Na kraji útesu

Všetko je už iné. Nič už nie je také, ako bolo predtým. Hovorí sa, že nič nie je také zlé, ako sa len zdá... Ale ja to vidím tak, že všetko je len horšie a horšie a stále iba horšie. Rúti sa mi život z kopca, rúcam sa ja. Padám na dno. V srdci vyhasína posledný kus citu, posledná nádej a viera v lásku... Rozum sa mi zbláznil. Neviem vôbec, čo to so mnou robí. Keď už nevládzem žiť, zosype sa na mňa ďalšie vrece problémov, ktoré mi bránia v každodennom žití. Prečo práve ja? Prečo som to ja, kto musí stále pre niečo trpieť? Nezaslúžim si vari kúsok šťastia, aspoň malinký kúsok šťastia? Kúsok lásky? Kúštik lásky od rodiny, priateľov, priateľa... Zaslúžim si asi, aby som stále iba trpela. Každý kto sa na mňa pozrie, povie si: "Máš, čo si chcela. Tak trp. Trp aj za ostatných."
...ale ja už nevládzem. Cítim sa, akoby som bola všetkému ja na vine. Akoby som stála na kraji útesu, kde každú chvíľu čakám, kedy na mňa niečo padne alebo sa ma niečo dotkne a ja sa zrútim. Konečne.

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu