Musím s hanbou priznať, že odkedy sa k nám domov dostal všemocný internet, je mojou dennou rutinou presedieť pred rôznymi komunikačnými prostriedkami mnoho času. Kedysi som si vystačila s mobilným telefónom a správami, či telefonátmi, dnes radšej zapnem počítač a obľúbený Skype, aby som sa dozvedela, čo potrebujem. A telefón? Ak neoplýva pripojením k sieti wi-fi, tak je pre väčšinu ľudí v podstate zbytočný. Skype a Facebook sú v týchto dňoch, v tomto období a v tomto storočí každodennou súčasťou mnohých životov. Každú minútu sa tam odvíjajú konverzácie, v ktorých si prítomní neváhajú vyliať boľavé srdce, či ponadávať na šéfa.
Keď som začínala s týmito vymoženosťami, mala som dojem, že sa mi darí držať odstup. Ale ba. Odstup kamsi zmizol a teraz stojím nosom nacapená priamo na hromade stránok a aplikácií, ktoré mi dovoľujú zadarmo komunikovať s ľuďmi po celom svete. Áno, to je všetko skvelé, až na to, že z tých pár miliárd ľudí, ktorí obývajú našu Zem a majú prístup k sieti, komunikujem zhruba so štyridsiatimi. Tridsaťtri z toho tvoria moji spolužiaci. A nech sme aj úžasne dobrí kamaráti, slovo napísané do okienka na Skype nie je rovnaké ako slovo vyslovené mojimi ústami šíriace sa zvukovými vlnami až do ich uší. Ak by sme postavili tieto dve hodnoty na zlaté váhy, ústny prejav by zrejme svojou váhou vyšvihol zhluk naťukaných písmeniek do búrlivých výšin. Bohužiaľ, drahí ľudia, toto si prestávame uvedomovať.
Stalo sa mi to, a nie raz. Veselo som sa pripojila a ešte veselšie som začala komunikovať, divo ťukať do klávesnice, keď som napísala čosi, čo sa mi nepáčilo. Nie len že sa to nepáčilo mne, nepáčilo by sa to ani druhej strane, a tak som vetičku chytro vymazala. Vravíte si, kríza zažehnaná, tak kde je problém? Ach áno, ujo Skype ešte donedávna túto funkciu neovládal, a tak, ak ma niekto pomenoval všetkými názvami zo zvieracej ríše, a nie len tej, tak to tam ostalo visieť na veky vekov a možno ešte dlhšie. Tieto slová mali veľkú hodnotu, na rozdiel od čarovného slovíčka prepáč, ktoré cez Internet nebude mať nikdy poriadnu hodnotu. Nikdy, nikdy, nikdy. Môžete ho napísať, nakresliť, či odfotiť a kliknúť na nápis Odoslať správu, no v porovnaní s urážlivými textami, ktoré vyšli spod vašich prstov, bude jeho cena zanedbateľná. Dva centy, ak to chcete prepočítať na eurá.
Na druhú stranu, ľudia sa občas odvážia napísať prostredníctvom tohto moderného zázraku aj iné, krajšie a milšie veci. Veci, na ktoré možno zbierali odvahu už od počiatku ich bytia a až keď prišiel tento výdobytok doby našli v sebe guráž postláčať pár vhodne zvolených písmeniek. No i tak, tieto slová sa časom stratia, vyparia sa kdesi vo virtuálnej sieti, zatiaľ čo výraz tváre, výška hlasu, neovládateľná triaška, či podlomené kolená ostanú v našej pamäti (takmer) večne. Sami musíte uznať, že aj lahodne znejúci tón novej SMS vás poteší viac ako žblnknutie, ktorým Skype ohlasuje príchod novej správy.
A možno sa teraz vďaka vlastnému fejtónu cítim ako zbabelec, pretože moje ruky už príliš zrástli s klávesnicou počítača a radšej píšem než hovorím, no prisahám, že som sa to už pár krát pokúsila napraviť. A stále sa pokúšam. Skutočne. Možno by ste mohli začať i vy, aby som sa potom s kým mala porozprávať a neostala v tejto „kaši“ sama.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár