"Denník"

23)

Máj 2005

„Milovala som toto obdobie, keď je všetko rozkvitnuté a mne stačilo jednoducho k šťastiu, to, že je vonku pekne, ja môžem sedieť v záhrade a pozerať sa na to.
Ale asi som za ten čas náročnejšia, lebo teraz mi to nestačí ani náhodou.
Prečo?
Lebo mám chalana, ktorého veľmi ľúbim, on mi tvrdí, že aj on mňa, ale aj tak sme spolu minimálne. Ani neviem kedy sme sa naposledy stretli a to už ani nespomínam, kedy sme spolu niečo pekné zažili, neboli sme spolu strašne dlho nikde v kine ani na nejakom výlete a pritom je tak krásne vonku.
A tak som zas sama doma, mám pri sebe len krpca, ktorý už dávno nie je krpcom a väčšinu času trávi vonku na záhrade a ja s ním. U neho jediného mám pocit, že ma má naozaj rád a to nevie rozprávať, tak mi to nemá ani ako povedať a ja to aj tak viem....

Adam, ten má plnú hlavu školy a maturít. Ja mu verím, viem, že to dokáže, lebo to nefláka, učí sa a chodí na všelijaké kurzy a doučovania. A keď som mu minule povedala, aby sme niekam spolu išli, že nechcem aby stále len trčal nad knihami, povedal mi, že ho nechápem.

Tak má frajerku, ktorá ho nechápe!!! Lebo ja ho naozaj prestávam chápať a mám pocit, že sa vzďaľujeme. On nemyslí na nič iné, len na školu a veci okolo toho a ja zas trčím stále doma a počúvam našich, ktorí práve nemajú ružové obdobie. Strieda sa to u nich ako aprílové počasie...

Nenávidím to. Neznášam keď po sebe kričia a preto sa tak ľahko rozplačem, keď niekto kričí na mňa...

Minule sme si s Adamom začali písať na túto tému, bolo to výnimočne, že bol na icq a mohli sme si aspoň spolu písať.

Minnie: ved to je jasne, ja celkovo moc nekricim, lebo to niekedy ani neviem
Adam: to aj mne hovoria chalani, ze neviem kricat
Minnie: a vies kricat? ja sa ani hadat neviem, tak sa radsej nehadam, ked sa da tomu vyhnut
Adam: ja si myslim ze viem kricat, ale iba ked treba
Minnie: ked kricim, tak vacsinou nemam daleko k slzam a to iste je aj s hadanim, ked ma to stve
Adam: tak sa s tebou nenebudem hadat ....lebo budem plakat aj ja
Minnie: ani ja sa s tebou nechcem hadat, uz nikdy.... a chlapci vacsinou aj tak neplacu
Adam: ale ked budes ty tak aj ja. Aj ked to chalani nepriznaju, placuca baba im nie je lahostajna...

Veď hej, dokáže byť na mňa milý, ale nemala by som sa usmievať a nie mať pocit, že je to horšie a ja som sama? Nemala by byť tá naša polovička pri nás a rozosmiať nás?

A Laura... Sú to divné pocity, čo teraz cítim. Poviem to úprimne, aj keď som si to dlho nechcela priznať.
Závidím jej, žiarlim!
Nikdy som nepociťovala tento pocit. Len niekedy, keď som videla šťastnú rodinku v parku na výlete, ale naši mi to vynahradzovali výletmi, ktoré neboli síce na programe u nás moc často, ale keď už nejaké výlety boli, tak stáli za to.
Ale Laura má na mňa čoraz menej času a je taká šťastná. Som hrozná, je mi zo seba zle, nechápem to, ale závidím mojej kamarátke šťastie a úsmev ktorý má zas na tvári. Ale je iný ako som ho poznala doteraz.
A ja viem čím je iný, aj keď ona tvrdí opak.

Videla som predvčerom v meste Lauru s Tomášom. Nevideli ma a ja som ich nechcela rušiť. Zahľadela som sa na nich, ako sa Laura na niečom smiala a Tomáš jej niečo vysvetľoval a mával všelijako rukami, ako to on robieva. Vyzerali ako nejaký zohratý pár a mne bolo ľúto, že nemám pri sebe Adama.
Ale všimla som si na mojej kamarátke zmeny. Poznám ju nejaký ten čas a zažila som ju všelijakú, bola som pri tom, keď mi rozprávala o chalanoch. Nejakého spoznala, začala s ním chodiť a za pár týždňov to skončila, lebo jej liezli na nervy, vadili jej, ako sa k nej stále vtierajú a vždy mi s úsmevom povedala: „Tak, ani toto nebol ten pravý na bielom koni.“
Ja som jej závidela, chalani sa trápili vždy kvôli nej, nie ona kvôli nim.

Ale teraz to je iné. S Tomášom sa poznajú dlhšie a nič s ním nemá. Viem, to, lebo si myslím, že by mi to jeden z nich povedal. Ona je moja najlepšia kamarátka a on so mnou sedí už druhý rok a je to vážne skvelý chalan. A ja sa najviac smejem, keď príde do školy na skateboarde, na svojich kučeravých strapatých vlasoch má nejakú farebnú šiltovku a v ušiach mu hučí hudba. Vôbec sa nehodí sem medzi tieto šedé steny.
Ale ako mi už veľakrát povedal, ani ja tam nepatrím...

Aj teraz mám vonku farby a kreslím, čo mi zadala profesorka na výtvarnej. Chodím tam dvakrát do týždňa, vždy poobede a sú to momenty, ktoré mi v poslednej dobe prinášajú aspoň trochu slnka do života.“

Jún 2005
„Tak, Adam už zmaturoval a samozrejme, ako som čakala na samé jednotky. Bola som tam s ním, keď čakal na to, kedy ho zavolajú pred komisiu, my sme mali vtedy voľno, lebo tento rok maturovalo viacej tried. Bol nenormálne nervózny a len sme sedeli, držali sa za ruky a on pozeral von z okna.
V jeden deň išla popod okná nášho gymnázia skupinka detí zo škôlky aj s učiteľkami.
„Ale sa im žije, nemajú žiadne problémy.“ Vzdychol Adam.
Ja som sa naklonila, aby som videla o čom točí.
„Ale Adam, ty závidíš deťom, ktoré si ešte nemôžu poriadne užívať život?“
„Čo ak sa mi to nepodarí a ja sa nedostanem ani na jednu vysokú?“
„Prosím ťa! Prečo sa takto deptáš? Pripravuješ sa strašne dlho, nerobíš nič iné, len sa učíš a vieš už všetko, čo by si mal vedieť. Ako na maturu, tak aj na prijímačky.“
„Vedel som, že to nepochopíš.“ Toto mi povedal!!! Bola som ticho, nechcela som sa tam s ním hádať, ale vo mne to vrelo... Tak ja sa celý ten čas snažím ho podržať, bola som tam s ním, trpela som mu všetky výhovorky prečo nemôže byť aspoň pol hodinu so mnou a on mi povie, že ho nechápem.
Bola som rada, že to bol posledný deň maturít, lebo som sa tak naštvala, že na druhý deň by som s ním nikam nešla. On odpovedal posledný a mali ešte čas, kým im vyhlásia výsledky. Ja som tam už nečakala s ním, pobozkal ma na líce a ja som išla domov. On zostal v škole so spolužiakmi.
Ja som odišla... So slzami...

Doma som si zapla internet a bol pripojený Ivan a mal status, že konečne zmaturoval a odteraz je presvedčený, že zmaturuje každý, keď už aj on to má za sebou.
Napísala som mu, že mu blahoželám a on mi hneď odpísal. Zmaturoval na dvojky, len z angličtiny a francúzštiny má jednotky, čo bolo jasné. Bolo na ňom vidieť, že je šťastný. Potom mi napísal, že v sobotu asi príde do Mesta, lebo mu chce zagratulovať aj otec so sestrou, že či by sme sa aj my dvaja nestretli a neoslávili to.
Nevedela som... Váhala som a vtedy mi zazvonil mobil.
Na obrazovke mi blikalo Adamove meno a ja som zdvihla.
Začal sa mi omlúvať, že dnes nebude môcť prísť, lebo išli celá trieda von osláviť maturity. Že dostal aj z posledného predmetu jednotku, takže má samé.
Počula som, že pil. Že pil viac, ako je u neho normálne a sprotivil sa mi.
Ja ho nechápem... Túto vetu mu tak skoro nezabudnem, do telefónu som mu povedala, nech sa zabaví a zložila som.

A Ivanovi som napísala, že jasné, že veľmi rada sa s ním stretnem, že stačí, keď mi dáv sobotu vedieť kedy a kde.
Uznávam, urobila som to naschvál a Adamovi naproti. Aj keď sa to nedozvie, bol to taký môj vnútorný boj...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu