Toto všetko mám svojim spôsobom rada a už tak dlho som to nezažila.
Mám pocit, ako by ubehli celé roky.
Celé roky od doby, kedy som si pustila v noci pomalé pesničky, nepostavila sa k strešnému oknu v izbe a nepozerala do tmy.
Robila som to roky. Pozerala do tmy a nechala sa unášať myšlienkami, robila si poriadky aj neporiadky v hlave, až som si napokon unavená ľahla do postele a zaspala.
Dnes?
Ľahnem, dám sa večer čo večer do tej istej polohy, chytím plyšáka a v momente zaspím...
A chýba mi to.
Chýba mi veľa vecí.
Netriedim si myšlienky tak ako predtým. Vlastne už nerobím veľa vecí čo predtým. Veľa vecí, ktoré som milovala. Veľa vecí, ktorými som žila.
Kedy som naposledy niečo nakreslila? Či už perom, farbičkami, alebo farbami?
Kedy som naposledy napísala niečo zo srdca, niečo čo by ma odľahčilo?
Kedy som si naposledy ľahla na zem, pustila si hudbu a nechala sa ponoriť do tej atmosféry?
Kedy?
Dávno...
A začína ma to mrzieť, hnevať, trápiť...
Áno, je krásne, ak človek žije pre niekoho iného.
Je to krásne do tej doby, kým človek nezačne mať pocit, že žije viac pre toho druhého ako pre seba.
A minule sa mi to vrátilo. A zabolelo to.
„Vieš, ty ma nechápeš, lebo ty vlastne nemáš koníčky, nič čo by si robila rada, pravidelne a bavilo ťa to. Nemáš žiadne záľuby...“ Povedal mi nedávno a nie prvýkrát môj chalan.
„Au...“ Povedala som potichu, takmer pošepky a on to nepočul.
Prečo som sa vzdala záľub?
Lebo na všetko treba čas a ja som ten svoj venovala jemu, nám.
Prispôsobila som sa jemu a zrazu medzi moje „voľnočasové“ aktivity patrí cvičenie so psom, trénovanie detí na hasičské súťaže a následne chodenie s nimi na tieto súťaže...
Kde sú koncerty, festivaly, diskotéky, stanovanie ktoré rok čo rok patrili k môjmu letu?
Kde sú fotky, kresby, písmená, veci čo sú zo mňa?
A mne zrazu vyschne v hrdle.
Kde som ja?
Nemám sa prečo sťažovať, ja viem.
Mám chalana, ktorého milujem, on miluje mňa a aj keď máme vzťah tak trochu na diaľku, snažíme sa robiť všetko pre to, aby sme boli spolu čo najviac. Som zdravá, ukončila som úspešne druhý rok na vysokej, už dlho som neriešila závažnejšie problémy, doma je to po rokoch tiež ako tak v norme...
Ale mám pocit, že kus zo mňa zostal niekde v minulosti a začína mi chýbať.
Začínam postrádať ten kus môjho ja, ktorý si našiel čas na veci, ktoré ma bavili, ktoré som milovala.
Začínam mať pocit, že nežijem pre seba, ale pre niekoho iného.
A preto vypínam mobil, púšťam pomalé pesničky, zhasínam v izbe a idem aspoň na malú chvíľku myslieť na seba. Na svoje potreby, myšlienky a na to všetko, čo ma kedysi robilo šťastnou...
Na malú chvíľku, kým sa zas nevráti realita a ja sa zas prispôsobím.
Ako vždy...
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
joelina
2. 8.augusta 2009 00:06
hej. aj ja tam pomaly zabúdam a nenachádzam si čas. už málo čítam a málo chodím na svoje prechádzky do svojho parku so svojou hudbou. a dokonca mi odchádzajú posledné slúchatká k prehrávaču, asi to bude chcieť investíciu do nových.
2
presne tomuto som sa venovala aj ja. Keď som nerobila nič iné, len som sa venovala ostatným. A ja som bola zrazu niekde inde, než som pôvodne chcela. Raz za čas si dávam večer, kedy len sedím doma pri vínku, pozerám seriály a čítam.
super blog
super blog
3
ach aky smutny blog hlavne je ze si si to uvedomila ze stracas samu seba a ides s tym nieco urobit
a bacha na tu poslednu vetu...neprisposobuj sa tak, neskor si to budes vycitat este viac a uz to tak lahko nenapravis asi
a inak aj ty si zasluzis stazovat si obcas
a bacha na tu poslednu vetu...neprisposobuj sa tak, neskor si to budes vycitat este viac a uz to tak lahko nenapravis asi
a inak aj ty si zasluzis stazovat si obcas
4
rozumiem ti... ja som pre svojho drahého tiež opustila svoje záľuby a radosti, ktoré ma robili šťastnou... milovala som piatky s babami po omši, kde sa spievalo, rozprávali zážitky z celého týždňa alebo len rozoberali vzťahy... teraz som piatky obetovala môjmu drahému a nám... pravidelné prechádzky, počúvanie hudby, čítanie knihy a len také nič nerobenie už dávno je fuč... rozumiem ti Katka, aj ja som sa prispôsobila chlapovi. Škoda len, že sa oni nedokážu navnadiť na tú našu vlnu...
5
ako vidim zaver, moc si sa nepoucila. stale mas sancu zit! porozpravaj sa o tom s priatelom!
Napíš svoj komentár