„Vďaka za všetko.“

8)
„Kde si bola? To sa nemusíš nič učiť??!“ Privítala ju doma mama. „Bola som s Júliou a Veronikou v meste sa len tak prejsť a učila som sa cez voľnú hodinu v škole a budem aj teraz, nemusíš sa báť o moje známky.“ „Dobre, len aby. Martin dostal ďalšiu jednotku, vidíš aký je šikovný?“ „Jasné mami, ja viem akého mám skvelého brata.“ Povedala mame a zavrela sa do izby. „Keby si vedela čo je to za krpca rozmaznaného, ten tvoj miláčik!“ Pomyslela si, ale bolo jej to jedno. Keď rodičov oslňoval úspech jej brata, aspoň mala pokoj a nevypytovali sa. V hlave mala stále tú pesničku a ten pohľad, ako sa na ňu Lukáš pozrel, pozerali si priamo do očí a ona ucítila niečo divné. Čo zatiaľ doteraz nezažila. Ako keby mala v bruchu veľa malých motýlikov. Ale bolo to príjemné chvenie. Ležala s týmto pocitom a už zaspávala keď jej prišla správa. „Ahoj Klára, ďakujem za krásny deň s tebou. Môžem zajtra prísť večer ja pre teba? Prajem dobrú noc. pa pa“ Súhlasila, lebo sa už vtedy tešila, keď ho uvidí a zaspala s úsmevom na perách.
Na ďalší deň išla Júlia sama na obed, lebo Klára a Veronika niečo mali. Nemala vôbec chuť na jedlo a tak si len sadla a prplala sa v rizote čo mala pred sebou. Sedela sama a aj keď okolo nej bolo veľa ľudí a rušno, cítila sa sama a nič nevnímala. Ani nevedela, prečo radšej ten obed neodnesie a nejde domov. Napila sa džúsu a plánovala odísť. „Ahoj, no koho to tu nevidím, máš voľné?“ Ani nedopovedal a sadol si k nej. Júlia sa pozrela na neho. „Určite zas nemá pri sebe svojich kamošov, keď prišiel aj za mnou.“ Pomyslela si, ale vo vnútri bola rada. Vždy bola rada, keď si ju všimol. „Moc si tomu jedlu teda nedala, ako tak pozerám. Veď si ako špajdľa, mala by si to zjesť.“ Pozrel na ňu a pustil sa do svojej porcie. Nemal ako vedieť prečo Júlia tak schudla, že to bolo kvôli tomu, čo jej spôsobil on. „Ale nie, ja mám rizoto rada, len som nestihla začať jesť, hneď si prišiel.“ Nenapadlo ju nič iné. Musela ho presvedčiť, tak isto ako iných, že jedáva normálne. Nabrala si rizota a dala do úst. V tom momente jej prišlo zle a mala pocit, že sa povracia, ale prekonala to a normálne prehltla, aby si ničoho nevšimol. On si samozrejme ničoho nevšimol a normálne sa s ňou bavil. Keď dojedli, spolu odniesli tácky a išli preč z jedálne. „Ty máš teraz matury, že?“ Zaujímala sa Júlia, aj keď jej bolo jasné, že on si to nezaslúži. „Hej tento mesiac máme ústne a potom... Preč z tejto školy!“ „Kam ideš na vysokú?“ „Uvidím, kde budú chcieť mňa, ale určite sa na nejakú dostanem, treba veriť.“ Rozlúčili sa a ona si uvedomila, že keď zmaturuje, asi ho už neuvidí. Teraz sa stretávali len v škole a v meste úplne minimálne. Niekedy ho stretla s kamošmi, ale už boli preč tie časy, keď boli spolu každý deň a on jej šepkal tie krásne slová. Zas to na ňu prišlo. Spomienky, ktoré tak veľmi boleli. Slzy sa jej tisli do očí a jej bolo jedno, že je na ulici, kde ju môže vidieť veľa ľudí. Nedokázala zabrániť svojim pocitom. A tak sa rýchlo so slzami v očiach ponáhľala domov, aby si ju nikto nevšimol.
„Ahoj Veronika, prepáč, že ťa vyrušujem, ale nemohli by sme ísť dnes von? Je pekne a mne sa nechce trčať doma. Peter“ Veronika si prečítala správu, ktorá jej práve prišla a potešila ju. Práve na neho myslela, čo asi robí... Tak mu odpísala, že bude rada, ak sa stretnú. Hneď jej prišla odpoveď. „Tak príď pred váš vchod, som dole.“ Prekvapená pozrela z okna videla ako jej kýva usmiaty Peter. Poponáhľala sa za ním aby dlho nečakal. „Ahoj, ty si ma teda prekvapil.“ „O to mi išlo, chcel som byť chvíľku s tebou.“ Usmial sa na ňu a ona bola taká šťastná...
Išli sa prejsť len tak, nemali jasný cieľ len sa rozprávali. Vlastne, každý z nich mal jeden jediný cieľ. Byť s tým druhým. Peter sa zrazu zohol a odrhol z trávy kvetinku. Usmial sa na Veroniku a podal jej ju. „To je pre teba, za to všetko.“ „Jeeej, ďakujem. Ale vlastne za čo všetko?“ Nechápala ho, čo tým chce povedať. On jej vôbec neodpovedal na otázku, ktorú mu dala, ale namiesto toho povedal niečo iné. „Teraz, keď máme dosť času, nepovieš mi nad čím tak premýšľaš? Minule si mi nechcela povedať, že je to na dlhšie.“ Pozrela sa na neho a vedela, že to nedokáže povedať. Nezniesla by to, keby jej povedal, že on ju berie len ako kamarátku. Bála sa toho. Ten strach o ich kamarátstvo, o to, že by ho stratila bol silnejší ako túžba objať ho a pobozkať. „Najskôr mi povedz ty, nad čím premýšľaš kým zaspávaš.“ Čakala, že jej neodpovie a táto téma sa pre ňu skončí. On sa na ňu pozrel, stála tam taká krásna, s kvetinou od neho v ruke a on vedel jediné. Má ju rád. Veľmi rád a ona sa to musí dozvedieť. Už nevydrží každý večer pozerať von z okna a rozmýšľať nad jej úsmevom. Chcel, aby ten úsmev patril jemu. A tak sa nadýchol a ani nevedel ako to zo seba dostal. „Ja premýšľam v poslednej dobe často. A tá doba trvá už dosť dlho. A prišiel som na jednu vec, v ktorej mám jasno. Páčiš sa mi, vlastne, to je slabé slovo, mám ťa veľmi rád. Naozaj rád a premýšľal som, či by sme to nemohli spolu skúsiť.“ Bolo to vonku a on cítil veľkú úľavu. Veronike zneli tie slová ako ozvena. Ale taká krásna. Neverila vlastným ušiam. Bol to pocit, ktorý nevedela presne opísať. Ako keď niečo veľmi chcete, túžite po tom a každý večer zaspávate s túžbou aby konečne prišiel deň, kedy sa toto vaše prianie splní. A zrazu ten deň je tu a nečakali ste to. Objala ho, nevedela zo seba v prvom momente dostať jediné slovo. Urobila to, čo tak dlho chcela urobiť. „Samozrejme, že budem rada, keď to spolu vyskúšame, lebo som teraz tak veľmi šťastná. Aj ja ťa mám rada.“ Chytil ju za ruku, ona pozrela na ich spojené ruky a usmiala sa. Rozprávali sa ešte veľmi dlho. Mali toho toľko povedať. Zrazu si vraveli veci, ktoré ako kamaráti obaja museli tajiť a dusiť v sebe. Keď sa lúčili a stáli pred ich vchodom, pozerali na seba a ona bola taká šťastná. „Teraz ti Peter, ďakujem za všetko ja.“ „Nemáš za čo a plánujem ešte dlho ťa tešiť.“ Pozeral sa na ňu a vedel, že urobili správnu vec. Prišiel bližšie k nej a pobozkal ju. Bol to ich prvý bozk a on vedel, že toto dievča chce ešte veľmi dlho bozkávať. Keď už odchádzala, ešte ju chytil zozadu okolo pásu a položil si hlavu na jej plece. Obaja boli šťastní, že sú spolu a vôbec neriešili to, ako to bude v škole, v triede. Záležalo len na jednom. Konečne je to tak, ako to má byť.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu