asi keď sa mi 4 dni za sebou snívalo, že som s mojím bývalým sedela u babky na gauči a hádala sa o tom, že si mám nechať to decko (jaké to neviem my sme vždy srandovali) (ach) z toho som mala potom traumy
Hm...mne sa raz snívalo, že sme boli opekať s pár postavami z HP Alebo som sa obhadzovala jedlom s učiteľmi Či sa mi snívalo že ma obesili a ráno som sa zobudila s nohami na posteli a s hlavou na zemi xP
Najdivnejsi ze som vyzeral ako agent zo serialu Kosti , bol som na psychiatrii , usiel som , par mesiacov som policajtom unikal hravo a potom som sa sam vratil naspat a povedal HAA ja som vyhral ne vy !
Klope na dvere. Nemusím ísť otvoriť, aby som zistila, kto to je. Chodí za mnou pravidelne o takomto čase, a ani dnešok nebude výnimkou. Aj tak však vstanem od stola, kde mám rozložené zvitky. Otváram dvere a za nimi vidím mne dobre známu tvár, jeho tvár. Volá ma dolu do obradnej siene a ja si obliekam na seba svoj dlhý čierny plášť, ktorý sa za mnou pár centimetrov tiahne. Po schodoch kráčam opatrne, moje sandále ticho klopkajú a korále na mojom krku, je ich nespočetne, ticho cinkajú a miešajú sa so zvukom topánok do tichého ševelu. Jedine ten dokáže odhaliť moju prítomnosť. Z balkóna, cez ktorý prechádzame, vidím čierny kríž týčiaci sa nad striebornou päťcípou hviezdou zabudovanou do podlahy uprostred obradnej siene. Zhora takisto vidím aj zástup veriacich, ktorý sa zhromaždil po oboch stranách kríža. Keď zídem po schodoch až na ich úroveň, zbadám ich tváre ukryté v kapucniach rovnakých tmavých plášťov, aký nosím ja. Niektorí sa usmievajú, niektorí sú zreteľne napätí. V sprievode muža, ktorý ma privádza, sa staviam doprostred striebornej hviezdy. Rozhodím rukami a odhalím útle zápästia bledých rúk, ktoré na čiernom pozadí vyzerajú ako biele. Prehovorím a môj hlas sa nesie stíchnutou miestnosťou a napĺňa prázdne srdcia prítomných. Môj príhovor trvá dlho. Na jeho záver sa mi v prázdnych rukách zjaví zlatá dýka, ktorú podám mužovi stojacemu vedľa mňa. Vezme si ju a založí za pás do pripraveného puzdra. Potom mi ponúkne svoju ruku. Vložím svoju dlaň do jeho a spoločne prejdeme k obetnému oltáru po pravej strane kríža. Vyjdem po schodíkoch naň a pokojne si ľahnem. Čakám, pokým mi štyria z Rádu pripútajú ruky do reťazí. Potom rukami mierne trhnem, chcem sa uistiť, že reťaze nepovolia. Muž, ktorý ma po celý čas sprevádzal, sa postaví nado mňa a začne odriekať modlitbu. Pery sa mu pohybujú v tichom rytme dávno mŕtveho jazyka. Pri tom vyberie dýku z jej puzdra a zdvihne ju nad hlavu. Dav okolo sa ukloní. Muž roztiahne ruky a zakloní hlavu. Zhlboka sa nadýchne, akoby prijímal silu od Pána. Privriem oči a ponorím sa do vlastných modlitieb. Modlitby sa po čase premenia na zaklínadlá, mocné slová ohňa. Obetný stôl podo mnou začne horieť a ja cítim, ako sa plamene dotýkajú môjho tela, lačne ho oblizujú a dávajú vedieť o svojej nedočkavosti. Otvorím oči a nado mnou zbadám v dyme mihotať sa tvár Pána. Hľadí na mňa a svojou prítomnosťou ma hladí, ovíja sa mi okolo mysle a upokojuje ma. Moje telo sa náhle prehne v kŕči a z úst sa mi prederie divoký výkrik, ktorý nie je z tohto sveta. Za ním ešte dva ďalšie, nasledované tichým sipotom. Cítim, ako sa mi v hrudi čosi pohlo, je to chladné a klzké a snaží sa to dostať von. Privriem oči a zhlboka vydýchnem, tak tomu pomôžem na tento svet. Keď ich znova otvorím, vidím, ako sa mi na hrudi zvíja had so zlatými šupinami, hľadí na mňa a berie si moju životnú energiu na to, aby mohol on sám prežiť. Usmejem sa a stále hľadím do jeho hypnotizujúcich očí. Had otvára ústa a otŕča na mňa svoje jedové zuby, pripravené bodnúť. Jeho pohľad sa pomaly mení na sklenený. Skrúca sa a vztyčuje hlavu celkom ako kobra, aj keď nemá za hlavou štít s kresbou. Muž ho vezme do rúk a s ďalšou čarovnou formulkou ho dvíha do vzduchu. Had spúšťa chvost na zem a mení sa na zlaté žezlo, symbol Posla. Už mi viac nepatrí, moje poslanie na tomto mieste je na svojom konci. Plamene už olizujú moje celé telo, plášť im už dávno podľahol. Ako strácam silu, na mojom tele sa zjavujú dlho ukrývané jazvy, spomienky na tých, ktorí odišli z tohto sveta mojou vôľou. Usmievam sa. Bolesť je droga. Bojíš sa jej, ale napokon sa ju naučíš milovať. Dym okolo mňa prudko hustne a halí mňa a muža do nepriehľadného závoja. Zavieram oči. Ukončíme to. Chladný kov škrípe o kameň obetného stola. Plamene a dym miznú a reťaze padnú k zemi prázdne.
ach ešte doteraz si to pamätám ... keď som bola malá snívalo sa mi, že som šla s naším susedom vo vlaku a vonku som si všimla, že je jeho žena a okolo nej poskakuje jej hlava :/
@misicka606 jo, mam to zahrnute v jednej proze, na ktorej pracujem uz asi nejakych 8 rokov, cize som to skopirovala odtial... ale ked sa mi to snivalo, bolo to huste
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
11 komentov
Klope na dvere. Nemusím ísť otvoriť, aby som zistila, kto to je. Chodí za mnou pravidelne o takomto čase, a ani dnešok nebude výnimkou. Aj tak však vstanem od stola, kde mám rozložené zvitky. Otváram dvere a za nimi vidím mne dobre známu tvár, jeho tvár. Volá ma dolu do obradnej siene a ja si obliekam na seba svoj dlhý čierny plášť, ktorý sa za mnou pár centimetrov tiahne. Po schodoch kráčam opatrne, moje sandále ticho klopkajú a korále na mojom krku, je ich nespočetne, ticho cinkajú a miešajú sa so zvukom topánok do tichého ševelu. Jedine ten dokáže odhaliť moju prítomnosť. Z balkóna, cez ktorý prechádzame, vidím čierny kríž týčiaci sa nad striebornou päťcípou hviezdou zabudovanou do podlahy uprostred obradnej siene. Zhora takisto vidím aj zástup veriacich, ktorý sa zhromaždil po oboch stranách kríža. Keď zídem po schodoch až na ich úroveň, zbadám ich tváre ukryté v kapucniach rovnakých tmavých plášťov, aký nosím ja. Niektorí sa usmievajú, niektorí sú zreteľne napätí. V sprievode muža, ktorý ma privádza, sa staviam doprostred striebornej hviezdy. Rozhodím rukami a odhalím útle zápästia bledých rúk, ktoré na čiernom pozadí vyzerajú ako biele. Prehovorím a môj hlas sa nesie stíchnutou miestnosťou a napĺňa prázdne srdcia prítomných. Môj príhovor trvá dlho. Na jeho záver sa mi v prázdnych rukách zjaví zlatá dýka, ktorú podám mužovi stojacemu vedľa mňa. Vezme si ju a založí za pás do pripraveného puzdra. Potom mi ponúkne svoju ruku. Vložím svoju dlaň do jeho a spoločne prejdeme k obetnému oltáru po pravej strane kríža. Vyjdem po schodíkoch naň a pokojne si ľahnem. Čakám, pokým mi štyria z Rádu pripútajú ruky do reťazí. Potom rukami mierne trhnem, chcem sa uistiť, že reťaze nepovolia. Muž, ktorý ma po celý čas sprevádzal, sa postaví nado mňa a začne odriekať modlitbu. Pery sa mu pohybujú v tichom rytme dávno mŕtveho jazyka. Pri tom vyberie dýku z jej puzdra a zdvihne ju nad hlavu. Dav okolo sa ukloní. Muž roztiahne ruky a zakloní hlavu. Zhlboka sa nadýchne, akoby prijímal silu od Pána. Privriem oči a ponorím sa do vlastných modlitieb. Modlitby sa po čase premenia na zaklínadlá, mocné slová ohňa. Obetný stôl podo mnou začne horieť a ja cítim, ako sa plamene dotýkajú môjho tela, lačne ho oblizujú a dávajú vedieť o svojej nedočkavosti. Otvorím oči a nado mnou zbadám v dyme mihotať sa tvár Pána. Hľadí na mňa a svojou prítomnosťou ma hladí, ovíja sa mi okolo mysle a upokojuje ma. Moje telo sa náhle prehne v kŕči a z úst sa mi prederie divoký výkrik, ktorý nie je z tohto sveta. Za ním ešte dva ďalšie, nasledované tichým sipotom. Cítim, ako sa mi v hrudi čosi pohlo, je to chladné a klzké a snaží sa to dostať von. Privriem oči a zhlboka vydýchnem, tak tomu pomôžem na tento svet. Keď ich znova otvorím, vidím, ako sa mi na hrudi zvíja had so zlatými šupinami, hľadí na mňa a berie si moju životnú energiu na to, aby mohol on sám prežiť. Usmejem sa a stále hľadím do jeho hypnotizujúcich očí. Had otvára ústa a otŕča na mňa svoje jedové zuby, pripravené bodnúť. Jeho pohľad sa pomaly mení na sklenený. Skrúca sa a vztyčuje hlavu celkom ako kobra, aj keď nemá za hlavou štít s kresbou. Muž ho vezme do rúk a s ďalšou čarovnou formulkou ho dvíha do vzduchu. Had spúšťa chvost na zem a mení sa na zlaté žezlo, symbol Posla. Už mi viac nepatrí, moje poslanie na tomto mieste je na svojom konci. Plamene už olizujú moje celé telo, plášť im už dávno podľahol. Ako strácam silu, na mojom tele sa zjavujú dlho ukrývané jazvy, spomienky na tých, ktorí odišli z tohto sveta mojou vôľou. Usmievam sa. Bolesť je droga. Bojíš sa jej, ale napokon sa ju naučíš milovať. Dym okolo mňa prudko hustne a halí mňa a muža do nepriehľadného závoja. Zavieram oči. Ukončíme to. Chladný kov škrípe o kameň obetného stola. Plamene a dym miznú a reťaze padnú k zemi prázdne.