňoch mám pocit, že moje dni majú len 12 hodín a nie 24 a z toho 10 hodín prespím.
Už mi nepomôže upokojiť sa ani alkohol, ktorý predtým aspoň na chvíľku zaberal.
Teraz keď si trochu dám, necítim úľavu, ale ako keby všetky moje trápenia vyplávali ešte viac na povrch a ja niekedy plačem ešte viac ako normálne...
Maturita dopadla celkom fajn. Bála som sa asi ako každý. Aj ľudia čo sa tvárili, že im je to jedno sa určite vo vnútri aspoň trošku obávali ako to dopadne, lebo nikomu sa nechcelo si to ešte raz zopakovať. Slovenčina bola fajn, nemám problém z rozprávaním, premýšľaním „čo by bolo keby...“, takže príbehy a slohy sa mi písali vždy ľahko. Tak to bolo aj teraz a moju úvahu som napísala bez problémov.
Angličtina, to bola skupinová práca kde spolužiačka, ktorá bola z angličtiny najlepšia poslala všetkým svoje odpovede, takže tam naozaj platilo: maturita- formalita...
No a moja drahá matematika... Keby nebolo Tomáša, ktorého na rozdiel odo mňa matika baví a ide mu, tak by som nenapísala nič. Dúfam, že sa tomu, kto bude tie testy opravovať, nebude zdať divné, že my dvaja s Tomášom máme úplne rovnaké výsledky. Opísala som to, všetko.
Nemôžem tvrdiť, že by som nevedela nič, na toľkých doučovaniach sa na mňa dačo nalepilo, aj keby som to nechcela.
Takže písomnú maturitu mám za sebou(pevne verím, že úspešne ) a zostáva mi len ústna, aby som ukončila strednú.
Tie štyri roky končia a ja ani neviem ako ubehli. Spoznala som nových ľudí, Tomáša priam zbožňujem a so rada, že s ním chodím do jednej triedy a sedeli sme spolu celé štyri roky. A vlastne aj Adama som lepšie spoznala kvôli tomu, že sme obaja chodili na ten istý gympel.
Budem mať pekné spomienky, aj keď ma čaká niečo nové a celkovo stretnem ešte veľa nových ľudí...
Veď to všetci poznajú: Niečo sa končí, niečo sa začína...

A bola som aj na talentovkách.
Pár dní som sa kvôli tomu pohádala s Adamom.
Boli sme cez víkend spolu a ja som mu povedala, že idem na tie talentovky, či by tam aspoň ráno nešiel so mnou, keďže to bolo v pondelok.
„Dominika, ja som si vážne myslel, že ťa to prešlo a na žiadne talentovky nepôjdeš.“
„Dobre vieš, ako veľmi sa chcem na tú školu dostať a preto ti mohlo byť jasné, že sa nevzdám.“
„Si tak veľmi tvrdohlavá, dobre vieš, že tvoj otec ťa aj tak na inú školu ako ti vybral on nepustí.“
„A kvôli tomu, že mi to rozkáže a kvôli tomu, že mi budeš ty dohovárať, tak sa mám jednoducho zmieriť s tým, že budem trčať na škole, ktorá ma nielen že nebaví, ale nai nenapĺňa?“
„Nepreháňaj to. Nemôžeš vedieť, či ťa nakoniec tá škola nebude baviť.“
„To naozaj neviem, ale viem, že tento rozhovor končím a idem domov, aj tak ma tu nikto nepočúva!“

Postavila som sa a odišla som. Nezastavil ma, nič mi nepovedal a ja som zúrila. Čo by sa mu stalo, keby aspoň teraz bol na mojej strane a podporil ma v niečom čo tak veľmi chcem?

Nakoniec v deň talentoviek o tom vedela len mama, ktorá sa k tomu nejako extra nevyjadrila, vedela ako veľmi tam chcem ísť, popriala mi veľa šťastia a nakoniec ma tam aj zaviezla a počkala na mňa, kým mi to skončí. Videla som na nej, že to nie je úplne po jej vôly, lebo sa určite bála, že na to otec príde, ale zas nevedela odolať mojej skvelej nálade, tomu ako veľmi som sa tam tešila.
Ale neviem vôbec teraz povedať ako to dopadlo. Bolo tam tak veľa ľudí, že netuším či som vôbec mala nejakú šancu. Ale nevadí, aspoň si nebudem môcť vyčítať, že som to nevyskúšala.
A už teraz sa neviem dočkať, kedy mi prídu výsledky. Naozaj som sa snažila a dala som do toho všetko, myslela som na to, čo všetko môžem získať a ako by som konečne Adamovi, aj našim ukázala, že na to mám a nemusím ísť len na ekonomickú.
Naozaj si teraz najviac želám to, aby ma prijali. Zachránilo by ma to z mojich šedivých dní...


Apríl 2007
„V poslednej dobe sa mi to stáva čoraz častejšie, až som sa toho zľakla. Najskôr som si myslela, že to nič nie je, ale keď sa mi to začalo stávať noc čo noc... Posledné noci sa zobúdzam zo snov a chvíľku mi trvá, kým sa zorientujem a zistím, že som doma, v mojej posteli.
Budím sa zo snov, ktoré sú plné Ivana. Áno, nedá mi pokoj ani vo snoch a ja mám v sebe čoraz väčší zmätok a nechápem prečo sa to deje. Podľa psychológa Freuda, ktorý bol známy aj svojimi prácami o snoch, sú sny plné potlačených prianí. V sne je vraj cenzúra vedomia potlačená a Freud si myslel, že sen je vlastne splnenie priania.

Tak preto sa mi to deje? Že aspoň keď spím, v mojom svete je aj Ivan a ja niekedy normálne cítim tie jeho nežné bozky a objatia a keď sa zobudím, nechce sa mi veriť, že to bol len sen? Tak nenormálne živý sen.
Začalo sa to postupne, najskôr jeden sen, bol v ňom Ivan, zas sme sa spolu bavili, smiali a bolo to fajn, ešte predtým všetkým čo sme si navzájom porobili a predtým ako sme si obaja poubližovali. A ja som si dokonca aj v tom sne uvedomovala, aká som rada, že je to zas medzi nami fajn, cítila som pokoj...
Ale teraz sa mi začal dostávať do snov noc čo noc a dokonca aj keď spím vedľa Adama a bojím sa, aby som náhodou nerozprávala zo sna. A tak keď sa zobudím vedľa jedného chalana tesne potom, čo sa mi snívalo o inom, nepridáva mi to na dobrej nálade.

Možno je v tom naozaj ukrytá nejaká moja skrytá túžba a keď si to, že mi chýba neviem sama pripustiť, nie to ešte to niekomu povedať, moje srdce, ale aj myšlienky dávajú signály počas spánku, keď nemôžem tak úplne ovládať svoje myslenie, spomienky, myšlienky a hlavne túžby.

Ale mám čoraz väčší pocit, že mi prestáva normálne fungovať rozum a ja strácam akúkoľvek istotu, strácam pevnú zem pod nohami...


Máj 2007
„Pribehla som domov a urobila som presne to, čo robím posledné týždne každučký jeden keď sa vraciam domov. Pozriem sa do schránky, či mi neprišli výsledky prijímačiek- talentoviek. Už prešlo dosť času a ja to potrebujem vedieť. Dovtedy nebudem mať pokoj.
V schránke ale ani tento raz nebola žiadna pošta. Nič. Smutne som vošla do domu a ani neviem akým zázrakom som sa pozrela na stolík v hale a na ňom ležali obálky. Pozerala som tam a vtedy vyšla moja mama z obývačky.
„Ahoj Dominika, vybrala som poštu, máš tam nejaký list zo školy.“
Začalo mi búšiť srdce asi ako nikdy a pomaly som sa pohla k obálke, ktorú mi mama podávala.
„Nebuď nervózna, nič to nie je, neboj.“
Neodpovedala som jej, nevnímala som ju poriadne.
Vnímala som len to, že keď som vytiahla list, bolo tam množstvo slov a papierov, ale svietilo tam hrubým slovo „prijímame“. Rozplakala som sa a vrhla som sa mame okolo krku.
Tak veľmi sa mi uľavilo, nevedela som ten plač zastaviť, mama tá nevedela, či plačem lebo ma prijali, alebo plačem od smútku.

Nie, ja som naozaj po dlhej dobe plakala od šťastia. A bol to nádherný pocit. Podala som obálku mame, ale tá sa nepotešila tak veľmi ako ja. Asi bola väčší realista a dokázala si priznať to, pred čím som ja zatvárala oči.

Zistila som to, keď o chvíľku prišiel domov môj otec a uvidel u mňa v izbe na stole tú obálku.
„Čo to máš za list?“ Opýtal sa ma a prišiel k môjmu stolu, chytil ju do rúk a začal čítať. Ja som ho ticho sledovala a zistila som, že je zle, keď sa mu začala zužovať oči a videla som ako mu oči behajú po slovách na papieri. Popozeral si postupne všetky priložené dokumenty, všetky prihlášky a až potom zas pozrel na mňa.
„Do pekla čo to má znamenať?“ Pozrel na mňa a držal pritom papiere v ruke. Tak veľmi pre mňa znamenali...
„Sú to výsledky prijímačiek na ktorých som bola, mám právo vybrať si školu.“
„Na tú školu moja drahá môžeš zabudnúť.“
„Vyplnila som tie papiere, treba to len poslať späť a ísť na zápis.“
„Ja som minul neviem aké peniaze za to, aby som ti zaplatil kurzy na najlepšie ekonomické školy a ty mi teraz povieš, že ideš na nejakú umeleckú? Si myslíš e tu budem živiť nejakého akože umelca bez peňazí?!“
„Ja som ťa o tie kurzy neprosila, neprosila som ta ani o to, aby si ma cez známosti dostal na nejaké školy. Kašlem ti na to!“ To som ale povedať nemala.
V tom momente mi letela od otca facka. Chytila som si automaticky líce, ale premohla som sa a nevyšla zo mňa ani jedna jediná slza. Nesmie vidieť, že sa ho bojím.
„Nebudem sa s tebou o tom viac baviť. Na ekonomickú si prijatá už teraz, prijímačky urobíš len kvôli formalite. Na tú istú školu som chodil aj ja a pozri kde teraz som. Kvôli mne sa máš tak dobre a môžeš žiť tu. Ďakovať mi nemusíš, iba pôjdeš na tú školu. Aj keby to bola tá posledná vec, ktorú urobíš!“
Neuvedomoval si, ako mi ubližoval.
„Môžeš trucovať, chápem ta, nemáš ešte dosť rozumu na to, aby si to posúdila. Je to to najlepšie čo pre teba môžem urobiť. Zabezpečím ti dobrú budúcnosť.“
Pozrel na mňa, asi vážne čakal že mu poďakujem. Bola som ticho a pozerala som do zeme. Všetky tie papiere čo držal v ruke začal trhať.
„Prestaň, nie!!“ Skríkla som a neudržala som plač. Vyšiel z izby a ja som sa vrhla na zem k papierom čo tam zostali. Boli potrhané na drobné kúsky a ja som vzala jeden jediný, na ktorom bolo to, že ma prijímajú a odložila som si ho. Sedela som na zemi, plakala som a prišla ku mne mama.
Nič som jej nepovedala, ona ma objala.
„Dominika, neplač, on ti nechce zle, má ťa rád, len to preukazuje niekedy divným spôsobom. Je presvedčený, že tá škola nie je pre teba dosť dobrá. Chce aby si raz robila to, čo robí on a bola zabezpečená. Záleží mu na tebe.“
Od mamy nemôžem čakať, že si ma zastane, alebo že to nejako vyrieši. Mama je na otcovej strane nech sa deje čokoľvek. Bojí sa ho, nedokáže sa mu postaviť. Vychoval si ju tak a snaží sa urobiť to aj so mnou.

Postavila som sa, mamu som nechala v izbe a ja som si vzala len bundu, dala som si sluchátka do uší a pustila mp3. Kráčala som ani neviem kam, bolo pekne a ja by som mala dobrú náladu, keby som nevnímala všetko okolo cez slzy. Plakala som a bolo mi jedno, kto ma uvidí, bolo mi jedno úplne všetko. Sadla som si v parku na lavičku, nikde nikoho nebolo, ľudia mali asi veľa iných povinností ako si na chvíľku len tak sadnúť. Dala som si tvár do dlaní a vtedy som si to začala všetko uvedomovať, to čo všetko som mohla mať a nebudem.
Upokojila som sa a vytočila som Adamove číslo.
„Zlatko, ja mám teraz málo času, potrebuješ niečo?“ Zdvihol mi to.
„Čo takého dôležitého robíš, že náš na mňa čas?“ Snažila som sa mať normálny hlas a hlavne neplakať.
„Nebuď hysterická, prosím ťa. Ideme s chalanmi do knižnice, musíme robiť nejaký projekt a už teraz meškám. Nemôžeme to prebrať neskôr? Počká to.“
„Fajn, pozdrav chalanov.“ A zložila som.
Neviem čo som v tej chvíli cítila. Čo môžem cítiť, keď sa mi otočí chrbtom jediná osoba na ktorú som sa spoliehala? Ako sa mám cítiť, keď sa nemám komu vyrozprávať?

Mobil som zas vypla, ako to robím často a len som sa tak prechádzala mestom. Chodila som, počúvala hudbu a oči som mala celkom červené a opuchnuté od toľkého plakania. Išla som u nás cez most, keď som ho uvidela.
Myslela som si v tom momente, že mi preskočilo a ja mám len halucinácie. Ako keby som si sama nahovorila, že ho vidím, lebo to potrebujem Zostala som stáť a moje oči pomaly púšťali na verejnosť slzy.
Pomaličky mi robili mokré cestičky po lícach a ja som len stála a nechala ich tak. Nech si robia čo chcú. Nech idú von a dúfala som ,že vyplavia môj smútok.

Po chvíli som zistila, že nie som šibnutá, že ma oči neklamú. Mala som pocit, že sa niekto so mnou len tak hrá a robí mi to naschvál, aby som sa zamotala do svojich pocitov a myšlienok. Aby som sa zamotala až kým sa nezadusím.
Podišiel ku mne a zotrel mi bez zaváhania slzy z líca. Cítila som jeho teplú dlaň a bolo to ako vyslobodenie, podaná pomocná ruka.
Pozrela som sa mu do tváre. Vôbec sa nezmenil. Bol to ten Ivan ktorého som videla naposledy pred mesiacmi a ten Ivan, ktorý mi povedal, že sa mám rozhodnúť. Ja som sa rozhodla a doteraz neviem či správne a čoraz častejšie mám pocit, že som ho nemala poslať preč. Čakala som, že len urazene prejde okolo mňa a ani ma nepozdraví. Od toho večera, čo sme sa stretli pri jazerách a ja som ho nechala ísť sme spolu nekomunikovali, ja som sa mu neozvala a on pochopil.
Ale teraz tu stál, pozeral na mňa a namiesto toho aby mi niečo vyčítal mi utrel slzy a objal.
Neverila som tomu. Nečakala som to a rozplakala som sa.
Ja ani neviem prečo, cítila som sa taká vyčerpaná, sklamaná, dobitá, že som chcela len jediné. Aby ma neprestal objímať a aby som sa mohla vyplakať.

Sadli sme si do jednej kaviarne, on mi objednal horúcu čokoládu, ktorú milujem a sebe kávu.
Až vtedy prehovoril.
„Daj si tú čokoládu, potrebuješ niečo sladké. Upokojuje to a hrozne si schudla.“
Napila som sa a mal pravdu, cítila som teplo, ktoré do mňa pomaly vnikalo a aj tak som nechápala prečo sme sa zas stretli.
Má to nejaký význam? Je Ivan pre mňa určený? Dostať ma z problémov a ďalšie mi robiť?
„Čo sa deje? Nečakal som, že ťa tu stretnem. Priznávam, že vždy keď som išiel ulicami tohto mesta som bol v strehu, obzeral som sa, pozeral som, či ta niekde neuvidím. Ale nikdy som si nemyslel, že ťa stretnem takúto chudú a uplakanú uprostred ulice. Čo sa preboha deje?“
„Prečo si na mňa tak veľmi ,milý po tom všetkom čo som ti urobila?“
„Lebo sa na teba nedokážem hnevať. Nemôžem ťa obviňovať, že si sa rozhodla inak ako som chcel ja, nemôžem ťa do konca života predsa kvôli tomu nenávidieť, ignorovať a pokaziť si všetky tie krásne spomienky. Nie som malé oduté decko.“
Zas mi vbehli slzy do očí a on sa na mňa ustarane pozrel.
Postupne som mu všetko porozprávala, to ako som bola na talentovkách, čakala som každý jeden deň či neprišiel list zo školy a keď prišiel, ako mi otec zakázal ísť na tú školu a ako mi roztrhal všetky tie papiere.
„Prečo pri tebe teraz nie je niekto, kto by ťa upokojil?“
„Je, si tu ty.“ Povedala som potichu.
„Dobre vieš. Ako to myslím, kde je človek, ktorý by ti mal byť v takýchto chvíľach na blízku?“
„Nie je tu, vidíš, že sa túlam svetom sama.“
„Ešte stále ste spolu?“
Ja som neodpovedala, len som kývla hlavou.
„Musí to byť somár, keď ta nechá plakať“
„Veľa ľudí necháva milované osoby plakať a ani o tom nevedia, väčšina ľudí ani netuší, že niekto kvôli nim v noci nespáva a plače potajomky.“
„Dominika, nehovor takto, netušil som, že si sa tak veľmi zmenila odvtedy ako sme naposledy boli spolu. Máš ešte všetko pred sebou, netráp sa.“
„Mám pocit, že pred sebou mám len tmu a rozmazanú budúcnosť.“
Ivan len na mňa pozeral a nevedela som čo mu práve beží v hlave. Odprevadil ma domov, povedal, že mu mám zavolať keď budem mať problém a on si nebude robiť nádeje, ani to zneužívať. Musela som mu sľúbiť, že sa ozvem keby dačo.

To by som mu musela volať každú sekundu.
Vošla som do haly, v obývačke sedeli naši, pozdravili ma, ja som na nich len pozrela, bolo mi jedno, že ma vidia tak uplakanú, nepovedala som ani slovo, otočila som sa a išla som hore. Zaspala som bez večere, nechcela som ísť dolu za nimi. Nechcem ísť už nikdy dole, do toho sveta, kde som len otrokom iných.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu