Prebehlo v škole pár normálnych týždňov, každodenné blúdenie po chodbách školy do tej a tej učebne. Klára sa venovala kresleniu viac ako inokedy, lebo bolo pekne a kedy sa len dalo si sadla na jej obľúbenú lúku a kreslila. Aspoň vypadla z domu, kde buď mal jej brat pustenú nahlas hudbu a potajomky fajčili s kamošmi, kým boli rodičia v práci, alebo tam bola sama. Júlia sa viac sústredila na školu a preto, lebo každú z jej kamarátiek trápilo niečo iné, nevšimli si, ako schudla. Veronika do školy chodievala s úsmevom a často si odsadla od Kláry, ale tá jej to nemohla zazlievať, keď videla ako sa jej oči smejú pri rozhovoroch so spolužiakom. Júlií bolo v škole zle, tak išla domov skôr a Veronika mala spoločnú cestu zo školy s „kamarátom“. Už si to nevšimli len Klára s Júliou, ale aj iní spolužiaci.
Bolo teplejšie a Klára išla zas domov pešo, dlhšou cestou. V meste si pozerala výklady obchodov a mala dobrú náladu. Nikdy si neverila a ani nevedela akú chybu robí. Keďže bola veľmi kritická k sebe, nemohla si všimnúť toho, ako jej vejú v jemnom vetre jej dlhé vlasy a keď sa usmieva, žiaria jej väčšie zelené oči. Tak isto, ako nevedela, ako toto všetko na nej obdivujú ešte ďalšie oči v jej blízkosti. Tak ako už viackrát, kým sa odvážil prihovoriť sa tejto jeho víle.
Sadla si na lavičku a jedla jablko, keď si ku nej sadol nejaký cudzí chalan. Bola prekvapená a ešte viac, keď sa jej chlapec prihovoril. „Ahoj Klára, som rád že ťa vidím. Ja som Lukáš“ Bola prekvapená odkiaľ pozná jej meno a prečo sa na ňu tak usmieva. „Neviem či si ma pamätáš, ale boli sme spolu na tej diskotéke, nebavili sme sa spolu, ale potom mi bolo ľúto, že som sa ti neprihovoril“ Prekvapilo ju aj to, ako je k nej tento chalan otvorený. Sedeli spolu na lavičke a rozprávali sa. Ani si nevšimla koľko je hodín, keď bol najvyšší čas, aby išla domov. „Dúfam, že sa ešte uvidíme“ usmial sa Lukáš na ňu a každý išli svojou cestou. Ona s úsmevom a s pocitom, že to bol fajn deň domov a on na internát.
Zatiaľ bola Júlia sama doma a ležala v izbe a zas pozerala do prázdna, ako v posledné dni, možno týždne častejšie. Nikomu nedokázala povedať čo ju trápi. Vlastne ani ona nevedela čo ju trápi. Nevedela, prečo sa deje to, čo sa deje a prečo práve ona musí zažívať takú bolesť. Za posledné dni zjedla toho minimálne a dnes mala jedno jablko v škole, aby si aspoň kamarátky mysleli, že niečo jedáva. Mama jej každé ráno robila desiatu, aj Klára s Veronikou videli, že má desiatu, ale keď bola vhodná príležitosť a nikto ju pri tom nevidel, vyhodila celú desiatu. Nemala chuť na jedlo a aspoň nad svojou vôľou dokázala zvíťaziť, keď už nie nad citmi. Bolo to už dlho, čo sa s ňou rozišiel jej chalan. Dostala sa z toho, ale potom zistila, že to nie je také ľahké a začala sa trápiť. Ona je pre neho už vzduch a bavieva sa s ňou minimálne, len keď sa stretnú n chodbe v škole, alebo keď nemá na obede s kým iným sedieť. Je to štvrták, ktorého čakajú teraz maturity a Júlia s ním prežila najkrajšie obdobie svojho života a nedokáže zabudnúť tak rýchlo ako on. Síce sa tvári, že je v pohode a aj sú dni, keď jej je lepšie, ale stále ju bolí to, ako je pre neho len vzduch. Má pocit, že by kamarátky s tým otravovala a tak sa trápi sama.
Veronika ani netušila čo robia jej kamarátky, kým ona sedela v meste pri fontáne so spolužiakom. Nebolo to rande, len išli spolu zo školy a on navrhol, aby sa prešli. Rozprávali sa spolu, smiali sa spolu a Veronika bola šťastná že je s ním. Síce si bola vedomá, že je pre neho len a len kamarátka, ale to jej nevadilo. Jediné, čo bolo v tej chvíli pre ňu dôležité bolo to, že je s ním. Ešte takýto pocit nezažila. Vždy si dokázala držať chalan od seba, zabaviť sa, ale nič viac. A akurát tento jej spolužiak, s ktorým boli spolu kamaráti v nej prebudil niečo iné. Netrápila sa nad tým, že spolu nechodia. Nezamýšľala sa nad takouto vecou, lebo aj tak boli stále spolu a ona sa s ním mohla porozprávať a zasmiať. Bola šťastná, že niekoho takého stretla a to bolo pre ňu hlavné.
Sedel v autobuse, ktorý prišiel na stanicu do ich menšieho mesta. Vyrastal tu a tak to tu mal aj rád. Vystúpil a v diaľke počul : Lukááááš, ahoj, tu som!“ Pozrel tým smerom a ani sa nenazdal, už ho objala. „ Ahoj, prekvapila si ma, nečakal som ťa tu“ usmial sa na to krásne dievča čo ho prišlo počkať na stanicu. Mala dlhé čierne vlnité vlasy a tmavé oči. On ju chytil za ruku a spolu sa pobrali domov. „ Moc si mi chýbal, keď si nebol posledné dva týždne doma. Hneď mi tu bolo bez teba inak. Aký si mal týždeň miláčik?“ Strávil s ňou celý deň a až večer mal chvíľku pre seba
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kroowka
14. 1.januára 2007 17:17
dobry clanok vaazne pekne si to vystihla
Napíš svoj komentár