Som vojak a so svojou jednotkou bojujeme uprostred ihličnatých lesov. Neviem prečo je vojna a ani aké je naše poslanie. Prídeme na čistinu, kde stojí niekoľko poschodová, veľmi dlho opustená budova. Na prvý pohľad to vypadá ako nemocnica ale keďže sa nachádzame uprostred lesa, typujem to na nejaké liečebné zariadenie, možno psychiatrická liečebňa. Ozveny výstrelov neprestávajú a pripomínajú nám, že sa blížime ku nepriateľovi. V nádeji, že budova nám poskytne krytie, zamierime ku oknám, ktoré vedú pivničných priestorov. Vo vnútri sa ozýva kvapkanie vody a akési zvláštne dýchanie. Veliteľ dá povel aby sme mali oči na stopkách a pripravili sa na stret s nepriateľom. Obozretne postupujeme miestnosťami, ktoré kedysi slúžili ako umyvárne. Podlaha aj steny sú pokryté dlaždicami, ktoré už dávno nie sú biele. Všetci sú napätí a strhneme sa pri každom náznaku pohybu. Niečo tu s nami je, ale nepriateľské vojsko to nebude. Spomeniem si, že ako nás varovali, že v týchto lesoch na nás číha aj iné nebezpečenstvo, než nepriateľ. Len si nemôžem spomenúť čo to bolo. Prešli sme naprieč už takmer celou budovou. Teraz sa nachádzame v predposlednej miestnosti miestnosti. Pozerám cez rám dverí a už vidím okná, ktoré vedú von z budovy. Zo zadu počujem výdychy strachu od mojich kolegov. Otočím sa a uvidím telo obrovského hada ako sa plazí v predošlej miestnosti. Ostatní z mojej jednotky sa snažia nevydať ani hláska v nádeji, že si nás had nevšimne. Odrazu sa na mňa všetci otočia s kamenným výrazom na tvárach a namieria na mňa svoje zbrane. Jeden z nich ukáže prstom nad moju hlavu. Pomaličky otočím hlavou smerom na hor a uvidím vnútro papule toho obrovského hada. Z jeho obrovských zubov visia sliny a ja si uvedomím, že je so mnou koniec. Z tohoto sa už nedostanem a tak len zavriem očí a pripravím sa na smrť. Nemám strach, necítim nič len prázdnotu. Dokonca by sa dalo povedať, že pokoj. Posledné, čo cítim je, ako sa mi jeho tesáky zakrývajú medzi rebrá.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár