Väčšinou keď tu niečo píšem, tak je to v stave hlbokej depresie. Nemám s kým riešiť svoje porblémi. Mám priateľov, mám rodinu ale v postate som tu celkom sama. To preto lebo som si zvykla neriešiť s nimi moje problémy. Nieže by som sa o to nepokúsila ale ich reakcia bola takmer vždy na vlas rovnaká: "Netráp sa tým. Kašli na to. To prejde." Ale povedzme si úprimne, dá sa to?
Ja som sa o to pokúšala. Tváriť sa bezcitne, že ma nikto a nič nerozhodí. Na moment tomu aj uverím a je mi fajn. Ale potom príde niekto presvedčí ma o opaku. Že nemať city nie je správna cesta a lepšie mi bude ak nebudem mať srdce z kamena. Také tie rečičky: "Viem, že tam vo vnútry nie si bezcitná. Ty si ten najkraší poklad aký tento svet má. A spolu prekonáme všetky prekážky." bla bla bla lba ... A moje srdce zmäkne.
Nasleduje fakca od života. Ten, ktorý ma presviedčal znovu cítiť, sa začne vzďalovať a namiesto eufórie prežívam despotiu. (V tomto štádiu sa nachádzam teraz, len ak by vás to zaujímalo...)
A takto to ide stále dokola. Ale ja som asi masochysta keď sa o to pokúšam stále dookola. Alebo len príliš naivná a mala by som sa zmieriť s tým, že budem až do konca života sama. Alebo je chyba niekde inde?

 Záchod
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
georg21  3. 9. 2015 18:53
skús napísať tu: » ipcko.upside.sk/...
Napíš svoj komentár