Flleur: "Denník"

22)

Február 2005

„Dni idú tak rýchlo a ja sa začínam viac a viac zamýšľať aj nad budúcnosťou, nie jen nad tým, čo budem robiť dnes večer, alebo zajtra.

Minule som s tým zas začala. Boli sme u nás a Adama som sa pýtala, či už vie, kam presne si dá prihlášky na vysokú školu.
Povedal mi, že už približne vie- všetko na právo. Keď to na mňa vyklopil, nezachytila som všetky informácie, len vravel, že si dáva aj k nám do mesta na právo, ale radšej by šiel inam na medzinárodné, ale to by býval na intráku, lebo by bol od domu cez dve hodiny vlakom.

Keď som sa nad tým zamyslela, priala som si, aby sa dostal len na školu u nás, aby bol stále pri mne, aj keď on to berie ako poslednú školu, možnosť. Tak ale veď nakoniec právo ako právo, nie? Hlavne aby ho vyštudoval.
Ale viem aj, že môj prístup je sebecký a mala by som mu priať aby sa dostal na školu, ktorá je pre neho najlepšia. Ale kašlem na to! Budem sebecká, lebo mi bude chýbať Ja viem, koľko ľudí musí prežiť to isté a ich vzťah prežije vysokú, ale teraz mi je to fuk, teraz mi ide o to, že pomaly sa mu blíži maturita, prijímačky a ja pôjdem na druhú koľaj.
Viem aj to, že by som ho mala podporovať, veď mu ide o budúcnosť, ale aj viem, že s jeho snami súperiť nemôžem. Vedela som, že chce ísť na právo a venoval a venuje tomu dosť času.

Ja mu ten prístup závidím. Ja taká nie som, nejdem si za svojím cieľom, nevydržím sa dlho učiť, jediné, čo vydržím dlho, je niečo kresliť, alebo robiť v tomto smere. Ale to mi na maturite nepomôže. Neprinútim sa trčať toľko nad knihami. Adam to dokáže a tak nech sa teda aspoň jemu splní sen o tom, čo chce v živote raz robiť.

Len mi bude chýbať. To viem už teraz....“

20. február 2005 Nedeľa:

„Bol Valentín a ja s Adamom sme boli spolu rok. Ja tomu ani neverím, že to tak rýchlo ubehlo a už je to rok. Rok čo som s týmto chalanom šťastná a tak som bola rada, veeeeľmi rada, že sme zas mohli tento sviatok osláviť spolu.
Ale vychádzalo to na týždeň, tak sme sa dohodli, že to oslávime v piatok. Valentína, aj to, že sme spolu už rok. Tak som sa tešila ako malá, len som nevedela, čo si obliecť, keď mi Adam nechcel povedať, kam pôjdeme. Naši ma v pohode pustili, zas neboli doma, niekam išli na nejakú akciu a krpca som dala Laure postrážiť. Bola šťastná, lebo si ho obľúbila a sľúbila mi, že ho bude chodiť stále venčiť, aj s Tomášom, lebo ten sa urazil, že som ho nedala jemu. Tak sa o môjho psa pobijú

V piatok večer u nás zazvonil Adam a vonku bolo zaparkované auto jeho rodičov. Nastúpili sme a ja som sa ho pýtala kam ideme.
„Na koniec sveta a ešte ďalej.“ Odpovedal mi a ja som z toho nepochopila vôbec nič.
Bola už tma, sneh okolo a keď odbočil na cestu von z mesta, len som na neho pozerala a jeho to zjavne bavilo, lebo sa usmieval, držal ma za ruku a pozeral na cestu pred nami. Potom odbočil na nejakú bočnú cestu a ja som vôbec netušila kde sme.

„Si nejaký úchyl a ideš ma tu zaškrtiť a zakopať? Alebo prečo ideme touto cestou mimo mesta?“
Zasmial sa a ja som zistila kde sme. Pomaly mi to dochádzalo a ja som sa začala smiať.
Zastavil, vyšiel a otvoril mi dvere. Na oblohe bolo vidieť hviezdy, lepšie ako v meste, keď tu nebolo toľko lámp a vysvietených domov.

Vedela som kde sme, ale aj tak som nechápala, čo tam robíme. Boli sme za mestom, v chatárskej oblasti. Adam ma pobozkal a nechal ma tam stáť. Bola celkom tma, svietilo minimum lámp a on sa vybral k jednej chatke, snehu tu bolo o mnoho viac ako v meste a za chvíľku sa vrátil a chytil ma za ruku.
„Ideme sa vlámať do tej chatky? Lebo pokiaľ viem, nie je tvoja ani moja.“
„Počkaj... Nebuď tak netrpezlivá.“ A pobozkal ma na líce. Išli sme po schodoch ku dverám.
„Ale...“ Stihla som povedať len to a on už otvoril dvere na tej chate.
Vošla som dovnútra a potom do miestnosti, ktorá bola niečo ako obývačka, na stole svietili sviečky, ich plamienky blikali a mihotavé svetlo jemne osvetľovalo miestnosť a na stole v strede miestnosti stála váza a v nej veľká kytica ruží. Keď píšem, že veľká, tak dosť veľká, nikdy som takú nevidela a už vôbec nie, že dostala.

Zostala som tam len ticho stáť a Adam ma zozadu chytil okolo pásu, položil si hlavu na moje plece a pobozkal ma na krk. Potom ovládačom( ktorý doteraz neviem kde mal položený) zapol vežu a tam hralo cd kde začali hrať moje najobľúbenejšie pomalé pesničky. Bolo to tak nenormálne sladké, že som neverila, že sa to deje mne a nie je to len výplodom fantázie nejakej romantičky, ktorá sedí doma v kresle pri telke a sníva o láske.

Nie, ja som to prežívala.

„Je to krásne.“ Povedala som potichu a otočila som sa k Adamovi.
„Ty si krásna, toto som ti pripravil len prekvapenie, aby som ti vyčaril tvoj krásny úsmev.“ Povedal a ja som ho zas pobozkala. V tom momente som vnímala len to, že som nemohla stretnúť nikoho lepšieho, milšieho ako je Adam. Nikoho, s kým by mi bolo lepšie a vedela som, že ho ľúbim a ešte dlho budem.

„Už sme spolu dlho netancovali.“ Pošepkal mi a začali sme spolu tancovať. Ja som mala tvár opretú na jeho hrudi a cítila som, ako pekne vonia. Tancovali sme, tie pesničky si doteraz pamätám, vybral všetky moje obľúbené a ja som vedela, že som šťastná.
Čo sa dialo potom si pamätám veľmi dobre.
Budem si to pamätať ešte dlho, ale nenapíšem tu nič. Aj keď je toto môj denník, sú veci ktoré si nechám len pre seba, lebo mám pocit, že keby som niečo napísala, už by to nebolo len moje a Adamove, bolo to až moc pekné, aby som to vypustila von zo srdca.
Len viem, že som veľmi zamilovaná a bolo to asi to najkrajšie, čo mi mohol Adam dať.
Pohľad na jeho spiacu tvár a pusu na dobré ráno.
Nie je nič krajšie, ako prebudiť sa vedľa milovanej osoby, ktorá vás hladí po vlasoch.“

Marec 2005
„Momentálne je tu všade okolo mňa zmätok, ale totálny.
Adam ten teraz maturuje, má písomné maturity a tak sme spolu minimum a on sa len učí. Chýba mi, aj jeho dobrá nálada, lebo je teraz viac podráždený a zamyslený a strčený doma nad knihami. Minule som ho síce vytiahla von, ale aj to bol potom do noci hore. Podľa mňa to preháňa.
Ivan, ten je síce často na icq a má status, že sa učí a nejakú podobnú poznámku v tom smere, že je to zázrak, ale keď mu napíšem, hneď mi odpíše, tak je jasné, že aj tak sedí za počítačom.
Naši prestavujú dolné poschodie domu, zmysleli si, že tam treba niečo vylepšiť a síce ich to baví a pôsobia ako novomanželia, ktorí sa nasťahovali do nového hniezdočka, nemajú na nič iného okrem práce a domu čas.
Ako keby som tu ja bola navyše... Neviem, ako keby som neprenikla úplne do ich sveta...
Ešte že mám krpca, ktorý ale už poriadne vyrástol a stále len behá, skáče a chce sa hrať. Ja sa učím a on sa rozbehne a vyskočí mi na posteľ a ľahne na zošity. Neznesie, keď sa mu nikto nevenuje
Ale čo ma prekvapilo najviac...
Volala som minule po škole Laure.
„Ahoj, nie si ešte v škole?“ Stála som pred školou a chcela som ísť ešte do mesta, ale skupina na labákoch v ktorej je Tomáš, skončila skôr a tak som volala Laure.
„Ahoj, nie, ja som v meste, prečo?“
„Ja len tak, som chcela skočiť na chvíľku do mesta.“
„Tak príď, som aj s Tomášom, sme sa stretli pred školou, budeme ťa čakať.“

Keď som za nimi prišla, cítila som sa asi prvýkrát ako keby som bola navyše. Obaja sa stále na niečom smiali a ja som zrazu nemala čo povedať k téme. Asi mi moc vadilo to všetko, čo sa deje, že nikto nemá na mňa čas. Nemala by som si sťažovať, ale nikomu nie je dobre samému a mne už vôbec nie. Dnes zas budem večer doma, lebo Adam išiel na nejaké doučko Ak sa na to právo nedostane, nepochopím to, veď už teraz musí vedieť všetko.“

Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

"Denník"

3 komenty k blogu

Horúce!