"Denník"

11)

12. január 2004 Pondelok
„Čo sa mi dnes stalo. Laura dnes nebola v škole a tak som išla sama na obed, lebo Tomáš sa ponáhľal domov. Sedela som a volala mi mama. Nevedela pochopiť, že sa mi nechce ísť s ňou do posilňovne. Nemám to rada, lebo sa tam na každého vyškiera a mne sa na to nechce pozerať. Začala s tým, že si všimla, že som pribrala. To neznášam, keď s tým začne. Aj tak vážim menej ako ona.
„Tak mi zlatko povedz, čo teraz robíš?“ Ako keby vedela, že som na obede. „Nikam s tebou nejdem a so svojím zadkom som spokojná!“ To som povedala trošku nahlas a zložila som. Až vtedy som si všimla, že si ku mne niekto sadá. „Veru, ani sa nečudujem, že si s ním spokojná.“
Pozrela som sa kto to komentuje a namiesto toho aby som niečo hnusné odvrkla, len som pozerala na chalan čo si ku mne sadá.
„Ahoj, pozeráš na mňa, ako keby si neverila, že som to ja. Dobrú chuť ti želám.“ Povedal mi to a začal jesť šalát, čo mal na tácke. Bol to on. Ten chalan, čo som s ním bola na Silvestra a nadávala som si odvtedy, že som sa aspoň neopýtala na meno. Teraz si tu ku mne len tak sadol a začal jesť, ako keby to bolo tak normálne a nič nezvyčajné. O čo mu ide? Rozčuľoval ma svojím správaním.
„Čo tu robíš?“ Opýtala som sa ho.
„Neuveríš tejto historke, ale ja tu obedujem.“ Zasmiala som sa a on pokračoval. „Robím tu to isté, čo ty. Snažím sa najesť po dni strávenom v tejto diere.“
„Ty sem chodíš do školy?“ Bola som prekvapená. Veď som ho tu vôbec nevidela a teraz som ho videla od toho večera prvýkrát.
„Hej, všimol som si ťa už minulý týždeň ako ideš z nemčiny a tak že si k tebe teraz sadnem. Z obeda sme šli spolu a zas sme sa rozprávali.
„Ako sa vlastne voláš? Veď ja o tebe neviem tu základnú informáciu.“ Opýtala som sa ho, aby som si nemohla nič vyčítať do budúcna.
Usmial sa na mňa, líca mal vyštípané od zimy a podal mi ruku. „Teší ma Dominika, ja som Adam.“ Podala som mu ruku a až vtedy ma napadlo. „Odkiaľ vieš moje meno?“
„A ja že povieš, že aj teba teší. Čo už.“ „Ale nie, jasné, že ma teší a viem už ako sa voláš, ale prekvapilo ma, že si vedel, ako sa volám ja.“
„No, to je úplne ľahké zistiť, keď máš tak hlučnú kamarátku, ktorá sem tam po tebe zakričí menom na chodbe.“ Jasné, Lauru sa nedá prepočuť, ale ja som si tohto chalana nikdy na chodbách nevšimla. Rozlúčili sme sa a ja som sa pozerala ako sa brodí snehom a vedela som, že si budem musieť v škole viac všímať ľudí.“

Adam sa cítil zvláštne, keď čítal tie riadky, ako to vnímala ona. On si pamätal, ako tam stála, jej vlasy sa jej vlnili okolo tváre, lebo boli mokré od snehu a mala farebný šál a bola krásna. Už predtým si ju všimol v škole.

Január 2004
„V škole na obedoch sedávam s Adamom, náhodou sa tam vždy stretneme a Laure to neprekáža, aspoň môže byť viac sama s Tomášom a možno sa jej podarí, to čo tak chce. Začať si s ním. Ja sa len pomaly dozvedám viac a viac o tom chalanovi, lebo nenahovorí toho toľko ako ja. Som tá ukecanejšia a on sa väčšinou smeje. Tento rok je tretiak a už vie lepšie ako ja, ako to na škole chodí. Aj on mi povedal, že prvý rok je najhorší, potom už budem vedieť z ktorej hodiny môžem odísť, ako pri ktorom profesorovi opisovať a bude to pohoda.
Tak mu budem teda veriť.
Laura sa ma stále na neho vypytuje, ale keď ja jej nemám čo povedať, lebo sa stretávame len v škole a ideme vždy spolu domov. Ona by bola najradšej, keby som s ním hneď začala chodiť
Dnes sme boli s Adamom po škole vonku a mňa napadlo, že musím ísť kúpiť niečo do obchodu. Tak išiel so mnou a videla som, že už predávajú Valentínky. Zrazu som zostala smutná. Tento rok nemám dostať od koho pohľadnicu. Predtým som dostala od nejakého chalana väčšinou, ale tento rok sa všetko tak pokazilo, že ja v tento deň budem sama trčať doma a počúvať ako v rádiu hrajú zaľúbené pesničky. Ešte že je Valentín tento rok v sobotu a ja nemusím byť v ten deň v škole. Určite by zas chodila pošta... Zostala som taká zamyslená, ale potom ma napadlo, že Adam si nesmie ničoho všimnúť a tak som moje depky nechala tak, usmiala sa na neho a išli sme preč.“

„Myslela si, že si ničoho nevšimnem.“ Povedal si Adam sám pre seba. Spoznal to na nej, keď tam stála a tak divný pohľadom pozerala na červené zaľúbené pohľadnice. Myslel si vtedy, že si asi na niečo spomenula a tak sa tváril, že sa nič nedeje, keď sa na neho usmiala, ale videl, že je to len akože. Nevedel, čo by sa jej opýtal, čo jej mal povedať a tak bol ticho.

14. Február 2004 Sobota večer
„Hmmm, pekne.... Ja neviem čo sem mám napísať. V piatok samozrejme v škole bola výzdoba zaľúbená a v šatniach bolo zrazu viac párikov čo sa skovávalo pred dozorom. Snažila som sa to celé ignorovať, lenže pustila som si v mobile rádio a samozrejme čo hrali?
Zaľúbené pesničky pre zaľúbené páriky...
A tak sme sa s Tomášom snažili nereagovať na to a nakoniec sme si z toho robili srandu. Ma tak napadla jedna vec a tak som sa ho aj opýtala. „Ty prečo nemáš vlastne babu?“ Chvíľku premýšľal a potom mi až odpovedal. „Ja neviem, veď to sa nedá povedať že prečo. Prečo si aj ty sama? To máš to isté.“ „Ja som sama, lebo zatiaľ som bola ja tá, ktorej niekto ublížil a nechal ju tak.“ „Heeeej, neblbni, nemôžeš byť smutná, kašli na túto tému.“ Pohladil ma po pleci a ja som bola rada. Mne samozrejme valentínska školská pošta nič nepriniesla ani som to nečakala. Na obede som ale Adama nestretla a priznávam, že som zosmutnela. Laura to videla na mne. „Takže ti zlatko nie je taký ľahostajný, ako sa tváriš.“ Mala asi pravdu. Poznala som ho síce krátko, od Silvestra, ale páčilo sa mi, keď som bola s ním, lebo som mala pocit, že konečne niekoho baví ma počúvať.
A tak som po dlhšej dobe sedela na obede s Laurou a Tomášom. Obaja ma rozosmiali a tak som nakoniec odchádzala na víkend usmiata.
Išla som zamyslene po chodníku k nám domov a pred bránkou som uvidela niekoho stáť. Nemala som okuliare a tak som dobre nevidela. Potom som chvíľku zostala prekvapene stáť. Nečakala som ho, že ho uvidím stáť pred našou bránou.
„Ahoj, čo si taká prekvapená?“ Pozdravil ma a usmial sa.
„Ahoj Adam, ja len, že som ťa nevidela v škole ani na obede, tak som nevedela, že budeš tu.“
„Ja viem, ale chcel som ti niečo doniesť, nech ti nie je ľúto, že nedostaneš peknú červenú kartičku aj ty.“ A vtedy mi podal jednu z tých pohľadníc na ktoré som pozerala v obchode, keď sme boli spolu. Prekvapil ma, netušila som, že si dačo také zapamätá.
„Ďakujem, fakt som to nečakala.“ Nevedela som zrazu čo povedať. Otvorila som ju a vnútri bolo niečo nakreslené čiernou fixkou a žiadna zaľúbená básnička, len venovanie.
„Pre krásne oči a úsmev, ktoré si nezaslúžia byť v tento deň doma.“
„Nešla by si teda zajtra so mnou niekam von? Aby si sa doma netrápila pri počúvaní pomalých pesničiek?“
„Ako si vedel, aký je môj plán na Valentína?“ Zasmiala som sa a samozrejme som hneď súhlasila. Dohodli sme sa, že príde v sobotu večer pre mňa a keď sme sa rozlúčili, ja som išla usmiata po chodníku k dverám.

Ráno som sa zobudila, že idem do obchodu a hneď som sa chcela zastaviť za Laurou a povedať jej, kam sa chystám večer. Otvorila som dvere a skoro som kopla do niečoho, čo bolo pred dverami. Poobzerala som sa, ale na ulici som nikoho nevidela. Zobrala som do rúk balíček a pozerala naň. Bol zabalený v ružovom papieri a na ňom bola nalepená menovka : Pre Dominiku.
„Čože?“ Zostala som prekvapene na to pozerať. „Veď Adam ma prekvapil už včera. Možno to bude od Laury, Tomáš mi kúpil v škole len lízatko.“ Vošla som teda naspať do haly, aby som si balík rozbalila. Naši boli ešte hore, tak si nikto nevšimol, že som sa vrátila. Dala som si dole rukavice a rozbalila papier. Bol tam biely plyšový maco s veľkou mašľou. Bol krásny a až keď som ho vytiahla som našla lístok. Prečítala som si ho a vtedy som si musela sadnúť a len som pozerala na lístok a na maca.

„Pre Dominiku, aby ťa mal kto ochraňovať, keď tam nie som ja. Prajem krásneho Valentína. Ivan“

Sedela som tam a pozerala na to. Čo to má znamenať?!!!! Prečo mi to robí?! Vybehla som hore do izby a zavrela som sa tam. Rozplakala som sa. To bola moja prvá reakcia. Konečne som chcela mať pokoj a naozaj som sa tešila, že budem večer s Adamom. Prečo mi toto Ivan robí? Maca som chytila a hodila do kúta postele. Až neskôr ma napadlo, že ako sa tam ten balík dostal? Nebol poslaný poštou, veď v sobotu pošta nechodí a nebola tam ani adresa....
Ivan tu musel byť, musel predsa nejako dostať ten balík pred naše dvere. Všetko pokazil, všetko... Plakala som, neviem koľko a potom som len premýšľala. Za Laurou som nakoniec nebola, ale teraz sa chystám nakoniec s tým Adamom ísť von. Snáď to bude fajn večer a ja sa nezachovám ako krava.
Čo si Ivan myslí? Že odíde, neozve sa a potom mi pošle maca s hentakým odkazom?“

Adam na to pozeral prekvapene. Dosť prekvapene, vôbec netušil čo sa stalo v ten deň, kým boli spolu na prvom rande a on na Dominike vôbec nespoznal, že by bola iná, alebo rozrušená. Ale bolo zaujímavé čítať, ako to vnímala ona. Len bol zvedavý, či sa Ivan nakoniec ukázal. On ho nikdy nevidel, nevedel o ňom nikdy nič a teraz vie o ňom vlastne len to, čo sa dočítal v denníku. Asi boli s Adamom v podobnom veku, ale aj tak ho nepoznal...
Tešil sa, že čo Dominika napísala o ich prvom stretnutí. Bol zvedavý.
Netušil, čo sa dočíta ďalej....

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu