"Denník"

8)

„Ahoj Adam, čo tu robíš?“ Vo dverách stálo vysoké blond dievča a vlasy mala neučesané a v cope. Mala kruhy pod očami a on bol prekvapený, že toto inak pekné dievča takto vyzerá.
„Ahoj Laura, prišiel som sa porozprávať, neboli sme spolu od toho dňa.“
Sadli si pred ich dom na lavičku a ona sa chovala zvláštne, nevedel, čo má v hlave.
„O čom si sa chcel so mnou rozprávať?“
„Dominikina mama mi povedala, že si bola u nich a niečo si hľadala. Ja som tam bol dnes, zdržal som sa tam dlhšie, bolo to ťažké.“
„Čože? Že som niečo hľadala? Nieee, chcela som navštíviť jej rodičov a pozrieť sa do jej izby. Máme im pomôcť s vecami, nezvládnu to.“
„Vedela si, že si Dominika písala denník?“ opýtal sa jej Adam priamo, lebo kvôli tomu za ňou prišiel.
Len na neho pozerala a mala divný pohľad. Potom prehovorila tichým hlasom.
„Ako to vieš? Povedala ti o tom?“ Bolo na nej vidieť, že túto tému od Adama nečakala.
„Takže si o tom zošite vedela. Mne Dominika nepovedala, že si písala denník a dnes som ho tam našiel.“ Povedal jej a nepáčila sa mu jej reakcia. Zbledla ešte viac.
„Ty si ho našiel? Čítal si ho, alebo si ho tam nechal?“ Adam bol chvíľku ticho. „Počuješ, dokelu??? Máš ho?“
„Čo sa deje Laura?“ Adam bol prekvapený. „Našiel som ho náhodou, ani neviem ako, jednoducho som pohľadom pozrel pod posteľ a našiel ho tam schovaný pod zošitmi. Hľadala si ho, že?“ Bol presvedčený o tom, že Laura tam vtedy hľadala denník, ale asi sa jej to nepodarilo a nevedela, kde ho mohla Dominika skrývať.
„Adam, si si istý, že to chceš čítať? Možno si ho písala už dávno a nie je z tejto doby...“
„Už som ho začal čítať. Sú v ňom štyri roky z jej života.“ Videl, že Laura sa zamyslela, ako keby počítala od kedy tam môžu byť písané spomienky jej kamarátky.
„Adam, nečítaj to. Podľa mňa nebudeš mať na to všetko sily. Ani ja by som nemala, uvedomila som si to, preto som ho potom už nehľadala. Nevieš čo všetko sa stalo.“ V očiach mala ako keby prosbu a v hlase tiež.
„Ty vieš čo je v tom denníku?!! Bola si jej kamarátka, musela si niečo vedieť!“
„Ty mi ideš niečo vyčítať?!“ Laura sa postavila a pozerala na sediaceho Adama.
„Ty si s ňou chodil. Keď si ju tak ľúbil ,mal si vedieť, čo sa deje. Ja som ju poznala dlho, ale ona sa za tie štyri roky zmenila. Mne prosím ťa nič nevyčítaj. Nemáš na to právo. Nikto nemá na to právo!“ Laura sa rozplakala. Adam sa postavil, prehnal to. Chcel sa jej dotknúť, ale ona uhla. „Nikto mi nemôže nič vyčítať. Nikto z vás. Len ona...“ Rozplakala sa ešte viac a utiekla do domu.
Adam tam zostal stáť a stále nevedel čo sa vlastne stalo. Nechcel jej nič vyčítať, chcel sa porozprávať. Ale mal pocit, že Laura vie jednoducho viac než on. Potom odišiel preč.

Nevšimol si, ako ho spoza záclony niekto pozoruje. Srdce jej búšilo a ona si sadla do kresla. Pozerala von z okna a tichým hlasom povedala jedinú vetu.

„Nikto mi nemôže nič vyčítať. Len ona. Mala som ju zachrániť...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu