"Denník"

14)



14. Marec 2004 Nedeľa
„Dnes som ráno vstala a svietilo mi do izby slnko, hneď som mala lepšiu náladu. Sme boli dohodnuté s Laurou, že pôjdeme si niekam sadnúť a pôjde aj Adam, chcem ich zoznámiť, ľudí, čo mám najradšej. Jasné, aj Tomáša mám rada a pomáha mi na písomkách, aspoň môžem od neho opisovať A tak sme sa stretli v meste, Laura samozrejme meškala a tak sme s Adamom zatiaľ vybrali miesto, kam si pôjdeme sadnúť. Išli sme do jednej čínskej reštaurácie.

„Čo si dáš?“ Opýtal sa ma Adam a prezeral si jedálny lístok.
„Ja neviem, neviem koľko bude Laura meškať a je možné, že by sme to dovtedy stihli zjesť, kým príde.“ Pozrela som na hodinky, meškala štvrť hodinu. Vytočila som jej číslo a chvíľku to zvonilo, kým mi to zdvihla zadychčaná Laura.
„Kde si prosím ťa?“
„Ahoj, ja som pri kostole...“ Začala hovoriť, ale ja som ju prerušila, lebo toto povedala vždy.
„Ale fakt, si myslíš, že si vymýšľam, ale ja som zmeškala bus od nás a tak idem cez polku mesta pešo, ja sa poponáhľam.“

„No, objednajme si, ale dúfam, že to budú dlho pripravovať, lebo ona je ešte ďaleko, teda v tom lepšom prípade, možno je ešte stále doma s mokrou hlavou.“ Poznala som Lauru, všade sme na ňu čakali a vždy sme si z nej všetky robili srandu, že nech si rýchlo umyje hlavu aby nemeškala hodinu.

Po pol hodine dorazila do reštaurácie aj Laura, poobzerala sa a potom nás uvidela. S Adamom sme už mali jedlo pred sebou.

„Bože, prepáč mi moja, ja za to vážne nemôžem, musela som ešte dačo urobiť a nestihla som bus.“ Už si sadala a potom pozrela na Adama a podala mu ruku s úsmevom.
„Teší ma, ty budeš Adam, nemysli si, ja toto nerobievam často.“
„Laura, neklam ho, ja som mu povedala, že toto je úplne normálne.“ Usmiala som sa na ňu. Poslal som ju, aby si išla niečo zatiaľ objednať. Bola chvíľku preč a ja som sa zatiaľ bavila s Adamom, ale ten sa začal smiať a pozeral smerom za mňa. Otočila som sa a videla som Lauru chichotať sa pri platení jedla a bavila sa s chalanom čo tam obsluhoval a za ňou zatiaľ čakali ľudia. A potom zobrala papierový obrúsok čo bol k príborom a jeho fixku a načarbala niečo na ten servítok.

„Preboha, čo si to tam vyvádzala?“ Opýtala som sa jej s úškrnom.
„Čo by som robila? Dala som mu moje telefónne číslo a povedala mu, nech sa ozve, že si dám niekedy čínu.“
To poobedie bolo super, Adam sa s Laurou v pohode bavil, tá očkom stále pozorovala chalana pri pokladni a keď sme odchádzali, usmiala sa na neho a zakývala mu. Ja by som to nikdy nedokázala urobiť. Rozlúčili sme sa s ňou, teraz autobus v pohode stihla, keď bola s nami a išli sme tam radšej skôr, nie na poslednú chvíľu ako to robí ona.

Adam ma išiel odprevadiť a potom pred našim domom vytiahol veľkú čokoládu. Ja som nečakala, že mi dačo dá, sme síce spolu dnes presne mesiac, ale ja som mu aj povedala, že ja nepotrebujem nič okrem toho, aby sme boli spolu a aby som sa konečne normálne smiala. Ale čokoládu vybral moju obľúbenú a tak som sa ani moc nesťažovala a nevedeli sme sa od seba odtrhnúť, keď som mala ísť už domov. Ale keď som šla po chodníku cez záhradu, videla som, že boli odhrnuté žalúzie v kuchyni. Mama ma nenápadne špehovala, čo už, aj tak som jej to chcela povedať.

„Kto to bol zlatko?“ Privítala ma s úsmevom.
„To bol Adam, môj chalan.“ Povedala som jej ako keby sa nič nestalo a sledovala som so smiechom jej reakciu.
„To si mi nemohla povedať, veď sa so mnou môžeš o tom baviť, ako s kamoškou.“
„To určite mami.“ Už som sa nahlas zasmiala.
„Pekný chlapec, môžeš ho sem niekedy priviesť, som na neho zvedavá, na toho tvojho princa.“ Žmurkla na mňa a išla do obývačky pred telku cvičiť, mala nejaké dvd s cvičením.“


Adamovi v tom momente zazvonil telefón a on zdvihol a ani sa nepozrel, kto mu to volá.
„Ahoj Adam, to som ja, volala mi Dominikina mama, či by sme dnes nemohli prísť.“ Ozvala sa na druhom konci Laura. Poznal jej hlas.
„Ahoj, dnes mám čas, som doma, môžeme sa tam stretnúť o hodinu.“

Blížil sa zas tým istým chodníkom čo vždy k ich domu a vonku pred bránou už stála Laura. Spomenul si, ako vždy meškávala a toto bolo asi prvýkrát, čo čakala ona. „Aj tak už nebude nič ako predtým....“ Pomyslel si Adam.

„Ahoj, pôjdeme?“ Opýtal sa jej a otvoril bránku, trochu zavŕzgala a po chrbte mu prešiel mráz. Zaklopali a zas im otvorila Dominikina mama.
„Dobrý deň.“ Objala ju Laura a aj Adam ju pozdravil.
„Som rada, že ste sem zas prišli, chcela som jej veci dať ľuďom čo to budú potrebovať, bolo by zbytočné ich tu mať, aj tak by to už nikto z nás nedokázal nosiť.“ Bolo na nej vidieť, že to chcelo veľa síl, aby sa tak rozhodla a oblečenie po dcére dala preč.
„Samozrejme, je to dobrý nápad, aspoň tak pomôžeme niekomu, kto to potrebuje a nebudete musieť okolo toho stále chodiť.“ Povedala Laura a s Adamom sa vybrali hore po schodoch zas do tej izby, kde sa nič nezmenilo. Bol tam s nimi len Dominikin pes a veľmi veľa spomienok.

„Netuším kde a ako začať.“ Povedala Laura a Adam mal pocit, že nehovorí len o oblečení.
„Najskôr treba v tom všetkom urobiť poriadok a potom to už pôjde samo.“ Odpovedal jej Adam a otvoril jednu zo skríň. Bola plná oblečenia a on už asi všetko čo tam bolo videl na Dominike niekedy. Na dne skrine uvidel maca s mašľou. Sklonil sa a zobral ho do rúk. Bol to ten plyšák čo si myslel? Adam nevedel, ale odpoveď prišla sama. Laura prišla k nemu, zobrala maca a pozrela na neho.
„Debilný medveď!“ A šmarila ho cez polku izby do koša.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu