"Denník"

10)

Január 2004
„S babami sme sa na Silvestra stretli u nás doma, lebo som mala prázdny dom. Sme sa namaľovali a povyberali čo si oblečieme a vypili fľašu čo doniesla Laura a baby a potom sme vyrazili. Bolo to super, lebo sme už mali dobrú náladu a nemali sme v pláne, nechať si ju pokaziť. Išli sme aj okolo domu, kde býval predtým Ivan.
Neviem čo som čakala, možno som dúfala, že tam uvidím aj auto jeho mamy, alebo jeho. Ale bolo tam len stále to isté jedno auto. Možno je to tak lepšie, keď ho už neuvidím a nebudem si stále vravieť, čo keby... Ja viem, niekto sa môže čudovať, že prečo ma to už za ten čas neprešlo. Ale ja som ho mala fakt rada a mám v sebe spomienky, ktoré sa mi sem tam vynárajú. Stačí, že počujem nejakú pesničku, ktorá mi pripomenie nejakú situáciu, kedy som bola s ním. A šťastná. Konečne som mala jednoducho pocit, že ma má niekto rád. Ale to sa skončilo a ja chcem začať nový rok bez neho a spomienok na neho.
Išli sme na jednu diskotéku, kde už bolo dosť plno a hrala fajn hudba. A tak sme šli hneď na parket, lebo zahrali našu obľúbenú pesničku.
„Hej, baby vsadíme sa.“ Vykríkla zrazu Laura. „Každá z nás musí dostať o polnoci pusu. Ktorá nikoho nezoženie, tej vymyslíme trest.“
„Hej, môžete hrať túto tvoju hru, ale ja budem len rozhodca. Nehrám s vami.“ Ozvala som sa a myslela som to vážne. Bolo mi jedno, že som počúvala ich reči, že ničím kolektív. Nechcela som sa s nikým bozkávať a chcela som sa len zabaviť. To si jedinú zábavu vedia predstaviť len s chalanmi?!! Nakoniec teda prestali frflať a nechali ma na pokoji a nepresviedčali ma.
Zvyšok večera bol super a keď sa blížila polnoc, bolo tam zrazu viac ľudí. Išla som von na terasu a zahľadela sa do diaľky. Zas mi prišlo ľúto, že každý má niekoho, koho môže objať, pobozkať a ja som sama. Nechcela som si kaziť zábavu a možno to bolo aj tým alkoholom. Lebo vtedy som buď veselá, alebo keď ma niečo trápi, ide to von... Ani neviem koľko som tam stála, nebolo mi vôbec zima a tesne pred polnocou začalo snežiť. Ľudia vnútri si to asi nevšimli a tak som mala pokoj.
Zrazu som počula pohyb pri sebe a objavil sa pri mne chalan v tmavom tričku so srandovným obrázkom. Zľakla som sa.
Postavil sa vedľa mňa a oprel sa tiež o zábradlie. Nepovedal ani slovo, len sa zahľadel do diaľky ako ja pred chvíľkou a potom hore do neba, ako padá sneh. „Napodobňuje ma?“ Pomyslela som si a rozčuľovalo ma, že je ticho. Nepozrel na mňa, len tam stál blízko mňa a pozeral ako sneh dopadá pomaly na okolie. Povedala som si, že teda dobre, ja sa mu prvá neprihovorím a pozerala som ďalej pred seba. Nechápala som, čo tam robí. Prečo nepije vo vnútri s kamošmi a nechystá sa na polnoc? Ani som presne nevedela, koľko zostáva času. Pozrela som sa na hodinky, vytiahla som mobil z kabelky a vtedy sa ozval.
„Ešte pol hodiny.“ Prekvapene som pozrela na neho a on sa prvýkrát pozrel na mňa.
„Čože?“ Nevedela som o čo mu ide. „No, že ešte pol hodiny do polnoci, preto si pozerala na mobil, nie?“ Bol tak divný. : ) Zas sa pozrel pred seba. Mala som chuť odísť a nechať ho tak, ale chcela som z neho dostať ešte slovo.
„To plánuješ celú polhodinu stáť vonku v zime a pozerať do diaľky?“ Už aj mne začínalo byť zima.
„No, keď už si prehovorila, tak nemusím pozerať do diaľky. Videl som ťa tu, tak že sa pozriem, koho zaujalo to, ako vonku sneží.“
Začali sme sa rozprávať a ja som sa na jeho rečiach aj smial a vyšlo z toho že nie je vtipné len jeho tričko, ale ja on. Myslela som, že sa spolu rozprávame len päť minút a zrazu som počula ako DJ oznamoval, že do polnoci a začiatku nového zostávajú dve minúty.
„Máš nejaké predsavzatia do nového roka?“ Opýtal sa ma a ja som premýšľala. Povedala som potom to, čo ma napadlo.
„Chcem začať odznova a nezaoberať sa už viac minulosťou. A ty?“
„Neviem, nerozmýšľal som nad tým, opýtal som sa ťa to len tak, ale dúfam, že sa ti to podarí. Asi chcem len, aby to bol super rok. Plný super ľudí a zážitkov.“ Vtedy zostávala tak minúta do polnoci. Ja som si všimla, ako išla smerom na terasu Laura, ale keď m tam uvidela, ako sa bavím s tým chalanom, len sa usmiala a išla preč.
„Nepôjdeme dovnútra? Už bude odpočítavanie a potom vonku ohňostroj. Aj tak ti je zima.“ Mal pravdu, mrzla som tam a vo vlasoch som mala sneh. Musela som vyzerať úžasne, ale bolo mi to jedno. Vrátili sme sa dovnútra a automaticky sme stáli vedľa seba. Zrazu začali všetci naraz odpočítavať a ja som hľadala pohľadom kamošky. Zrazu som uvidela Lauru vedľa nejakého chalana a žmurkla na mňa a na pozdrav zdvihla pohár. Neskôr som uvidela aj ďalšie baby a usmiali sme sa na seba. 5... 4...3... 2... Všetci boli tak blízko pri sebe...1... „Nový rok!“ Ozvalo sa hlučne a vtedy sa ku mne ten chalan naklonil. Objal ma. Cenila som si, že sa nesnažil na mňa nalepiť, ale normálne ma objal a hneď povedal. „Tak ti teda prajem, aby sa ti to tvoje predsavzatie splnilo.“ Pozrela som na baby a tie plnili svoju stávku. Nepozerali na mňa a tak si asi mysleli, že robím to isté.

Išli sme sa pozrieť na ohňostroj a ja keď som s babami išla ráno v taxíku, mne došlo mi, že ja netuším, ako sa ten chalan volá. Nevymenili sme si ani telefónne čísla a nevedela som o ňom, ani ako sa volá. Nebolo to v tej chvíli pre mňa dôležité, bavila som sa s ním aj tak.
Keď som prišla domov, naši tam ešte neboli a tak som sa nejako dostala do postele a zaspala. Aspoň sa môžem tváriť, že som nebola dlho vonku.“

Adam sa pri tomto zápisku strašne smial. Prvýkrát, odkedy otvoril denník sa zasmial a zahľadel sa do diaľky a do tmavej ulice. Všade bola tma a pokoj. Prial si, aby mal pokoj aj on v sebe a v citoch...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu