\"Denník\"

37)


KONIEC




September 2007
„Koľko môže človek za svoj život uniesť na svojich pleciach aby to vydržal a aby ho to nezlomilo?
Som zvedavá, či niekto dokáže na toto odpovedať.

Je mi zle, neviem čo mám urobiť aby mi bolo lepšie a aby to všetko prestalo a aby som konečne zaspala hneď ako si ľahnem do postele a aby som sa prebudila a vonku by svietilo konečne slnko a lúče by pohladili aj mňa.
Bojím sa... Tak veľmi sa bojím.

Milujem Adama.

Ale Ivanove objatie mi poskytuje upokojenie a nadobúdam pocit, že to, čo som k nemu v minulosti cítila, čo všetko sa stalo a čo k nemu cítim presahuje rámec akéhokoľvek pomenovania, je to niečo iné, čo sama neviem popísať. Niečo, čo som pri nikom inom necítila, osudovosť, vášeň a neskutočnú bolesť, ktorá vás zožiera, šíry sa pomaly a potichu od srdca, až napadne aj váš mozog, rozum a zmysly.
A stanete sa otrokom...

Ja som otrokom a väzňom vo vlastnom svete...“




Adam dočítal text rozmazaný od sĺz, ku ktorým sa pridali aj jeho. Otočil stranu, aby mohol čítať ďalej, ale strany boli prázdne. Už ani na jednej jedinej nebolo Dominikine písmo, jej slová a život...

„Koniec“ povedal do ticha izby, ľahol si na posteľ, pozeral na strop a denník ležal vedľa neho.
Ležal tam a pomaly si uvedomoval, že dočítal jej posledné slová v živote.
Ležal tam a premýšľal nad tým všetkým.
Nad tým čo sa stalo, čo sa dozvedel a hlavne nad tým čo bude teraz.
Zrazu vedel čo chce a musí urobiť.

Zazvonil pri dverách a čakal, či mu niekto otvorí.
„Ahoj Adam, čo tu robíš?“ Opýtala sa ho Laura, keď ho uvidela stáť pred ich dverami.
„Ahoj, dúfal som, že už budeš z intráku doma, potrebujem s tebou hovoriť.“
„Práve ma otec doviezol a vybaľujem si veci, chodím menej domov, nie každý víkend.“
Potom uvidela v jeho rukách ten hrubý polepený zošit, denník jej kamarátky a vedela kvôli čomu Adam prišiel.
„Dočítal si ho, však?“
Adam len prikývol a tak pokračovala.
„A pomohol ti v niečom? Upokojil tvoje myšlienky a otázky v hlave?“
„Neviem či som to mal čítať.“
„Adam, ja som ti to predsa vravela. Aby si to nečítal, vedela som, že ti to len ublíži. Posledné týždne a bohužiaľ aj mesiace si žil minulosťou, cez ten denník. A to je to najhoršie.

Žiť v spomienkach na minulosť namiesto v snoch a plánoch do budúcnosti.“

„Chcel by som to vedieť brať tak ako ty.“
„Adam, ani nevieš čím som si od jej smrti prešla. Nespávala som, mala som neustále výčitky svedomia, tak silné a živé, že ma prenasledovali na každom kroku. Stále to úplne neprešlo a pravidelne chodím k psychológovi, ale snažím sa. Snažím sa zmieriť sa s tým, že nič mi ju nevráti.“
Adam videl v jej očiach smútok a aj strach a objal ju.

Laure padla na jeho plece slza a cítila, že Adam trpí tak isto ako ona, ak nie ešte viac.
„Čo chceš urobiť s denníkom?“ Opýtala sa ho a on jej na to hneď odpovedal, videla, že o tom premýšľal.
„Nechcem ho vyhodiť do koša, ani spáliť, to si Dominika nezaslúži, bol to jej celý svet a myslím ,že práve tento zošit jej najviac pomáhal a držal ju tu dlhšie...“
„Máš pravdu, ja som to vtedy nechápala, čo pre ňu znamená.“
„Môžem ťa o niečo poprosiť?“
„Samozrejme, o čo chceš.“

A tak obaja urobili to, čo Adam navrhol.

V záhrade, pred domom kde býva Laura, vykopali jamu a denník tam vložili. Vedľa miesta kam zakopali denník zasadili spolu slnečnicu. Dominikin obľúbený kvet.
„Aj jej myšlienky si zaslúžia odpočívať v pokoji.“ Povedala Laura, keď obaja špinaví od hliny stáli na záhrade.
„Bol som hrozný idiot. Aj tým ako som sa k nej správal. Až keď som to videl aj z jej pohľadu som si to uvedomil. Mal som zrazu svoje starosti, nový svet a školu a jej som zabudol dávať toľko lásky, koľko potrebovala a koľko si zaslúžila.
Ale najhoršie bolo, že som vôbec netušil ako trpela. Milovaná osoba mávala silné depresie, problémy a ja som to netušil. Bol som tak sebecký a slepý.“
„To veľa ľudí. Ja som jej tiež nepomohla, nevedela som ako bola na tom zle. Videla som, ako sa zmenila, že často v poslednej dobe pila a menej jedla, ale ani ma nenapadlo, že si siahne na život.“
„Keď som tam náhodou našiel ten denník, vzal som ho, lebo som si myslel, že tam bude dôvod, nejaký zlom, prečo to urobilo a ja dostanem konečne odpoveď na neustále otázky "Prečo".

Lenže až teraz som zistil ,že keď je človeku zle, nemusí sa mu ani niečo veľké stať. Stačí, že sa problémy postupne hromadia, až ich človek neunesie.
Dominika trpela, cítila sa sama a myslím, že to urobila náhle, bez plánov a možno ani neplánovala smrť, len utlmiť bolesť a upozorniť na svoje utrpenie.“

„Myslím, že bolo toho na ňu veľa a ona už nevládala.“
„Ale je dobre, že som to našiel ja a nie napríklad jej rodičia. Vzali by veľmi zle to, čo tam bolo napísané.“
„Vieš o tom, že jej mama je tehotná? Prekvapilo ma to, keď mi to naši povedali.“ Povedala mu Laura a Adam zostal prekvapený. Nečakal, že to tak medzi Dominikinými rodičmi dopadne.
„Nevedel som to, ale Dominika písala o tom, že jej rodičia plánujú ďalšie dieťa, je to dobre, že sa im to podarilo, aspoň ich to viac spojí.
Všetkých sa nás do dotklo, čo sa stalo.“
„Možno to Dominika ani netušila, koľkým ľuďom svojím odchodom zmení život.“
„Nikto z nás nevie čo sa zmení našimi činmi, aký to bude mať na koho dopad.“ Povedal Adam a v hlave mu stále behala jedna otázka, ktorú sa chcel opýtať.
„Nevieš ako sa má ten Ivan?“
„Videla som ho v poslednej dobe viackrát a vyzerá stále hrozne. Stretla som ho na cintoríne, nosí tam pravidelne tie kvety, ale nikdy sme sa pri sebe nezastavili.“
„Trhá mi to srdce, ale musím uznať, že ju mal rád. A bohužiaľ istým spôsobom aj ona.“
„Ivan si myslí, že za to môže on, vidím ako sa zmenil a Dominikiným odchodom zostarol o niekoľko rokov.“
„Predposledná vec o ktorej písala, bolo ich stretnutie. Stretla sa s ním a posledný zápis bol pár dní pred jej smrťou o tom ako sa bojí...
Necítim k nej nenávisť, ani zlobu, po tom všetkom, čo sa stalo, čo som sa dočítal, aj keď to bolo ťažké, čítať o tom, ako ma podvádzala.
Ale trpela tak veľmi, že si to ani neviem poriadne predstaviť aké to muselo byť.
Hnevám sa len na seba, že som ju nezachránil.“

„Nebol si jediný človek v jej okolí.
Potrebovala vyslobodiť, podať pomocnú ruku.
Keď už nevedela ako ďalej, vyslobodila sa sama.
Už necíti bolesť.“ Povedala Laura a objala Adama.


Obaja tam stáli, v objatí a ich myšlienky a spomienky smerovali hore k nebu.
K nebu kde majú o jedného anjela viac.
Anjela, ktorý na zemi nemohol rozprestrieť poriadne svoje krídla a letieť.
V nebi má viac voľnosti na lietanie...



Koniec


„Nikto z nás nevie čo sa zmení našimi činmi, aký to bude mať na koho dopad.“

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu