"Denník"

7)

September 2003
„ V škole je to také divné. Síce je väčšina ľudí z toho istého mesta ako ja, nepoznám ich. A tak keď som v prvý deň vošla do triedy, pozerala som, či neuvidím niekoho známeho. Ale nestalo sa tak a aj som si sadla na prvé voľné miesto, ktoré som uvidela. V lavici sedel chalan, mal hnedé vlasy trochu kučeravé a vyzeral, že sa nečesal a tiež nikoho nepozná. Usmiala som sa a opýtala, či má voľné. „Ak to riskneš, tak sadaj.“ A usmial sa. Vtedy som spoznala
Tomáša a bol to prvý človek v našej triede, s ktorým som sa rozprávala. Vyzerá byť zatiaľ fajn, prvý mesiac v škole bude končiť a je to taký v pohode chalan. Máme si čo povedať. Po vyučovaní sa niekedy stretnem pred školou s Laurou a ideme spolu buď do mesta, alebo domov a učiť sa.
Dnes som išla z poslednej hodiny s Tomášom a rozoberali sme písomku z nemčiny, čo nám dala a vôbec sme ju nečakali. Pred školou ma už čakala Laura. Tomáš išiel chvíľku s nami, ale potom sa odpojil.
„Fiiiha, kto to bol?“
„To bol Tomáš, sedím s ním, som ti o ňom už rozprávala.“
„Hej, ale nikdy si nepovedala, aký je zlatý. Hodili by ste sa k sebe, ako ste tak spolu išli. Vyzerá lepšie ako Ivan.“ Spomenula to meno a mňa trochu zabolelo brucho. Hlavou mi prebehli spomienky...
„Ja nechcem teraz nikoho. Naozaj a na Tomáša sa nepozerám inak ako na v pohode chalana, veď sa poznáme len skoro mesiac. A Ivan... Nespomínajme ho.“ Ale už bolo neskoro. Myslím na neho stále. Čo asi tak na novej škole robí, aké to tam je, kde s mamou býva... Stále musím myslieť na to, čo by bolo, keby to takto nedopadlo. Ako by ma chodil čakávať pred školu a bola by som len a len s ním... Nežne by ma pohladil po vlasoch ako to robieval, zozadu by ma objal a šepkal všetko to pekné... Z množstva myšlienok a spomienok ma vyrušil prúd slov, čo spustila Laura.
„Tebe sa nepáči? Dobre moja, ja som vlastne len rada. Mne sa páči a musíš nás zoznámiť. To, že nechceš nikoho ty, neznamená, že zostanem sama aj ja.“ Žmurkla na mňa.
Závidím jej, tak veľmi závidím babám ako je ona, pre ktoré sú najdôležitejšie ich city a ony ubližujú chalanom a nie chalani im. Laura sa moc neviazala, nechcela. Ale má pravdu, máme obe ešte čas na to, aby sme boli stále s jedným chalanom...“

4. október 2003
„Je už tma a celkom zima, leto, teplo je nenávratne preč, tak isto ako aj môj úsmev. Tak sa cítim. Zas celý večer plačem a mám pocit, že v poslednej dobe ani nič iné nerobím a od toho dňa som bez sĺz asi ani nezaspala. Stála som v tmavej izbe a pozerala som von z okna. Je zamračené, mesiac je len trochu vidieť a osvetľuje ľadovým svetlom prevaľujúce sa atramentovo čierne mraky. Obklopuje ma tma a najradšej by som sa v nej rozpustila necítila nič iné len voľnosť a pokoj. Roztiekla by som sa v tme, ako keď sa vám na stole rozleje atrament a pomalý tečie zo stola na dlážku. Narobí špinu, ale tá sa dá upratať a potom je len pokoj...
Ja sa vážne snažím. Laura mi pomáha a ja jej za to ďakujem, ale z mojej hlavy tie všetky spomienky a myšlienky nevyženie. A bohužiaľ, nedokážem to ani ja.
Máte niekoho vedľa seba, tak blízko. Síce vám ublížil, ale chceli by ste mu odpustiť a vrátiť sa k nemu. Ale je neskoro... Keby mi aspoň nepovedal tie slová. Že ma ľúbi a nevie, či stretne ešte niekedy niekoho takého ako som ja... Nedokážem jednoducho zabudnúť na to všetko. Neviem či človek naozaj ľúbi, keď zo dňa na deň dá zbohom. Načo sa so mnou musel lúčiť, keď mal pri tom červené oči??? Zas plačem a to nechcem. Chcem vrátiť čas. Aj keď neviem, či by to pomohlo, či nám je súdené byť spolu.
Ale nie som si ničím taká istá, ako tým, že ho ešte uvidím a dotknem sa jeho rúk...“

Adam pozrel na tie strany a boli rozmazané od sĺz a text sa čítal ťažko. Začal neznášať toho chalana, že tak ublížil jeho láske. Ona si nezaslúžila plakať. Nikdy.
Ale akosi si neuvedomoval, že pre niečo musela plakať aj v poslednom čase a on nevedel ani o čo išlo. Zdvihol hlavu, lebo počul kroky po schodoch.
„Adam, si tu nejako dlho. V poriadku?“ Pozrela ustarosteným pohľadom na neho jej mama.
„Áno, len som tu tak sedel a premýšľal, nejde mi to do hlavy, nemôžem tomu uveriť a hlavne pochopiť to.“ Denník nenápadne skryl, nechcel sa oň deliť. Dominikina mama si sadla k nemu na zem a začali sa rozprávať.
„Viem čo prežívaš, ja s manželom sme zažili taký šok, že to neviem popísať. Jednoducho sa to nedá vyjadriť, keď sa stane niečo takéto. Bola tu už aj Laura, hľadala niečo, keď som sa jej pýtala, povedala, že nejaké fotky chcela. Ale asi nenašla ich, lebo odišla a nič si nezobrala. Tiež je v šoku a keď mám pravdu povedať, od nej som čakala, že to bude niesť inak. Zdalo sa, že je silnejšia. Zostaň tu koľko chceš, ja idem dole.“
„Aj ja už pôjdem, hneď prídem za vami.“ Nič nepovedala, len pomalým krokom prešla cez dvere a potom po schodoch. On sa postavil a denník vzal do rúk. „Laura tu niečo hľadala... Čo ak vedela o denníku a hľadala práve ten?“ Zamyslel sa a nevedel, či si ho má vziať. Popozeral sa po izbe a potom na fotky okolo zrkadla. „Prepáč, ale ja to jednoducho musím vedieť. Nezmierim sa s tým, že si odišla a nedala mi zbohom...“ Skryl denník do bundy a vyšiel von z izby. Vonku zafúkal len jemný vietor a listy zas tancovali...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu