"Denník"

5)

25. august 2003
„Bola za mnou kamoška Laura. Vedela o tom, čo sa stalo, je to moja dobrá kamoška a tak bola prvá osoba, ktorej som to povedala. Nebola najlepšia, lebo nejako som sa naučila, že je lepšie nemať naj. kamarátov, lebo tí zrania najviac...
Opaľovali sme sa u nás pri bazéne a ona mi vtedy povedala. „Vieš koho som dnes videla v meste, keď som bola nakupovať?“ Dala som si dolu okuliare a pozrela na ňu.
„Presne tak, uvidela som Ivana, vyzeral fakt dobre. Prišiel za mnou a pýtal sa na teba. Že ako sa máš, či si doma a že ťa mám pozdravovať.“
“Čože? A čo si mu povedala?“ Nechcela som si to pripustiť, ale bohužiaľ mi stále nie je ukradnutý ako by som chcela a mám ho rada. Moc.
„Povedala som mu, že viem čo sa stalo a on mi len povedal, že sa musí s tebou rozprávať, že mu na tebe záleží a chce ťa vidieť. Že skôr ako bude neskoro. To mi povedal a potom iba, že ťa mám ešte pozdravovať.“ Pozerala som na Lauru a nechápala.
„Skôr ako bude neskoro?? Chce sa normálne porozprávať? Čo sa deje? Veď tu bol, aj keď uznávam, to sme sa nerozprávali.“
Nevedela som, čo tým myslel. Cítila som v hlave zmätok. Moje srdce by sa hneď za ním rozutekalo, ale hlava mi vravela, že keď ma podviedol raz (a to som vlastne ani nevedela, že to bolo raz. Raz som ho len prichytila ja.) urobí to znovu...

28. august 2003
„Ja neviem čo sem presne napísať... Keď mi to Laura povedala, čoraz viac som chcela Ivana stretnúť a odpustiť mu. Chcela som mu napísať, ale predbehol ma. Zazvonil mi mobil a volal on. Divným hlasom ma poprosil, či by sme sa nemohli stretnúť, povedala som mu, že dobre, aj ja chcem s ním hovoriť. Bola som čoraz viac presvedčená, že robím dobre, že by som mu mala dať ešte jednu šancu a že ho mám rada a nechcem ho nechať tak...
Tak som sa teda večer vybrala do parku kde sme sa mali stretnúť. Čakal tam na mňa. Bola teplá noc a bolo super vidieť hviezdy. Považovala by som to za romantický večer, keby to nebolo také divné. Išli sme sa prejsť pri rieku a sadli sme si na brehu do trávy. Chcela som ho objať, pobozkať a nepustiť. Vtedy začal.
„Ani nevieš ako ma mrzí, že to dopadlo takto.“
„Ale...“ Začala som, lenže mi naznačil, aby som počúvala. Tak som sa pokúsila byť výnimočne ticho.
„Nechcel som, aby sa to stalo, lebo som nemal v úmysle ti ublížiť. Si až moc dobrá, pekná a milá na to, aby ti niekto robil to čo ja. Fakt neviem či stretnem ešte niekoho tak super ako si ty, ale nezabudnem na teba.“ Pozeral na mňa a ja som nechápala prečo má trochu červené oči.
„Ale veď to nemusí znamenať koniec, ja ti verím a nechcem aby sme museli na seba už iba spomínať.“
„Naši sa rozvádzajú. Nepovedal som ti to, nepovedal som to nikomu, lebo je to vec o ktorej nedokážem hovoriť. Ako keby som mal v sebe nejaký blok a snažil som sa nepripúšťať si to. Ale teraz to je už definitívne. Rozvádzajú sa a ja budem bývať s mamou.“ To mu už tiekla prvá slza, netušila som, že sa niečo také deje a bolo mi ho strašne ľúto. Ale on pokračoval, ako keby to chcel čo najskôr dostať von, keď už začal.
„Budem bývať s mamou a sestra zostane s otcom bývať tu. Ja odchádzam. Odchádzam preč, ďalší rok na strednej začnem na novej škole, už to mama vybavila. Chce začať od začiatku niekde ďaleko a ja idem s ňou. Nechcel som aby sme sa my dvaja rozišli takto.“
To už slzy tiekli aj mne. „Ty odchádzaš?! Vedel si to a vravíš mi to až teraz?“
„Chcem len aby si vedela, že to čo cítim k tebe nebolo o tom, aby som ťa len využil. Ľúbim ťa, ale takto to bude lepšie.“ Naklonil sa ku mne, naposledy ma pobozkal. Bol to náš posledný bozk, premočený od sĺz. Postavil sa a išiel preč. Naposledy sa za mnou obzrel a odišiel do tmy....
Nechal ma tam sedieť len so smútkom. Ja som mu chcela odpustiť!!!
Mala som taký divný pocit. Neviem či to bolo len tým, že som si to ešte nepripúšťala, ale jednoducho som vedela, že ho nevidím naposledy, že sa ešte stretneme aj keď neviem kedy a ako, ale ešte sa určite stretneme a ja uvidím jeho pohľad... Aspoň raz...
Netuším ako dlho som tam sedela a plakala a potom som vlastne ani nemala síl plakať a len som pozerala do vody a stále som mala v hlave tie hnusné myšlienky. „Čo keby? Čo by sa stalo, keby...“ To je asi ten najhorší druh myšlienok aké existujú. Ani neviem ako som sa dostala domov, samozrejme u nás si nikto nevšimol ,že nie som doma, lebo na mňa čakal len lístok v hale. „Zlatko, išli sme s otcom do divadla a na večeru. V chladničke máš večeru aj ty. Pa. mama.“ Nič nového...
Išla som do izby a z okna som videla na oblohu. Nedávali zmysel tak isto ako moje myšlienky...“

„Dokelu, kto to je ten Ivan?“ Pomyslel si Adam a čoraz viac bol zvedavý. Potom našiel v denníku na jednej strane nalepenú fotku. Bola fotená v lete pri vode a na nej bola Dominika a zozadu ju objímal vysoký blond chalan. Vyzeral úplne inak ako Adam, iný typ a nevidel nič čo by mali spoločné. Vlastne keď sa tak pozeral, mali spoločné niečo.
Miesto v Dominikinom živote a on sa cítil blbo. Nevedel, či chce vedieť čo bolo ďalej a či to zvládne...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu