teda ak pracuješ. či ti býva v práci niečo ľúto, a si poplačeš, alebo sa hádaš s kolegyňami a plačeš od hnevu, alebo si unavený a plačeš od únavy, alebo si šťastný a plačeš od šťastia. doplň si čo chceš
poplačem si doma - ale v súvislosti s prácou, nie s tým čo sa deje doma ak pracuješ z domu, detto.
prečo by niekto kvôli práci plakal ? veď keď sa ti nepáči tak ideš a hladáš niečo lepšie nie ?
ja som bol v tej mojej 2 a pol roka, boli chvíle kedy mi teda do smiechu nebolo ale vydržal som to a potom som sa mal o 150% lepšie, no prišiel čas kedy som si uvedomil že už toho mám proste dosť a nikam ma to mentálne neposunie a tak osm dal výpoveď pretože som nebol spokojný už ..
ja som sa dlhšie odhodlával a čakal na vhodnú chvílu ale teraz retrospektívne keď sa na to pozerám, urobil osm dobre, občas nie je vhodné konať impulzívne obzvlášť ak je to vec čo ťa živí .. ak sa proste človeku niečo dlhodobejšie nepači má si vytvoriť únikový plán a zrealizovať ho.. mne je to proti srsti robiť si zle niečim čo sa mi nepáči
@bludiacient jaj tak to nie. Prepáč, pochopila som tvoje zadanie po svojom. Myslela som si že keď mi príde v práci niečo ľúto-ako čokoľvek (v mojom prípade Majster N), nie len čo sa práve deje v práci.
Tak kvôli práci alebo čo sa tam deje neplačem, práca je fajn.
v minulej praci
raz ked zomrel Snape
raz ked som nieco dojebala
a asi stokrat sa mi chcelo na hajzli
to bolo uplne strasne, najviac happy som, ze som tam robila len pol roka, aj to sa zdalo ako vecnost
Jasné, mala som obdobie, keď som revala furt a potom bolo jedno, či som v robote, doma alebo v obchode
No a vtedy sa nedá skryť na záchod, lebo aj robiť treba
ano, minuly rok ako ucka dost casto... vacsinou po vyucovani v kabinete, ale raz sa mi stalo, ze ma nieco rozplakalo pred vyucovanim, ale mala som super kolegu, ktory ma siel zaskocit do triedy, dokym som prestala smoklit... ach, hrozne obdobie
ach v jednej praci od bolesti kolien, v dalsej ked ma kkt veduci nespravodlivo vyhodil (ale v zivote som nedostala tolko tringeltov z lutosti od zakaznikov ), potom ked som mala piatu nocnu za sebou a rano mi kolegyna napisala, ze ma pride vystriedat o tri hodiny neskor lebo sa jej posralo auto a chytila som celkom mental breakdown, potom ked som bola posledny den v praci a lucila sa s kolegami
Raz som v práci plakala- mala som celkom ťažký deň, celý deň mi bolo zle, bol najteplejší deň v roku a u nás v práci sa nedá vyvetrať, takže mi bolo ešte horšie. A večer, keď som sa už tešila, že konečne pôjdem domov, mi ešte aj chýbalo celkom dosť peňazí, a nevedela som to v danom momente zúčtovať, aby som už mohla konečne vypadnúť, tak som si sadla na zem a od zúfalstva sa rozplakala Mimo toho som tie prachy v danom čase nemala z čoho ani doplatiť (bolo to tesne pred dovolenkou, takže paráda
Nieze zvyknem, ale tak povedzme raz za dva mesiace da urcite stane. Ale vsetci servisaci placu v praci, sak inak by to nerobiili dobre hoci ja som precitlivela sracka a placem kvoli vselicomu hocikedy. V praci som asi 1:2 plakala kvoli ludom, ktori boli kokoti, a kvoli nepracovnym osobnym veciam.
mne k rozplakaniu sa stačí veľmi máličko, takže v minulej práci keď bol šéf ku mne zlý som sa raz rozplakala, ale v tejto sú ku mne všetci veľmi dobrí a je tu super tak nemám prečo plakať
Raz, keď ma okradli, tak som sa skoro rozplakala. Ale to skôr preto, že som tušila, že ma okrádajú a nevedela som , čo robiť a zrazu už boli preč aj s kešom.
Ale keď sa robili eutanázie havov, tak som zvykla revať, teda aspoň pri tých prvých. Ale aj od šťadtia som sa raz rozrevsla, keď sa po týždni hospitalizovaný zlatý retríver zvítal s pánom, dovtedy ledva chodil a zaćal mu oblizovať tvár. Na veterine bolo veľa silných momentov a za tých 12 hodín to častokrát bolo emocionálne náročné a pri niektorých zákazníkoch som už bola trochu zúfalá.
V súčasnej práci som zatiaľ neplakala, to sa zavriem v labáku alebo si ťukám v kancelárii do kompu a zatiaľ ma žiaden prípad nedojal k slzám, aj keď čítať si o vraždách, znásilneniach a lúpežiach tiež
nie je úplná oddychovka. Ale keď mám polhodinu stráviť nad oblečením nejakého bezdomovca, tak mi z toho štipľavéhosmradu slzia oči.
raz som v práci ochorela a bolo mi hrozne a nútili ma ostať a makať a ja som ledva stála na nohách, mala som teplotu a bolo mi na odpadnutie a tak som sa tam rozrevala pred zákazníkmi
Plakala som, keď som brigadovala v kaviarni, kde ku mne sefka bola zla kvôli tomu, že som sa nevedela ani za nič naučiť penit mlieko... Našťastie som tam bola len nekonečné dva mesiace teraz mám už prácu, v ktorej som zatiaľ neplakala, ale som pripravená že asi budem... Ale určite to nebude kvôli zlému kolektívu alebo šéfke
Skôr ma v práci chytá depka z premárňovania môjho života, robenia veľa práce nad rámec a nezaplatenej a z toho, že už som mala dávno si nájsť novú... ale plač našťastie nie.
V mojej prvej práci a som v nej doteraz už skoro 4 roky som sa rozplakala asi 4 krát ..to vychádza raz za rok Naposledy asi 3 mesiace dozadu od ľútosti ked som niekomu verila,ale zradil ma a všetci sa začali hádať a kričať a to som ešte kvôli tomu aj doma plakala ..som hrozna citlivka ...A budem aj plakať,ked budem odtiaľ odchádzať
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
62 komentov
poplačem si doma - ale v súvislosti s prácou, nie s tým čo sa deje doma ak pracuješ z domu, detto.
díkičko.
mávaš v práci slzy na krajíčku, resp. aj plačeš?
ja som bol v tej mojej 2 a pol roka, boli chvíle kedy mi teda do smiechu nebolo ale vydržal som to a potom som sa mal o 150% lepšie, no prišiel čas kedy som si uvedomil že už toho mám proste dosť a nikam ma to mentálne neposunie a tak osm dal výpoveď pretože som nebol spokojný už ..
ľudia neplačte a konajte !
Prišlo mi smutno no...
Tak kvôli práci alebo čo sa tam deje neplačem, práca je fajn.
raz ked zomrel Snape
raz ked som nieco dojebala
a asi stokrat sa mi chcelo na hajzli
to bolo uplne strasne, najviac happy som, ze som tam robila len pol roka, aj to sa zdalo ako vecnost
inak by som neplakala.... a ak hej tak by som isla hned na zachod .
To bolo strašne dávno.
No a vtedy sa nedá skryť na záchod, lebo aj robiť treba
Ale keď sa robili eutanázie havov, tak som zvykla revať, teda aspoň pri tých prvých. Ale aj od šťadtia som sa raz rozrevsla, keď sa po týždni hospitalizovaný zlatý retríver zvítal s pánom, dovtedy ledva chodil a zaćal mu oblizovať tvár. Na veterine bolo veľa silných momentov a za tých 12 hodín to častokrát bolo emocionálne náročné a pri niektorých zákazníkoch som už bola trochu zúfalá.
V súčasnej práci som zatiaľ neplakala, to sa zavriem v labáku alebo si ťukám v kancelárii do kompu a zatiaľ ma žiaden prípad nedojal k slzám, aj keď čítať si o vraždách, znásilneniach a lúpežiach tiež
nie je úplná oddychovka. Ale keď mám polhodinu stráviť nad oblečením nejakého bezdomovca, tak mi z toho štipľavéhosmradu slzia oči.