Tak a je tu zas ten osamelý čas, keď slnko odíde za vrchol hory a zem privíta číry mesačný jas. Keď zavriem sa do izby zase raz a v rytmu hudby od Chopina, popíjam dva deci červeného vína. To sám život mi chystá tieto chvíle, odvodené na niekdajšiu minulosť, keď nohy prešli nejaké tie míle. Vonku hviezdy, no hromí sa a blízka, v strede hrude necítim tlkot orgánu, cítim len hnilobný pach pohrebiska. Blog 2 0 0 0 0 Komentuj