"Denník"

17)


13. júl 2004 Nedeľa

„Dnes sme sa boli s Adamom opaľovať pri vode a bol to super deň, len tak, nič nerobiť, len byť s osobou, ktorú mám tak rada a slnko mi šteklilo tvár a potom bozkami aj Adam
Ale prišla som domov a zvonil mi telefón. Ponáhľala som sa, vedela som, že to nebude Laura, ani Adam, lebo na nich dvoch mám iné zvonenie. Na obrazovke ale blikalo niečo iné. „Ivan“ Zostala som tam len tak stáť a pozerala som na to, kým mobil nedozvonil a bolo zas ticho. Potom mi už nevolal, netuším, čo chcel, ani prečo volal, ale nezdvihla som to, lebo som bola prekvapená. Na icq som potom večer už radšej nebola, ale volala mi Laura, či platí ten zajtrajšok. Mali sme mať „babskú jazdu“. Spolužiačka mala voľný byt a chystali sme sa tam prespať, že to bude fajn večer bez chalanov, ale o chalanoch O Ivanovi som jej nepovedala, nemala som na to dôvod, nechcem tomu pripisovať nejakú dôležitosť....“


15. júl 2004
„Keď sme boli s babami, nemala som denník pri sebe a tak to sem môžem napísať až teraz. Sme sa super zabavili, mali sme nejaké tie fľašky otvorené a tak sa nám potom smialo lepšie. Sme sa rozprávali, predbiehali sme sa vo všelijakých historkách, čo sme spolu zažili a bolo mi fajn. Zrazu mi zazvonil v taške mobil. Sedeli sme všetky na veľkej posteli a tak som rýchlo vstala. „Pozoooor, to bude určite mama, musím to zdvihnúť, aby si nemyslela, že sa mi niečo stalo.“

Po ceste k taške som sa ešte smiala, ale keď som sa pozrela na displej mobilu, zas tam blikalo Ivanove meno. A tak som len povedala „Volá Ivan.“ Baby o ňom ako tak už počuli, ale Laura vedela jediná všetko, ako mi ublížil a ako som sa trápila.

„Nezdvíhaj to! Nech sa ani neopovážiš to zdvihnúť, zruš ho.“ Ale nemohla som, nedokázala som a tak som mobil nechala zvoniť až kým zas nestíchol ako večer predtým.
„Zatlieskajme všetci Dominike, ktorá to tomu debilovi nezdvihla. Konečne.“ A zatlieskali mi a ja som sa už zas smiala.
Sadla som si za nimi na posteľ a zas mi volal. A tak mobil zobrala Laura, pozrela na všetky a s výrazom tej najväčšej blaženosti to zrušila. Zas sme sa zasmiali, aj keď som sa cítila blbo.

Volal zas, to už zobrala do ruky mobil ďalšia kamoška a zrušila ho ona. Takto sme si mobil podávali a vždy ho zrušil niekto iný. Potom už nevolal, neviem ani koľkokrát volal a prečo vlastne. Možno je v meste, netuším.

„Nemala som to zdvihnúť a zistiť o čo mu ide?“ Opýtala som sa, ale keď som videla pohľady báb, stíchla som.
„Dominika, povedz mi, fakt, koľkokrát ublížil on tebe, alebo ťa rozplakal a koľkokrát si ublížila ty jemu?“
Bola som ticho.
„Nooo, vidíš!“ Povedala mi spolužiačka.
„Keď ja neviem byť zlá.“ Povedala som im a hanbila som sa za seba.
„Nevieš byť zlá? Ty len nevieš byť zlá k Ivanovi, na Adama si pomyslela?!“ Povedala Laura, ale už vážne a s výčitkou.
„Ja na Adama myslím stále. Ľúbim ho!“
„Nás presviedčať nemusíš, to čo cítiš naozaj musíš vedieť hlavne ty, motovidlo moje.“ Už sa na mňa usmiala Laura, lebo pochopila, že by mi tá téma zbytočne pokazila večer.
„Ľúbim Adama....“ Povedala som si potom, ale už len potichučky, pre seba....“


Adam sa pozrel z okna a uvidel padať malé drobné chumáčiky na zem. Bolo to prvýkrát čo v tomto roku snežilo a zas si spomenul, ako by aj takáto maličkosť dokázala Dominiku potešiť.
Vždy sa postavila pri okno, zaklonila hlavu a vločky ako keby padali na ňu. A vždy keď videla prvýkrát sneh v roku si niečo priala a nikdy mu nechcela povedať, čo to bolo. On sa jej nepýtal, vedel, že je poverčivá a nepovedala by mu to.
Mala divné zvyky, aj keď sedávali spolu na vlakovej stanici a pozorovali ľudí, situácie a rozprávali sa len tak a náhodou išiel nákladný vlak, ona ako malá dieťa počítal vagóny, koľko ich je. Adam sa na tom len smial a zakrýval jej oči, aby nemohla počítať ďalej. Nakoniec to aj tak skončilo vždy tak, že ju pobozkal a ona tie vagóny nedopočítala.
Miloval jej zvyky, všetko čo ju robilo šťastnou, ale najviac miloval, keď mu povedala, že tou šťastnou ju robí konečne on.

Pozrel zas z okna a prial si niečo. Nikdy predtým to nerobil.

„Chcem len jednu jedinú vec, aby sme sa zas dokázali všetci smiať, ja, Laura a aj jej rodičia. A aby Dominika v nebi dávala na nás pozor...“

Nevedel, či sa to splní, prajeme si väčšinou niečo také, po čom túžime a potom dúfame, že aj na nás sa usmeje šťastie a splní sa nám aj ten náš sen...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu