"Denník"

12)

15.Február 2004
„Teraz sedím v izbe pri okne a pozerám ako sa z tmavej oblohy sypú dole na zem snehové chumáčiky. Včera večer som predtým, než som išla von, volala s Laurou, povedala som jej, že má prísť Adam, ale nejako som jej o Ivanovi nevedela povedať. Nechcela som o tom zas hovoriť a tak jej to poviem inokedy.
Musím uznať že som zas dosť času venovala tomu, že sa mi v hlave premietalo to pekné, čo som s Ivanom prežila. Sú to také divné pocity, že keď je vám blbo, spomínate na to všetko pekné, čo sa stalo a ako vám konečne chvíľku bolo dobre. Na to zlé som nepomyslela, aj keď by som mala myslieť hlavne na to, ako mi ublížil, aby som na neho prestala myslieť.
Ale potom som si uvedomila, že je to už dávno a ja nesmiem byť mimo z toho, že sa ozval.

A postupne, ako sa blížil čas, kedy mal prísť Adam, bola som nervózna a na Ivana som nemala kedy myslieť. Myslela som skôr na to, prečo vyzerám tak hrozne veď to každý pozná.
A tak som sa večer pozrela do zrkadla v izbe a usmiala sa no svoj obraz. Snažila som sa niečo zo sebou urobiť a obliekla som si to najlepšie čo som v skrini našla. Potom som počula, ako niekto dole zvoní. Bola som sama doma, lebo naši si asi tiež uvedomili, že je Valentín a išli na večeru. Tak sa ma mama aspoň nevypytovala a nemala trápne poznámky, ako to už ona vie, keď ide o chalanov.
Otvorila som a vonku stál Adam. Usmial sa na mňa a pobozkal ma na líce. Podal mi kvetinu a ja som si ju išla dať do vázy a jeho som pozvala zatiaľ dovnútra.
„Fíííha, máte to tu fakt pekné a veľké.“ Ozval sa z haly a videla som ako pozerá dokola a obzerá si náš dom. „Z vonku tiež vyzerá dobre, ale takto je ešte krajší. Ja keby som bol sám doma, tak sa tu normálne aj bojím.“
„Ja som sama doma stále, takže som si zvykla, nič iné mi nezostalo.“ Bolo to tak, dni som trávila väčšinou sama doma, hore na poschodí, kde mám izbu.
„Hotovo, môžeme ísť.“ Usmiala som sa aj ja na neho a pomohol mi obliecť si môj kabát.

Išli sme po chodníku preč od nášho domu a rozprávali sme sa. Išli sme aj okolo domu, kde býval predtým Ivan. Pozrela som sa hore, do podkrovia, kde mal niekedy izbu. Svietilo sa tam. Nevedela som, či je to tým, že je naozaj tam, alebo tam má teraz izbu jeho sestra. Tú som moc nestretávala a aj keď áno, nejako sme si toho moc nepovedali. Zdravili sme sa, ale neboli sme zas nejaké kamarátky. Rozbúšilo sa mi srdce. Možno je tam naozaj Ivan, tak kúsok odo mňa a aj tak s tým nič neurobím. On bol ten, čo odišiel a ja som sama sebe sľúbila, že prvá mu písať nebudem.
Chvíľku som nevnímala Adama, ale potom som sa zas vrátila z myšlienok späť k nemu a počúvala som ho. Bolo mi s ním dobre, aj keď som niekedy myšlienkami naozaj uletela preč.
Išli sme do jednej pizzerie, do ktorej chodievam rada a aj Adam. Keď sme vošli dnu, bola tam červená výzdoba a sviečky a viacero ľudí, čo som poznala aj zo školy, alebo z našej ulice. Sadli sme si za jeden stôl a ja som si obzerala peknú výzdobu. Vyzeralo to tam super a bola som rada, že som tam a že som tam práve s Adamom. On zatiaľ objednal a ja som ani neverila tomu, ako ľahko a v pohode sa s ním dokážem rozprávať. Ani neviem koľko sme boli spolu, išiel ma odprevadiť domov a u nás sa ešte nesvietilo, tak bolo jasné, že naši nie sú doma.
Chvíľku sme sa rozprávali a ja som čakala čo bude ďalej.

A urobil to, čo som čakala a chcela. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Bozkávali sme sa a začalo zas snežiť, tak sme spolu pozreli hore k oblohe a padali nám snehové vločky na mihalnice.
„Som rád, že sme boli dnes spolu a mohol som prežiť tak krásneho Valentína.“
„Aj ja som rada, ďakujem ti za pekný večer. A ja dúfam, že nebol náš posledný.“ Povedala som a čakala som čo mi odpovie.
„To si píš, ja už ťa nepustím preč. Už si moja.“ Zasmial sa a zas ma pobozkal. Domov som prišla premočená od snehu, ale vôbec mi nebolo zima a nezmrzol mi ani úsmev z pier. Konečne, po tak dlhej dobe som zaspávala bez toho, že by som hľadela z okna na tmavú nočnú ulicu, alebo že by som plakala. Bola som mu strašne moc vďačná. Ani netuší ako mi pomohol, že som sa zas pred spaním usmievala.“

Adam sa tiež usmial. Konečne po dlhej dobe, keď čítal tie denníky a veci z jej pohľadu sa zas usmial, lebo mal v hlave spomienky a útržky z toho dňa. Bola krásna a usmiata a on vedel, že chce byť stále s ňou. Zdalo sa mu to tak dávno a predsa to tak nebolo. Keď je človek šťastný a zaľúbený, hodiny a minúty s milovanou osobou idú rýchlejšie ako normálne a čas bez našej lásky sa zdá byť večnosť.
„Ja mám potom pred sebou iba večnosť, lebo už ťa nikdy nepobozkám.“ Povedal nahlas a zas mu stekala po líci slza....


Február 2004
„Ja som tak nenormálne blbá a mišugé a neviem čo všetko. Nemôžem sa sťažovať, že stále revem, lebo si za to všetko môžem sama.
Tak, na druhý deň som sa zobudila a bola som šťastná. Pohľad mi padol na pohľadnicu od Adama, ktorú som mala zastrčenú za rámom zrkadla, ktoré mám v izbe. Mala som konečne pocit, že to bude fajn, už žiadne depky a pocit, že som sama. Zišla som dole a naši už raňajkovali a čakala tam omeleta aj pre mňa, takže som asi nebola jediná, ktorá mala pekný večer a sedeli sme tam všetci traja, hralo rádio a konečne sme raz boli ako rodinka z reklamy.
„Zlatko, ideme s otcom na návštevu, pôjdeš s nami?“
„Nie, veď vieš, že ja tie vaše návštevy moc nemusím, lebo tých ľudí nepoznám. Budem doma.“ Odpovedala som a bolo to tak, nemala som to rada, lebo to bolo väčšinou tak, že sa stretli u nejakých priateľov a sem tam priviedli aj deti, tak rozmaznané a namyslené, že som to nemohla vydržať a tak som sa rozhodla, že si napustím vaňu a budem počúvať hudbu alebo si možno pozriem aj nemčinu.
A tak keď som počula vychádzať auto z garáže, zostala som zas sama a nevadilo mi to. Písala som si na icq s Laurou a tá hneď vyzvedala, ako bolo s Adamom. Vždy to tak je. Keď je niektorá z nás vonku s chalanom, na ďalší deň sa vyčkávame na nete a vyzvedáme. Ale ja som jej s radosťou napísala ako bolo a ona ma potešila, keď mi napísala jednu správu.
„Moja, ani nevieš aká som rada, síce ťa nevidím, ale je mi jasné, ako sa tam škeríš a to je super, lebo konečne sa bude dať na teba aj pozerať.“
Bola to pravda. Net som nechala zapnutý, pustila som si nahlas moje obľúbené pesničky a chystala som sa do vane, keď niekto zazvonil. Keby klopal, asi by som nič nepočula, lebo mi začala hrať obľúbená pesnička. Išla som dolu po schodoch, ešte stále v dobrej nálade, ktorá však trvala len kým som neotvorila dvere.
Otvorila som, chvíľku som prekvapene pozerala a potom som chcela zatvoriť dvere, ale dal mi tam nohu a tak som sa nemohla skryť v izbe, ale musela som sa mu pozrieť do tváre.

„Prosím ťa, čo blbneš?“ Povedal s prekvapením a aj s iróniou v hlase. Konečne som na neho zas pozrela a zas ma naštval.
„Čo blbnem? Ivan, ty sa ma vážne opýtaš čo blnem?! Čo tu preboha robíš ty? Ak ty to môžem pripomenúť, je to... hmmm, dosť dlho, čo si sa jednoducho zobral a už som ťa nevidela. Zo dňa na deň!!!“ Bola som naštvaná a nechcela som, aby prišiel. Dnes nie....
„Pekne si ma privítala, som tu u tatka a chcel som ťa jednoducho vidieť. Nemôžeme sa normálne porozprávať?“
„Ty mi ideš niečo vyčítať? Ivan, vieš koľko som čakala, či sa ozveš, dáš o sebe vedieť? Stačilo napísať sms, mail, to je jedno. Ale nie, dni sa prevalili do týždňov a tie do mesiacov! A ty sa tu teraz ukážeš a chceš sa porozprávať? O čom?“ Mala som v očiach slzy, nechcela som byť v tej situácii. Konečne, konečne som bola šťastná a on to zas pokazil...

„Ja som sa chcel ozvať, myslel som na teba a keď som odtiaľto odchádzal, bolo to pre mňa hrozné, lebo som vedel, že tu nechávam niečo vzácne. Teba. Lenže vedel som, že keby som ti napísal, bolo by to ešte horšie, lebo by som si uvedomoval, ako si ďaleko a tak som chcel, aby som zabudol a tak isto aj ty, aby som ťa ďalej netrápil. Lebo ty si to nezaslúžiš.“ Preboha, ako môže niekto trepať také hlúposti?!!
„Ale ublížil si mi a keď si chcel tak veľmi zabudnúť, prečo si mi na Valentína poslal toho maca a dnes tu stojíš?“
„Ja neviem... Bol som tu a jednoducho som neodolal, vyčítal by som si to, keby som ti to nedal a keby som neprišiel za tebou.“ Nechápala som, na čo mi to všetko vraví, prečo to robí. A naozaj, fakt som chcela, aby odišiel. Lenže potom mi ten hnusný hlások v hlave povedal:
„Chceš aby odišiel, lebo sa bojíš, čo by sa mohlo stať....“ Bolo to tak, bála som sa, aby sa nestalo niečo.

Chvíľku sme sa rozprávali a zo mňa pomaly odchádzal ten hnev, ale zas sme sa spolu smiali, ako keby ten čas, čo sme spolu neboli, ani neprešiel a toho som sa začala báť. Vravel, že pozajtra zas odchádza s mamou preč ale v škole je to divné, lebo prišiel do nového prostredia, do kolektívu, ktorý ho ešte nezobral medzi seba až tak moc dobre. Keď sa už chystal odísť, chvíľku sme stále a pozeral na mňa.
„Som veľmi, ale fakt veľmi rád, že som ťa videl, Dominika.“
„Ja som aj tak vedela, že sa ešte stretneme, že ťa ešte uvidím.“
„Ja som bol o tom presvedčený, a stále som si vedomý, že na teba nezabudnem.“
A čo potom urobil? Pobozkal ma. Naklonil sa ku mne a normálne ma pobozkal. Mne začali tiecť slzy po tvári.
„Ivan, nie, radšej choď.“ On nič nepovedal, len ma chytil za ruku a šiel preč. Zatvorila som dvere a sadla som si na schody v hale. Zas som sa rozplakala.
Urobila som strašnú hlúposť a zas som sa vrátila späť, keď som plakávala kvôli nemu. Konečne som mala pocit, že s Adamom to bude fajn a teraz toto. Adam... Nemala som mu to urobiť.
Vybehla som hore po schodoch a na icq mi blikala správa od Laury, či som sa v tej kúpelke utopila. Najskôr som nechápala. „Jaaaj, ja som sa pôvodne chcela ísť okúpať.“ Net som vypla a ľahla som si na posteľ. Čakala som, že mi zazvoní mobil, bola to Laura. Vypla som ho a zostala som ležať v izbe a pozerala som hore na strop.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu