„Choď prosím ťa zavolať Clarka nech sa ide naobedovať.“ Poslala ma do pracovne. Nikdy som jeho otca v podstate nevidela, nevedela som ani ako vyzerá. Vyšla som hore schodmi. Po stenách viseli fotografie v rámikoch z rodinných výletov. Všetky boli z obdobia keď ešte Marcus mal možnosť s nimi kráčať sám. Zaklopala som no keď sa nikto neozýval, otvorila som dvere.
„Hm... dobrý deň, poslala ma vaša žena, máte sa ísť naobedovať.“ Oznámila som a otvorila som dvere. V izbe bola tma. Clark sedel za počítačom a svetlo z neho mu vytváralo bielu pokožku. Bol zhrbený, mal hrubé okuliare a bol oblečený v čiernom tričku a sivých teplákoch. Podišla som bližšie. Všimla som si na čo pozerá. Ten dátum mi bol príšerne známy. Áno, už viem. Bol to deň, keď postrelili Marcusa. Hľadal informácie. Hnevalo ho, že jeho syn nemôže chodiť. Verila som, že ma neobviňuje, že chce nájsť skutočného vinníka. A ja to naozaj nie som.
„Pane?“ ozvala som sa znova a chytila ho za plece.
„Nevšimol som si ťa. Čo chceš?“ odvrkol
„Vaša žena ma poslala, máte ísť na obed.“ Porozhliadala som sa po miestnosti. Svetlo z obrazovky len jemne padalo na fotografie a spleť červených čiar na stenách, na novinové články a zakrúžkované texty v nich.
„Dobre.“ Povedal. Vypol počítať, postavil sa a zamieril do kuchyne. Zišla som spoločne s ním.
„Cara, sadni si, naložila som aj tebe.“ Kuchyňa príjemne voňala. Na stole ležali tri taniere zapekaných cestovín so syrom. Mala som pocit, že im nahrádzam syna.
„Ďakujem, ale mala by som ísť.“ Ospravedlnila som sa a zamierila k dverám.
„Nie Cara, počkaj! Sadni si a najedz sa s nami. Potom pôjdeme spoločne za Marcusom.“ Uprosila ma a tak som poslúchla. Cestoviny boli vynikajúce, no pohľad Clarka ma prepichoval ako ostrý nôž. Keď sme sa naobedovali, Clark sa opäť zatvoril do pracovne a ja som sa už viac necítila dobre v ich dome.
„Naozaj už budem musieť ísť.“ Oprášila som si nohavice a zamierila k dverám.
„Chcela som sa ešte s tebou o niečom porozprávať.“ Zastavila ma jeho matka.
„Porozprávame sa o tom zajtra. Ešte si musím pohľadať nejakú prácu a začleniť sa. Dlho som nebola medzi ľuďmi, veď viete.“ Usmiala som sa a chytila sa kľučky na dverách. Do rúk mi podala plne nabitý tablet s internetom. Vedela, že si prácu nemám kde hľadať a že v novinách toho moc nie je.
„Ide o Paula.“ Oznámila mi. Okamžite som sa otočila. Pustila som kľučku a vrátila sa späť.
„Čo je s Paulom?“ spýtala som sa a opäť si sadla na pohovku.
„Keď chodil za Marcusom, ich rozhovory boli také, ako by som to povedala. Divné a nezrozumiteľné. Často sa rozprávali o tom dni keď ho postrelili. Právo on po teba prišiel, mám pravdu?“
„Áno, chcete mi tým niečo naznačiť?“
„Nie, len mám podozrenie, že Paul vie o tom viac. Ty si jeho kamarátka. Mala by si sa ho na to spýtať. Možno vie kto to urobil.“
„Ja neviem či je to dobrý nápad.“ S Paulom som sa nerozprávala už dva roky a náš posledný rozhovor nebol dva krát príjemný. Nechcela som sa už vracať do minulosti. Žila som prítomnosťou a budúcnosťou, už som nebola tá Cara ako kedysi.
„Prečo nie?“ znervóznela a tým znervózňovala aj mňa.
„Veď už ma ani nebude poznať.“ Hovorila som
„To je na tom to najlepšie. Nespozná ťa. Vyzeráš úplne inak, nikto nevie že si sa vrátila. Zmeníš si meno, zbalíš ho a zistíš všetko čo vie. Získaš si jeho dôveru, poznáš ho, vieš čo sa mu páči.“
„Dobre.“ Zašepkala som a odišla. Nepáčil sa mi jej nátlak, ale vedela som, že to musím spraviť. Našla som Paula na sociálnej sieti a rozhodla sa mu napísať. Moje meno od teraz bolo Trunk. Trunk McWilderness.
--Ahoj Paul. Vyzeráš veľmi sexi, nechcel by si sa stretnúť? Som tu nová a všimla som si, že bývame v rovnakom meste. Mohli by ste ísť večer na drink. Videla som tu na okolí jeden bar.—
Správu som odoslala a čakala na odpoveď. Medzitým som si pozerala nejakú prácu. Chýbali mi peniaze a nechcela som stále chodiť k Marcusovym rodičom aby sa o mňa starali. Bola som už dospelá a chcela som sa postaviť na vlastné nohy. Zrazu mi pípla správa. Paul.
--Ahoj Trunk. Páčiš sa mi, si tak veľmi odvážna. Tvoje oči sú mi veľmi povedomé. Nepoznáme sa?—
Sklamalo ma, že sa nevyjadril k nášmu stretnutiu. Nechcem si s ním písať, na virtuálne vzťahy už nie som a s ním som nechcela mať žiaden vzťah. Premýšľala som čo mu mám napísať. Rozposlala som si pár životopisov do firiem, kde som sa zaujímala o prácu sekretárky, jednu žiadosť do ZOO a jednu ako predavačka do Petshopu. Dúfala som, že mi ozvú aspoň z jednej pozície. Nadýchla som sa a šla odpísať Paulovi. Potrebovala som sa s ním stretnúť z očí do očí. Toto nebolo pre mňa.
--Určite sa nepoznáme. Nedávno som sa prisťahovala, nepoznám ešte vôbec nikoho. Ale teba by som chcela spoznať. Mohol by to byť príjemný večer, čo ty na to?—
Správa odoslaná. Fotka na jeho profile nebola skutočná. Bol síce na nej on ale tak veľmi upravený, že to bolo vidieť na prvý pohľad. Ja som však mala to šťastie, že som ho poznala aj reálne. Dúfala som, že sa na mňa chytí. Trochu ma znervózňovalo, že sú mu moje oči tak veľmi povedomé ale verila som v to, že ma nespozná.
--Dobre, stretnime sa. Nechcem však ísť do baru. Vlastním jeden hotel. Volá sa Manifict. Príď tam, budem ťa čakať na recepcii. Presne o ôsmej, viac ani minútu.—
„Super, mám ho.“ Vykríkla som si sama pre seba. Pozrela sa na hodiny. Bolo už pol siedmej. Potrebovala som vyzerať čo najlepšie a tak som sa začala chystať. Vlasy som si nakulmovala, nalíčila som sa a obliekla si mamine najkrajšie šaty. Boli to vínovočervené spoločenské šaty avšak neboli to šaty, ktoré sa hodili na ples. Boli to skôr šaty, ktoré by som si vedela predstaviť na večeru a keďže som potrebovala Paula zbaliť, chcela som byť sexi. Obula som si topánky na vysokom podpätku a vybrala sa do hotela. Mala som už len desať minút na presun a tak som sa ponáhľala. Vo vysokých topánkach sa mi zle kráčala a tak som ich vyzula a zobrala ich do ruky. Sukňu od šiat som si podvihla a rozbehla sa aby som stihla stretnutie. Pred dverami som sa opäť obula, uhladila si vlasy, pozrela sa do okna kde som videla svoj odraz. Prešla si po štíhlom páse a nahodila úsmev. Vošla som dnu. Očaril ma luxus hotela. Na recepcii som ho zbadala. Napriek tomu, že som ho dlho nevidela, vôbec sa nezmenil. Usmieval sa na mňa. Vyzeralo, že naozaj úprimne.
„Ahoj.“ Povedala som keď som podišla až k nemu. Pobozkal mi chrbát ruky. Bol gentleman.
„Vítam ťa kráska.“ Usmieval sa. „Pôjdeme sa najesť.“ Oznámil mi a ja som súhlasila. Spoločne sme odkráčali do hotelovej reštaurácie. Na zemi bol červený koberec, stoličky a stôl boli ako zo zámku, biely baldachýn visel cez okná. Páčilo sa mi to. Podišli sme k stolu. Paul mi nastavil stoličku aby som si sadla.
„Ďakujem.“ Povedala som. Sadol si oproti mne. Hneď sa nám venoval čašník, ktorý pribehol s jedálnym lístkom.
„Tak čo bude jesť moja drahá?“ listovala som jedálnym lístkom hore dole no nakoniec som sa rozhodla pre rybu. Paul si dal nejaké mäso.
„Ako dlho tu žiješ?“ spýtala som sa. Správala som sa k nemu ako k niekomu cudziemu. Čašník nám medzitým nalial víno.
„Som tu od narodenia, ale kde si predtým žila ty?“ stále sa na mňa usmieval a mne hlavou prebehlo milión scenárov, ktoré by som mu mohla povedať. Napokon som si uvedomila, že môžem byť kýmkoľvek.
„Spoločne s mojou rodinou sme žili v horách v malej chalúpke. Keď však moji rodičia bohužiaľ zahynuli pri havárii presťahovala som sa do mesta. Chcem si tu nájsť nejakú prácu.“
„A kde bývaš? Ako si tu tak rýchlo zohnala dom? A vlastne, za čo si ten dom zaplatila?“ tváril sa podozrievavo a ja som sa začala cítiť nervózne. Utrela som si ruky do šiat a opäť sa zaradila do svojej role.
„Zistila som, že je tu jeden opustený dom. Vraj po nejakom dievčati. Počula som, že odišlo a je pravdepodobne mŕtva a dostala som ponuku, že v tom dome môžem zatiaľ bývať, kým sa nepostavím na nohy. Musím uznať, že dom je pekný a vo vnútri je všetko čo potrebujem k životu. Teda okrem elektriny, ale to sa časom poddá. Som spokojná s tým, kam som sa dostala. Poznal si tú ženu?“ nadhodila som. Možno cez seba by som sa mohla dostať k Marcusovi.
„Áno, poznal som ju. Neviem kam odišla. Bola to taká namyslená pipka.“ Mala som chuť mu napľuť do tváre. Nechty som si zaborila do stehna a počúvala čo hovorí. „Jej rodičia sa tiež zabili pri nehode a... máš podobné oči ako ona.“ Zastavil sa a pozeral mi do očí. Pár krát som žmurkla. „Ale to nemôžeš byť ty. Ona bola tučná a zarastená. Nikdy by nevyzerala tak ako ty. Ako bohyňa.“ Zasmial sa. Odpila som si z vína a prehodila si pramienok vlasov cez ucho.
„Vidím, že si ju nemal veľmi rád.“ Zasmiala som sa.
„Ak mám pravdu povedať tak nie. Mali sme problémy. Po jednej hlúpej oslave som musel dokonca ísť po ňu. Strašne pila a brala drogy. Dúfam, že po nej nič nenájdeš v tom debilnom dome. Ale nerozprávajme sa o nej. Chcem sa dozvedieť veci o tebe. Páčiš sa mi. Máš priateľa?“
„Nie, nemám priateľa. O akú hlúpu oslavu šlo?“ snažila som sa vrátiť späť. Vedela som, že niečo vie.
„Aké máš koníčky?“ spýtal sa ma a chytil ma za ruku. Bol horúci a moja koža bola studená. Videla som, že to nikam nevedie a budem s ním musieť tráviť viac času ako by som chcela.
„Mám rada luxus.“ Povedala som. Pekne to zapadalo do miesta kde sme a do toho, že Paul mal zrazu hotel. Kde naň mladý chalan zobral peniaze?
„To aj ja ako vidíš. Nepôjdeme do mojej izby?“ navrhol
„Bývaš tu? Ako si vlastne získal hotel? Vyzeráš mlado.“ Nahol sa k môjmu uchu a zašepkal.
„Som mafián.“ Odtiahol sa a začal sa smiať.
„To ti mám akože veriť?“ spýtala som sa a prekvapivo na neho pozerala.
„Bolo to vtip, samozrejme.“ Usmial sa a chytil ma za ruku aby som sa postavila. Nečakal na odpoveď či chcem. Bol dominantný typ človeka. A tak som odišla s ním pred jeho izbu.
„Poď ďalej.“ Otvoril mi dvere.
„Ja ale s tebou nebudem spať. Veď je to naše prvé rande.“ Bránila som sa. Už len pri pomyslení na sex s ním mi bolo zle.
„Čo si to o mne myslíš. Nebudeme mať sex. Len sa porozprávame, pozrieme si nejaký film. Objednám nám občerstvenie. Nebudem hrubý, neboj sa.“ Nechala som sa prehovoriť a tak som vošla do jeho izby. Jediné miesto, kde som sa mohla uložiť bola posteľ. Bolo mi hlúpe v takých šatách ležať na cudzej posteli ale nemala som na výber. Usadila som sa. Paul sa vzdialil. Šiel ešte objednať víno. Obzerala som si izbu, pozerala sa na veľký televízor predo mnou a na stolíky vedľa postele. Na pravej strane som si všimla čierny zápisník. Bola som zvedavá a tak som ho otvorila. Bol to jeho denník. Nalistovala som si stranu s dátumom mojej oslavy.
--Dnes ma čaká nudná párty. Marcus ma pozval, aby som prišiel. Cara má narodeniny či čo. Musím sa z tej oslavy vytratiť. Budem musieť vybaviť niečo v lese. Navrhnem mu miesto blízko odtiaľ. Určite bude súhlasiť. Zatiaľ čo sa oni budú zabávať, ja si odbehnem a „postarám“ sa o svoje veci....—
Nestihla som záznam dočítať. Paul sa vrátil späť v tom najlepšom. Musela som sa dostať do toho denníka znova, ale nedokázala som odvrátiť Paulovu pozornosť. Moje mozgové kolieska sa krútili na plné obrátky.
„Tak, objednal som nám šampanské, aby sme oslávili túto chvíľu.“ Sadol si ku mne a dal mi bozk na čelo. Po tom čo som si prečítala sa mi hnusil ešte viac ako predtým. Určite má niečo spoločné s tými ľuďmi, ktorý po nás v ten večer strieľali. Nenávidela som ho. Našiel nám vhodný film pre dnešný večer, chvíľu sme počkali a dorazilo šampanské. Keď sa vrátil ku mne do postele, nalial nám do pohárov.
„Na dnešný večer.“ Povedal. Poháre štrngli o seba a ja som sa na neho na silu usmiala.
„Všimol som si, že sa môj zápisník nejako pohol. Už to nerob.“ Povedal s pokojom.
„Prepáč, mrzí ma to.“ Sklopila som pohľad. Na budúce musím byť opatrnejšia. Nesmie vedieť, že chcem niečo zistiť. Nesmie vedieť, že som to ja.
„Ja viem, určite to bolo omylom. Ale ak to spravíš ešte raz...“ tvár mi chytil do ruky. Líca mi stlačil až sa mi našpúlili pery. „Môže dôjsť k úrazu. Dávaj si pozor. Si len malá fľadra z internetu aj keď nebudeme spať spolu teraz, určite na budúce áno. A ty si to užiješ. Rozumela si mi?“ srdce som cítila až v hlave. Modlila som sa aby to skončilo. Naznačil fiktívny bozk a pustil ma.
„A teraz pi!“ prikázal mi
„Nemám chuť. Musím už ísť domov.“ Oznámila som mu a postavila sa z postele.
„Snáď si nemyslíš, že to takto rýchlo skončí. Nevieš s kým si sa zahrala. Mimochodom, si mi strašne povedomá.“ Hovoril
„Áno, viem, už si mi hovoril, že sa podobám na tú majiteľku domu.“ Odvrkla som a zamierila k dverám. Paul vyskočil z postele a zdrapil ma za ruku. Otočil si ma k sebe.
„Budem ťa sledovať. Budem na každom tvojom kroku. Nikdy nebudeš mať odo mňa pokoj, kým neprídem na to, kto si.“ Oznámil mi a zhlboka sa nadýchol mojej vône.
„Si obyčajný hajzel. Nemyslela som si, že si taký zákerný.“ Vychrstla som mu do tváre, vytrhla sa z jeho zovretia a vybehla von. Pršalo. Vyzula som si topánky a bosou nohou skočila priamo do kaluže vody. Opäť som sa cítila ako v lese. Chvíľu ma to napĺňalo radosťou, no potom ten pocit opadol. Nechala som kvapky dažďa padať mi po tvári. Celý make-up sa mi roztiekol po tvári. Prechádzala som sa nocou, bosá a mokrá. Pribrzdilo pri mne auto.
„Slečna, nechcete zviesť?“ spýtal sa ma muž z auta. Bol sympatický o niečo starší ako ja. Vyzeral upravene a myslím si, že určite ma nechcel znásilniť, no napriek tomu som ho slušne odmietla.
„Prší, všimli ste si?“ pomaly pokračoval po ceste vedľa mňa.
„Áno, všimla. Ja mám dážď rada.“ Usmiala som sa a zaklonila hlavu dozadu aby mi kvapky padali na zatvorené oči. Cez mokré šaty a jemné spodné prádlo mi bolo vidieť bradavky, no v tejto chvíli ma to vôbec nezaujímalo.
„No tak, nastúpte si, veď budete chorá.“
„Žila som pár rokoch v horách. Mne dážď nevadí, ďakujem. Môžete ísť.“ Usmiala som sa. Auto sa rozbehlo a ja som opäť na ulici zostala sama. Keď som sa dostala domov vyzliekla som mokré šaty, osprchovala sa a zakutrala sa do perín. Pred očami som stále mala muža z auta. Zanechal na mne dobrý dojem.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár