"Denník"

16)

Vonku už bolo chladno a bolo jasné, že sa zima blíži. Adam kráčal pomaly domov po ďalšom dni v škole. Uvedomil si, že by nemal žiť minulosťou, ale práve budúcnosťou. Žil minulosťou prostredníctvom toho denníka a aj kamaráti mu vraveli, že to už vôbec nie je on. Chápali, že to čo sa stalo s Dominikou ho zmenilo, ale bolo to už pred časom a dni išli rýchlo a on ich trávil buď v škole, alebo doma spánkom či čítaním denníka, čo našiel po milovanej osobe. Ale vedel a bol presvedčený o tom, že nebude mať pokoj kým denník nedočíta a nezavrie jeho poslednú stránku.
Často nevieme čo hľadáme a aj keď to nájdeme, neuvedomujeme si, že to bolo to, čo sme hľadali. Ani Adam nevedel, čo v tom denníku hľadá.


Doma večer si zas sadol na zem, oprel sa o posteľ a oči mu kĺzali po slovíčkach a stránkach v denníku. Bol celý pokreslený, Dominika vedela kresliť a aj on mal od nej doma obrazy, tak ako aj jej kamaráti.

Jún 2004
„Ja som nemala kedy sem niečo napísať, pokúsim sa polepšiť sa, ale bolo toho veľa na mňa v tomto období. Bolo veľa skúšania, po maturách si učitelia zmysleli, že na škole sú ďalší žiaci a začalo sa skúšanie a písomky a ja som mala čo robiť, aby som si opravila to čo potrebujem. Chémiu som zvládla len vďaka Tomášovým poznámkam.
„Ty si načo nosíš do školy niečo iné ako denník a farbičky?“ Povedal mi cez prestávku, keď som si zas pýtala jeho poznámky na ofotenie.
„Ale no tak, Tomino, by si ma nechal prepadnúť, len preto, lebo nedokážem jednoducho počúvať o chémii dlhšie ako minútu a potom automaticky beriem do ruky farbičky?“ Hodila som na neho tie moje „psie očká“ a on sa len smial.
„Ty to nerobíš len na chémii, ale na každom predmete.“ Ale poznámky mi dal.
„Nekrivdi mi, kto ti pomáha s anglinou? Ja!“ Musel uznať, že mám pravdu, lebo anglina mu nejde vôbec a ja som sa ako tak snažila mu s ňou pomôcť. A chcel ma zastaviť, aby som mu už nevravela Tomino. Viem ako na neho.
Bude sa končiť môj prvý rok na novej škole a ja neľutujem, že som sa rozhodla ísť na tú školu, kde som.

Aj keď som nevedela, aké to bude, zas sa potvrdilo, že osud vie, čo s nami a navedie nás na tú cestu, ktorá je nám súdená. Ale svoj život si už do detailov musíme zariadiť my. Bojovať a vydržať.

A s Adamom je to čoraz lepšie a ja som vážne rada, že sme sa vtedy na Silvestra stretli, aj keď mi vtedy pripadal ako nejaký cvok, čo ma chce len rozčúliť, ale zaujal ma už v ten večer. Teraz je iný a ja keď vidím, ako si ku mne kráča, tou svojou typickou chôdzou, vlasy má len tak strapato pohodené, poviem si „Tohto chalana mám rada. Fakt.“

Pamätám si, ako mi prvýkrát povedal, že ma ľúbi. Boli sme u nás, v záhrade, už bolo teplo a sme boli na lavičke, objal ma a povedal.
„Môžem ti povedať jedno tajomstvo, ktoré skrývam vo svojom srdci?“
„Môžeš, ty môžeš všetko. Ale nebudeš ma musieť zabiť, keď mi povieš to tajomstvo?“ Usmiala som sa na neho vtedy.
„Uvidím, keď budeš poslúchať.“
„Budem...“ Povedala som naschvál potichu, ako keď sľubuje malé dievčatko rodičom, keď chce niečo.
„Ľúbim ťa. Moc“
Oči sa mu usmiali a ja si na to dokážem spomenúť aj teraz a budem to mať v hlave ešte dlho.
„Aj ja ťa ľúbim. Viac než čokoládu a gumových medvedíkov.“ On sa začal smiať a pobozkal ma.

To sú tie momenty v živote, kedy viete, že si na to dokážete jasne spomenúť aj o deň, mesiac a aj dlhšiu dobu. Také okamžiky robia náš život pekným a ja som naozaj teraz šťastná. Viem, to robí to, že mám Adama a tie prvé mesiace sú vždy ideálne...

Bol aj u nás, stretol sa len s mamou, otec ho len videl, ale nebavili sa spolu. Mama si nemohla nechať ujsť to, že uvidí môjho chalana. Doniesol jej kvety a ona sa chichotala, ako keby prišiel za ňou frajer, ale rozumeli si a potom nás aj tak nechala a nenápadne sa vyparila. Otec, ten len vie, že mám nejakého „fešáka“ ako tomu on hovorí, ale teraz býva v robote dlhšie, tak sa s ním nerozprával nejako viac.

Len cítim niečo divné. Nemôžem to nikomu povedať, ani Laure, ani babám v triede, lebo by ma jednoducho nepochopili. Mám zároveň popri tom všetkom peknom strach. Strach, že zas príde tma a ja budem trpieť. Strach, že to všetko skončí zle a ešte skôr, ako by som možno očakávala. Ako zistím, že ma prestane mať rád? Laura mi povedala, že nad tým sa nesmiem zamýšľať. Tej sa to povie, ta je teraz zavesená stále na tom chalanovi, čo brigáduje v čínskej reštaurácii, kde sme boli. Nespomínala som to tu, ale tie plány, že dostane Tomáša ju prešli a stretáva sa s tým chalanom. Keď sa jej opýtam, či spolu chodia, povie mi len: „Moja, čo znamená vôbec chodenie?“ Ona strach očividne nemá. Závidím jej.“



Adam išiel potom spať a rozmýšľal nad tým, aj on mal potom neskôr strach. Najskôr tiež o ich lásku a potom aj o Dominiku, ale snažil sa ho nevnímať, vravieť, si, že všetko bude dobré. Ale nič nie je dobré. A preto začal pochybovať o tom, čo tam Dominika písala, že osud vie čo s nami a neskôr aj tak prídeme na to, že všetko zlé je na niečo dobré. To niekedy vravievala. Adama všetok optimizmus prešiel...



Júl 2004
„Máme prázdniny, som šťastná a zatiaľ je počasie super. Mám len chvíľku čas sem napísať čo chcem, naši ma čakajú, ideme k babke dnes. Včera večer som bola na icq, bola tam aj Laura, aj kamoši, Adam ten bol niekde vonku s chalanmi a mne zrazu prišla žiadosť o pridanie do kontaktov, nepozrela som sa poriadne kto to je a pridala som si ho. Až potom som si uvedomila, čo som urobila.

Ivosh: Ahoj, ako to, ze tu vidim tuto mladu osobku takto neskoro v noci, ked ma uz spat?
Minnie (to som akože ja, môj nick ): Ahoj, to uz ani na nete nemozem byt?
Ivosh: Ale, ale cim to je, ze si na mna zas taka skareda?
Minnie: to bude tym, ze mas zvyk, len tak sa objavit, potom odist a zas sa objavit, ako keby sa nic nestalo.
Ivosh: Ale no tak, Dominika, nemozeme to vsetko hodit za hlavu?
Minnie: Nemas pocit, ze by som mala stale nieco hadzat za hlavu? Za mojou hlavou je uz taaaaaka kopa veci. Nebavi ma to stale.
Ivosh: Ale no tak, nebud taka zla, nepojdes potom do neba. Nemozeme sa normalne bavit bez toho, aby sme sa pozabijali?
Minnie: Aj tak nemam cas, musim teraz koncit, ako si pisal, je neskoro a ja tu uz nemam co robit.
Ivosh: Dobre moja, tak sa prepni do invisible, aby som ta akoze nevidel.
Minnie: To nepotrebujem, nebudem sa pred tebou skovavat. Idem spat.
Ivosh: Ty si ale hrdinka Tak dobru noc zelam.Pa

Potom som sa odpojila. No, bol to Ivan. Dokelu, mama na mňa kričí, že kde som toľko. Musím letieť....“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu