„Máš hviezdy vo vlasoch...“

9)
Klára stála pred zrkadlom a zrazu nebola vôbec spokojná s ničím, čo tam videla. Znervóznela, lebo Lukáš mal každú chvíľu prísť. „Prečo vlastne tak dlhú dobu stojím pred zrkadlom?!! Veď je to jedno.“ Ale jej vnútorný hlas jej škodoradostne oznamoval, že jej to nie je jedno a ona to dobre vie. V tom momente niekto zazvonil. Rýchlo sa ponáhľala otvoriť, aby ju nepredbehla mama a Lukáša neodstrašila. Vo dverách videla vyškereného Lukáša. „Mami idem von, nebudem dlho.“ A rýchlo odišla skôr, ako ju mama stihla zasypať otázkami kam ide tak večer von. Bola už tma a tak vedela, že by ju mama asi ťažko pustila von s chalanom, o ktorom jej ešte ani nepovedala. „Ahoj Klára, veľmi rád ťa vidím.“ „Ahoj, aj ja teba, ale prečo máš ten batoh?“ „Uvidíš, prekvapenie.“ Žmurkol na ňu. „Sľúbila si mi, že mi ukážeš tú lúku, kam tak často chodievaš. Poslúchal som, teda aspoň som sa snažil, tak musíš dodržať slovo.“ Tak išli teda opačným smerom ako do mesta a ona ho doviedla na to miesto kam tak rada chodila. Boli tam rozkvitnuté stromy, ktoré tak rada kreslila a pokoj. Poobzeral sa okolo seba a povedal „Pekné, ani sa nečudujem, že sem rada chodíš.“ Dal si dolu batoh a vytiahol z neho veľkú deku. „Čo to je?“ Pozrela na neho prekvapená Klára. On prišiel zozadu k nej. Jej sa v tom momente rozbúšilo srdce, lebo bol tak blízko. Chytil jej ruku a ukázal na nebo. Pozreli sa spolu hore. „Pozri sa na nebo. Dnes hlásili, že má byť jasná a celkom teplá noc. Sú krásne vidieť hviezdy.“ A naozaj. Obloha bola posiata hviezdami a bol to krásny pohľad. Hviezdam sa vôbec nerozumela, ale to nepotrebovala. Jej stačilo to, že sa vydržala na ne pozerávať dlho. Ľahli si spolu na deku, ktorú Lukáš doniesol. A on jej ukazoval hviezdy. „Ty poznáš hviezdy? Ja sa v tom vôbec nevyznám, rozoznám akurát tak veľký voz, viac nie.“ „Mňa to baví, nečakala si asi, že by ma mohla baviť astronómia, čo?“ A tak tam spolu ležali a rozprávali sa o všeličom. Keď mu Klára niečo rozprávala a pozerala pri tom na nebo, zadíval sa na ňu a bola taká krásna. Ako o všetkom rozprávala s toľkým nadšením a túžbou. Mala veľa snov a to sa mu na nej páčilo. Nebola z tých čo sa zaujímali len o uponáhľaný svet a hrali sa za každú cenu na dôležitých ľudí. „Mne sa páči na hviezdach aj to, že sú také tajomné a žiarivé zároveň.“ Povedal a ona sa pozrela na neho. Vycítila, že to malo dvojitý význam a nemyslel tým len hviezdy na oblohe. „Máš hviezdy vpletené vo vlasoch.“ Pozrela sa zas na neho a on ju v tom momente pobozkal. Nemyslel na to, či ju s tým nezaskočí, vedel že robí hlúposť. Vlastne to vedela len jeho hlava. Srdce mu rozkázalo, aby urobil to, čo urobil. Pre Kláru to bol prvý bozk, dovtedy nikdy nedovolila nikomu, aby ju spoznal až tak veľmi. Ale Lukášovi nedokázala zabrániť, lebo cítila, že to tak chce aj ona. Bozkávali sa a potom sa na ňu pozrel a pobozkal ju na nos. Videl, že sa nebráni a tak cíti to isté ako on. Ľahol si k nej bližšie a v tom momente cítil, že toto dievča má rád. Nepomyslel ani na sekundu, že ju klame, podvádza a dáva nádeje, ktoré nemôže splniť. Jej padol na oblohe pohľad na jednu zvlášť žiarivú hviezdu. Zadívala sa na ňu. „Čo je to za hviezdu?“ A ukázala hore na ňu. On ju za tú ruku chytil. „To bude naša spoločná. Keď sa na ňu pozriem, spomeniem si na teba a ty zas na mňa.“ Bolo im spolu krásne ale obaja vedeli, že sa musia rozlúčiť. Odprevadil ju pred dom a na rozlúčku dlho pobozkal. „Na víkend musím ísť domov, ale hneď v nedeľu sa na teba teším.“ „Tak už sa teším na nedeľu.“ V tom momente boli dve osoby ktoré sa tešili na jeho príchod. Jedna sa nemohla dočkať, kedy príde zo školy a druhá, kedy sa na internát vráti. Zamotal si to najviac ako mohol. Ale keď odchádzal na internát, sprevádzal ho úsmev na perách. Bol šťastný a nemyslel na nič iné, iba na to, čo sa stalo. Výčitky sa dostavia až neskôr. Tie sa dostavia vždy....

Ráno sa zobudila ešte skôr ako jej zazvonil budík. Zas bolo slnečné ráno a jej to ešte zlepšilo už tak dosť dobrú náladu. Keď išla do školy, celú cestu sa usmievala a v hlave mala len Lukáša. Keď prišla do triedy, Veronika mala tašku hodenú pri ich lavici, ale sedela inde. Vedľa Petra a len sa tak rozprávali. Bola prestávka a každý si niečo robil a tak si všimla len ona, keď sa pozrela na nich, že pod stolom sa držia za ruky. Potom jej došlo, o čo asi ide a len sa ešte viac usmiala. „Včera bol tuším krásny deň pre nás obe.“ Pomyslela si, a keď si sadla, vytiahla papier a len si tak perom kreslila. Júlia do školy celý deň neprišla. Nevedeli prečo, veď deň predtým nič nevravela a ani sa jej nemohli dovolať. S Veronikou sa obe na seba celý deň usmievali ale ani jedna tej druhej nič nepovedala. „Nemáš po škole na chvíľku čas?“ Nakoniec sa opýtala Veronika Kláry. „Môžeme sa porozprávať a hneď skočiť za Júliou, čo je s ňou a určite sa poteší, keď jej donesieme čo sme dnes v škole robili. Určite ju štve, že veľa zameškala.“ „Jasné, môžeme ísť po škole sa prejsť, ak samozrejme nemáš iný program.“ Žmurkla Klára na ňu.

Júlia ráno vstala a nedokázala vstať. Spala asi tak 3 hodiny, nevedela kedy presne zaspala, ale nemohla sa donútiť spať. Cítila, že už aj tak je slabá, ale len ležala v posteli a pozerala na strop a v hlave mala strašný zmätok. Mama jej ráno prišla odostrieť záclony, aby nemala takú tmu v izbe a videla ako leží schúlená v posteli. „Čo ti je moja?“ Prišla k nej mama a hneď jej položila ruku na čelo, či nemá teplotu. Všimla si ako jej dcéra hrozne vyzerá. Bola bledá a mala kruhy po očami. „Nič mi nie je mami, len som zle spala a som nejaká unavená.“ Veľmi sa bála, že by sa mama ďalej vypytovala. V poslednej dobe neznášala otázky. „Vieš čo? Zostaň dnes doma, napíšem ti omluvenku a odpočiň si. Ja sa ponáhľam do práce.“ Odišla a Júlia počula len ako sa za jej mamou zabuchli dvere. Zostala sama. Zas. „Vždy zostanem sama.“ To vyslovila nahlas a nedokázala sa postaviť z postele. Objala svojho veľkého plyšového maca, ktorý bol už celý slaný od toho množstva sĺz čo do neho vyplakala. Zas sa jej vrátili tie myšlienky. „Prečo ťa musím mať stále rada aj po tak dlhej dobe?!! Som sama a ty ani nevieš že existujem.“ Spomenula si na ten deň, keď sa to stalo.
Bol to normálny deň, boli spolu vonku, síce ju trápilo, že to nie je ako predtým, ale plánovala sa s ním o tom porozprávať. Myslela si, že to prejde, veď sa ľúbia. Teda, vtedy si to ešte myslela. Nevedela si ešte predstaviť, že by išla domov bez pusy od neho. V ten deň sa rozlúčili, objal ju a pobozkal. Nevedela že to je ich posledný bozk, keby to čo i len tušila... Išla už domov a poslednýkrát sa za ním otočila a on pozeral po nej. Usmiala sa a zakývala mu. On jej odkýval a usmiala sa tiež. Ale vtedy spozorovala, že jeho úsmev bol iný, nasilu. Ešte v ten večer prišiel za ňou a rozprávali sa a vtedy jej povedal, že bude lepšie, keď to ukončia. Že pre neho je to možno ešte ťažšie ako pre ňu. Táto veta ju dostala....Nechápala čo sa deje, nečakala to, prišlo to ako blesk z jasného neba. A ona ešte v ten deň plánovala, že sa s ním porozpráva, aby boli spolu viac... Všetko zrazu bolo preč. Zničil to, všetky jej sny. A ona keď prišla domov, oprela sa o dvere a skĺzla na zem. Dovtedy sa udržala, aby pred ním neplakala, ale tak veľmi ju to bolelo. Rozplakala sa, bola dovtedy usmiata, šťastná a plakala minimálne, ale ako keby sa v nej stal zlom. Od toho momentu ako sama sedela na tmavej chodbe mala pocit, že je sama stále a len plakala. Cítila len jediné. Tak veľmi to bolelo... Nikdy nepocítila tak veľkú bolesť a prázdno. Rodičia boli zas niekde preč a ona na tej chodbe opretá o dvere plakala ani nevie presne koľko, ale presunula sa do izby a nemala síl. Ľahla oblečená do postele a zaspala....

Teraz, keď zasa bola sama v izbe, spomenula si na tú bolesť a zas plakala. Mala pred očami rôzne útržky, všetko to pekné čo s ním prežila a prelínalo sa to s tým večerom a s tou veľkou bolesťou. Utrela si oči. Už mala plné zuby tej večnej tmy, chcela nájsť cestu preč, von... Postavila sa z postele, zastrela záclony a išla do kúpeľne. Vzala sklenený pohár, naplnila ho vodou a odniesla do izby na stôl. Vrátila sa zas do kúpeľne. Do zrkadla sa ani nepozrela, len otvorila skrinku a vedela čo presne hľadá. Vybrala lekárničku a nej nádobu s liekmi, vysypala si ich za hrsť do ruky a prázdnym pohľadom pozrela do zrkadla. V tom momente sa nespoznala. Išla späť do izby. Vzala pohár a sadla si na zem a oprela sa o posteľ. V jednej ruke držala lieky a v druhej pohár s vodou. „Musím vyjsť z tohto čierneho tunelu. Už nevládzem!!!“ Tú poslednú vetu už skríkla....

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu