"Denník"

21)


Január 2005
„Naposledy som musela rýchlo končiť a tak som to nemohla dopísať.
Boli sme v piatok večer vonku, bavila som sa a zrazu som uvidela Ivana stáť pri vchode a pozeral na mňa. Neviem ako dlho tam stál, kedy si ma všimol, ale keď uvidel, že pozerám na neho, išiel bližšie a ja som sa rýchlo poobzerala. Baby tancovali trochu ďalej a ani jedna si ma nevšímala. Rýchlo som odišla na bok a Ivan išiel za mnou.
Mala som už niečo v sebe a tak som nebola nervózna ako naposledy, keď som ho videla. Ale nevidela som ho už dlho, len sme si spolu častejšie písali na nete.

„Ahoj, nevedel som, že tu stretnem práve teba.“ Usmial sa na mňa. Nezmenil sa.
„Ahoj, ani ja som ťa nečakala.“
„Dnes ti dúfam, nebudem musieť držať vlasy.“ Zasmial sa a objednal nám niečo na pitie.
„Ha ha ha, nie som opitá. Čo tu robíš?“
„Stále tu mám rodinu, bol som tu, v nedeľu idem preč, keď musím ísť v pondelok do školy. Už mám zameškaného dosť a výhovorky si ešte šetrím, bude tento rok v škole aj horšie.“

Sedeli sme spolu pri bare a ja sa aj teraz čudujem, že som si vôbec nelámala hlavu nad tým, čo povedať a bolo mi jedno, že vedľa mňa sedí práve Ivan. Len som dávala pozor, či nás nevidia baby. Neviem prečo. Laure som stále nepovedala, že som s Ivanom v kontakte a všetky poznajú Adama a obľúbili si ho. Ivan mi neskôr povedal, že ma odprevadí, veď nebýva až tak ďaleko odo mňa, že by to nezvládol. Súhlasila som....

Odbehla som za babami.
„Kde si bola?!! Vieš ako som sa o teba bála? Tancujeme a ty sa len tak vyparíš na neviem koľko!“ Privítala ma Laura.
„Prepáč, stretla som pár ľudí. Ja už pôjdem, zostaňte ešte, som unavená, zajtra si zavoláme.“ Povedala som im, zakývala som a rýchlo som šla preč. Nemali čas sa ma niečo vypytovať, alebo namietať.

„Môžeme ísť.“ Povedala som Ivanovi, ktorý ma už čakal vonku.
Cesta mi ubehla rýchlo, rozprávali sme sa, ako sa kto z nás mal, ale na chalana sa ma ani raz neopýtal. Neviem či mu to bolo jedno, alebo čakal, či spomeniem niekoho sama. Ani on nerozprával o babách. Pomaly ale isto som aj vytriezvela a tak bolo fajn a domov som prišla v pohode. Pamätal si presne kde bývam, sám povedal, že tak pekný dom sa na našej ulici nedá prehliadnuť. To by potešilo našich, keby ho počuli. Keď som ho pozdravila, že už idem preč, len ma objal, normálne, ani moc silno, o nič sa nesnažil a ja som bola rada. Otočila som sa po ňom, ale on už išiel a zanikol v tme na konci ulice.
Potichu som si odomkla, aby ma naši nepočuli a v hale spal krpec. Zobudil sa, keď som zasvietila a pomaličky cupkal ku mne. Bol krásny. Vzala som ho na ruky, on mi pooblizoval celú tvár a kým som ho doniesla do mojej izby, zas spal.

Na druhý deň poobede mi zas volal Ivan. Nečakala som to, vlastne ako vždy, keď zavolal, alebo sa objavil. Vravel, že je ešte v meste a aby sme išli na chvíľku neskôr von, kým je svetlo. Súhlasila som. Odíde zas na neviem koľko a možno ho zas uvidím až o rok, možno neskôr...

A tak sme sa stretli na konci našej ulice. Ja som zas meškala a on ma tam už čakal. Bola sobota podvečer a ja som išla zas po dlhej dobe na stretnutie s Ivanom.
„Kam pôjdeme?“ Opýtala som sa ho, keď som prišla k nemu a pozdravila som ho.
„Je ti zima?“
„Nie, nie je, čo to má s tým spoločné?“
Potom som zistila. Išli sme sa prejsť pri jazerá. Nebola mi zima, nebolo až tak hrozne vonku, nefúkal vietor, ani nesnežilo, tak to bolo fajn a nikde nebolo nikoho a tak sa mi páčilo, keď som počula dokola sa ozývať len jeho smiech. Bolo to výnimočne fajn, sme sa porozprávali a ani jeden z nás nespomenul, nenaznačil, ani sa inak nevrátil k tomu, že medzi nami bolo niekedy aj niečo viac. A to som bola rada. Ublížil mi, kvôli nemu som trpela tak, ako ešte nikdy a trpím stále, keď sa objavuje, mizne a zas len tak z ničoho nič objavuje...

Rozprávali sme sa aj o škole, on teraz ako Adam maturuje a chce ísť na vysokú. Vravel, že má viac prihlášok, jednu v meste, kde teraz býva s mamou, v Čechách, kam ale nechce ísť, alebo má aj v meste asi dvadsať minút od nás. Pýtala som sa ho, či sa teda presťahuje späť k otcovi a sestre sem a on povedal, že určite nie. Keď tak, chce ísť na privát a aj keby sa mu dalo dochádzať, ale chce sa osamostatniť a vyskúšať žiť sám.
Má pravdu, prachy na to majú, jeho otec dobre zarába a jeho mama si tiež teraz niekoho vraj našla a tak sa Ivan nebojí, že ju nechá doma samú. Nevedel, kam by chcel ísť do školy, dal si viac prihlášok a sám mi vravel, že osud rozhodne a keby sa nedostal nikam, bude robiť u otca vo firme, čo je ale asi to posledné, čo by chcel. Ivan chce ísť študovať jazyky, tie mu vždy dobre išli a bol aj v zahraničí na pár mesiacov a tak to chce vyskúšať.
Ivan, on nie je debil, len sa fláka.

„A ty malá, čo chceš robiť, keď vyrastieš?“ Smial sa, keď sa ma to pýtal.
„Heeej, aká malá?“ Hrala som urazenú.
„Ty ale aj tak nikdy úplne nevyrastieš, to som presvedčený a je to tak dobre.“ Povedal mi.
„Ja neviem, ja by som chcela umeleckú nejakú, aspoň učiteľstvo výtvarnej, alebo niečo také, lenže pochybujem, že sa to podarí.“
„Prečo? Veď kreslíš super, chodíš na umeleckú odkedy ťa poznám a to chce len talent. Treba vyskúšať. Ja si ťa aj tak neviem predstaviť ako nejakú pipku v šedom kostýmčeku v banke, alebo podobne.“
„Presne, to by ma zabilo, fakt.“ Zrazu som si uvedomila, ako ma Ivan pozná a má ma prečítanú.
Keď sme išli domov a on ma išiel po našej ulici odprevadiť, zazvonil mi mobil. Vedela som kto mi volá, lebo len na jednu jedinú osobu mám také zvonenie.

Bol to Adam, povedala som mu, že idem od Laury domov, boli sme u nej a už som pred domom. On mi vravel, že už zajtra príde, tak príde na chvíľku za mnou, nevolali sme dlho, ale Ivan pozeral do zeme a nepovedal ani slovo, za čo som mu vďačná doteraz.

Keď som zložila, nevedela som, čo povedať.
„Tvoj chalan?“ Opýtal sa ma, bez výčitiek, či prekvapenia.
„Hej, ako vieš?“
„Mám mladšiu sestru, ktorá vie všetky klebety. Takže viem o tom tmavovlasom fešákovi s ktorým sa vodíš za ruku.“ Pozerala som na neho ako na debila. On celý čas vedel, že ja mám Adama? A potom, ako keby mi čítal myšlienky.
„A áno, celý čas som vedel, že ty niekoho máš, len som nevedel, že či je to tak vážne, keď aj napriek tomu si teraz so mnou vonku a nevyhli sme sa nikdy poriadne jeden druhému. A ani si mi o ňom nepovedala.“
„A čo som ti mala o ňom hovoriť? Nepýtal si sa. Ani ty o babách nehovoríš.“
„Ja babu stálu nemám, neviem, žiadna nie je tak šibnutá, aby sa to dopĺňalo s tým aký som ja.“

Ja som sa len zasmiala nad dôvodom prečo vraj nikoho nemá. Myslela som si svoje.... Nemá nikoho stáleho, lebo chce zostať voľný.

„Ja sa ťa na neho vypytovať nebudem, ak budeš chcieť hovoriť aj o ňom, kľudne.“
Boli sme už pred našim domom, rozlúčili sme sa a ľahko ma pobozkal na líce.
„Ahoj, maj sa tu pekne, neviem kedy sa naše pohľady zas náhodou spolu stretnú.“
Len som sa usmiala a išla som po chodníku k našim dverám.“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu