Ale ako to už s našou ľudskou povahou býva, viac nás štve, že niečo nemáme a veľmi to chceme alebo potrebujeme a prestávame si vážiť to, čo máme. A ja bojujem s tou časťou môjho ja. Každý deň bojujem s rôznymi verziami mňa. Niekedy dokonca aj s tými dobrými. Ale som len človek a preto si všímam väčšinou len to zlé na mne. Niekedy si uvedomím, že je také ťažké byť sama sebou. Niekedy sa za to obdivujem, vravím si že iný človek by to možno nezvládol. To čím som prešla, nie len boj sama so sebou ale aj ostatné veci. Ja, urobila som veci, na ktoré možno nie som hrdá ale neľutujem ich. Ale viem že to boli chyby a snažím sa, tak veľmi sa snažím poučiť sa z nich a neopakovať ich. Ale je to ťažké.
Zatiaľ vyhrávam. Ale dokedy? To ani srnky netušia, pretože raz sme hore a raz dole, ale bojím sa ako hlboko sa môžem dostať. Bojím sa, čo do...kazím nabudúce. Lebo nie som dokonalá, niekto nie je, ale niekedy mám pocit, že som na tom omnoho horšie ako ostatný. Najhoršie je ak mi aj niekto iný dáva najavo, že som proste na nič. Aj keď to možno nemyslí vážne, ale na každej srande je kúsok pravdy a preto aj niečo také neškodné môže bodnúť hlboko do srdca.
Najhoršie je, keď sa všetky tieto veci nakopia a ja sa bojím, že zlyhám. Ale jedno viem, aj keď zlyhám, padnem na hubu, zase sa postavím a budem bojovať ďalej sama proti sebe aj keby ma to malo stáť život.
...Sakra! Niekedy sa cítim ako psychopat....
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár