„Nemôžete ho odpojiť!“ prosebne som sa pozrela na jeho matku.
„Cara, veď on už nežije. Neoplatí sa ho držať pri živote.“ Hovorila mi cez slzy.
„Nie, on žije, keď som tu bola minule, reagoval na mňa. Zrýchlil sa mu tep keď som sa s ním rozprávala. Prosím, nenechajte ho zomrieť. Určite sa preberie, len mu musíte dať viac času.“ Prosíkala som na kolenách a snažila sa odvrátiť túto situáciu.
„Takto trpíme aj my aj on, tak to nechaj tak.“ Povedala a privolala lekára. Starší lekár o pár minút prišiel, podišiel k strojom a po jednom ich začal vypínať. Marcusove telo sa však pohybovalo ďalej.
„Hovorila som vám, že žije.“ Silno som ho objala. Moje slzy, tento krát od radosti, mi padali na jeho poodhalenú hruď.
„To nie je možné.“ Poznamenal lekár. Priložil si prsty na jeho krk, aby mu skontroloval tep. Opäť ho pripojil na prístroj, ktorý jasne ukázal, že je stále na žive. Dýchal sám. Sťažka ale dýchal.
„Opustite miestnosť!“ prikázal nám. S plačom sme vychádzali z izby. Teda okrem Clarka. Sadli sme si na lavičku oproti izbe. Po dvoch hodinách odtiaľ vyšli lekári a sestričky. Personál, ktorý sa po celý čas striedal.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Marcusova matka lekára, ktorý z izby vychádzal ako posledný.
„Je to zaujímavé, pre mňa nepochopiteľné, ale stále žije. Dýcha sám. Nechali sme mu zapnutý pre istotu aj prístroj, ktorý mu pomáha rozhýbať pľúca, ale v konečnom dôsledku, prežil by aj keby na prístrojoch nebol. Je to zázrak.“ Poznamenal a s úsmevom ju potľapkal po pleci. Zbadala som úsmev na jej tvári. Utrela si slzy a chcela ísť za svojim synom, no nepustili ju.
„Musí si teraz oddýchnuť.“ Povedala sestrička a decentne nás vyhodila. Opustili sme teda nemocnicu.
„Ako to dopadlo s Paulom?“ spýtala sa ma. Nevedela som, čo jej mám odpovedať. Bolo naše stretnutie dobré, alebo to bolo zlé? Mala som z neho neutrálny pocit, nenávidela som ho, lebo som vedela, že vie viac ako je ochotný prezradiť, ale nepovažovala by som to za najhoršie stretnutie.
„Celkom fajn.“ Rozhodla som sa pre odpoveď, ktorá nikomu neublíži.
„Povedz mi podrobnosti.“
„Poďme domov, tam sa môžete rozprávať koľko chcete. Som unavený a chcem si ísť ľahnúť.“ Vyštekol Clark a tak sme si všetci sadli poslušne do auta.
***
„Tak a teraz mi porozprávaj aké to bolo. Zistila si niečo?“ Bola neodbytná. Ja som sa nechcela o tom rozprávať. Nechcela som na to ani veľmi spomínať. Ak by som jej povedala o denníku v ktorom som našla záznam z noci, kedy Marcus prišiel o zmysel života a vedela by, že som ho nedočítala dokonca, určite by sa hnevala.
„Bola to len klasická večera, nič mi nechcel povedať. Podľa mňa nič ani nevie.“ Zaklamala som.
„Určite niečo vie, cítim to.“
„Upokojte sa, ak niečo vie, raz sa na to príde aj bez toho aby ste po tom pátrali. Ak budete napriek tomu pátrať, môžete prísť o život. Nechajte to prosím tak. Marcucovi to nohy nevráti. Pred dvoma rokmi lekári hovorili, že musí veľa rehabilitovať, ale on nechcel, opustil sa a napokon skončil v kóme. Ak Paul aj o niečom vie, toto už nezmení, nech povie čokoľvek.“ Vypustila som.
„Choď preč!“ prikázala mi. Nechcela som jej ublížiť, ale bola to jediná možnosť ako jej nepovedať celú pravdu a ponechať si tajomstvo o denníku.
„V poriadku. Nehnevajte sa na mňa prosím. Ospravedlňujem sa.“ Povedala som a so smútkom v srdci odišla.
Keď som prišla domov, pozrela som si e-maily a všimla si, že ma do jednej práce pozývajú na pohovor. Potešila som sa no všimla som si aj niečo iné. Správa od Paula.
--Ahoj, mohli by sme sa dnes stretnúť? Nebudem čakať na odpoveď. O šiestej ťa počkám pred domom, kde teraz bývaš. –
Po tom všetkom sa chce ešte stretnúť? Po tom všetkom má vôbec odvahu prísť až za mnou? Srdce mi hovorilo, aby som sa skryla ale mozog mi hovoril, že musím obetovať všetko a tak som sa rozhodla s ním stretnúť. Môjmu výzoru som nevenovala veľa pozornosti, dnes som predsa nešla na rande. Dala som si rýchlu sprchu, trocha make-upu, vlasy som si zopla do copu obliekla si rifle a pohodlné červené tričko. V dohodnutom čase som zišla dole. Paul už stál na ulici v tmavomodrom obleku a bielej košeli.
„Ahoj, myslel som si, že budeš viac, ako to povedať, upravená.“ Zasmial sa. Podišiel ku mne a pohladil ma po líci. Jemne som sa odtiahla. Nechcela som byť však nepríjemná.
„Len som vybehla. Nepovedal si, že to má byť rande.“ Odsunula som sa od neho.
„Si krásna aj takto.“
„Nehovoril si, že to má byť rande. Myslela som si, že niečo potrebuješ.“ Ako sa ku mne približoval, ja som sa vzďaľovala.
„Len som ťa chcel vidieť, čo je na tom. Ale keď si to nadhodila, prečo si v denníku čítala práve tú stranu? Všimol som si to, pretože roh stránky bol mierne ohnutý.“ Oznámil mi. Keď hovoril o vážnych veciach, bol prekvapivo pokojný. Ako keby to robil pravidelne.
„Neviem.“ V hlave mi neprebehla žiadna vhodná výhovorka.
„Tomu neuverím.“ Zatlačil ma k plotu. Nemala som viac kam cúvať. Oprela som sa o chladnú konštrukciu kovového plota. Rukami som hľadala niečo čím by som sa mohla brániť.
„Ja naozaj neviem. Možno preto, že som tam našla meno tej ženy čo tu bývala. Mám rada osudy ľudí, zaujímam sa o jej život keď mám po nej dom. Povieš mi ako ten príbeh skončí?“ usmiala som sa. Tentokrát som sa ja pritisla k nemu. Rukou som mu prešla po tvári až som zastavila na jeho perách. Môj pohľad zastavil priamo na nich. Ukazovákom som mu prešla po spodnej pere.
„Poviem.“ Zhlboka sa nadýchol a zapozeral sa na oblohu. „Nechcem to však rozoberať tu. Pozveš ma dnu?“ Nemohla som cúvnuť.
„Samozrejme.“ Usmiala som sa a zaviedla ho dnu. Zamierili sme do obývačky. Keď som bola malá matka mi tam čítala rozprávky. Sedela som na gauči a opierala sa o jej plecia. Teraz som tu sedela s mužom, ktorý ma vôbec nepriťahoval fyzicky, ale chystal sa mi povedať pre mňa dôležitú vec.
„Dáš si kávu alebo čaj?“ zo slušnosti som sa spýtala. Po pravde, vôbec som nemala chuť ho hostiť.
„Kávu, ďakujem.“ Poznamenal a tak som odkráčala do kuchyne. Keď som sa vrátila, Paul si prezeral staré albumy. Prechádzal fotkami a pozeral raz na mňa raz na fotky. Sadla som si k nemu.
„Môžeš začať.“ Usmiala som sa.
„Tak dobre. Ako si čítala, šlo o oslavu. Cara vtedy oslavovala narodeniny. Vtedy sme patrili do skupiny členov, ktorý založili taký krúžok pre deti. Nahovoril som Marcusa, aby sa oslava konala blízko miesta, kde som si potreboval niečo vybaviť.“
„Čo si si potreboval vybaviť?“
„Nemáš tu niečo ostrejšie?“ pohľadom zamieril na starý bar.
„Ale áno, určite tam niečo bude.“ Poznamenala som a otvorila bar. Bolo v ňom pár fľašiek šampanského no keď som pozrela ďalej, našla som aj fľašu vodky.
„Vodka, môže byť?“ zodvihla som fľašu a zamávala ňou pred ním.
„Áno.“ A tak som mu naliala pohárik. Hneď ho prevrátil a vypýtal si ďalší. Čoskoro bol už pripitý, ale ja som stále nevedela koniec príbehu.
„Povieš mi aj zvyšok?“
„Áno.“ Už sa mu ťažšie rozprávalo, ale pokračoval. „Môj nevlastný otec je majiteľom takej firmy. Alebo ako by som to povedal. Je to mafián. V ten večer potreboval zlikvidovať jedného muža. Dlhoval mu nejaké peniaze alebo čo.“ Z očí mu začali padať slzy.
„Tomu neverím.“ Zašepkala som. Veľmi dobre som vedela kam to smeruje.
„Nechaj ma to dohovoriť. Nikdy som to nikomu nepovedal.“ Posunula som sa na pohovke a nechty som zaborila do matracov. „V tú noc sme ho šli zlikvidovať. Malo sa to odohrať v tom lese. Vedeli sme, že tam nikto nebude. Kto by chodil v noci po horách. Vedel som, že Cara má v tom záľubu, ale keďže som vedel, že ona je na párty, mal som čistú cestu. Asi v polovici oslavy som sa vytratil. Otec zabrzdil na kraji lesa a vytiahol z kufra auta muža. Vieš, otec ma rád naháňačky, chcel sa s ním trochu zahrať, týrať ho a tak ho pustil. Dokonca mu dal pár sekúnd náskok a potom sme sa rozbehli za ním. Strieľali sme obaja. Marcus a Cara sa ocitli v lese. Ja naozaj neviem čo tam robili. Jedna z mojich guliek trafila Marcusa. Videl som ich ako sa schovávali pri stromoch, nemohol som však zastaviť. Nemohol. Ak by otec zistil, že nás niekto videl, zabil by aj ich. To som nemohol dovoliť. Oboch som mal celkom rád a tak som len utekal. Muža napokon skolila otcova guľka avšak ja som sa rozhodol nájsť Marcusa a Caru. Celú noc som chodil po lese, no nikde som ich nemohol nájsť až sa mi napokon podarilo spojiť s Carou, ktorú som naložil na kraji cesty. Je moja chyba, že Marcus nemôže chodiť, taktiež je moja chyba, že sa Cara stratila. Ja som ale nechcel. Otec ma donútil. Nechcel som, aby sa to stalo. Mal som to dokonale naplánované avšak nejako sa ocitli na mieste kde nemali byť.“ Slzy mu padali čoraz viac. Počula som jeho vzlyky a vedela som, že toto nehrá. Naozaj mu to bolo ľúto. Naliala som mu ďalšiu vodku. Zapozeral sa na mňa. Jeho pohľad ma spaľoval. Cítila som k nemu nenávisť, ale zároveň som mu tak veľmi chcela odpustiť.
„Si jediná, komu som to povedal.“
„Prečo si si vybral práve mňa? Veď som len neznáma žena, nevieš či sa mi dá veriť.“
„Cara.“ Oslovil ma.
„Prosím?“ prekvapene som spískla a vyskočila z gauča.
„Viem, že si to ty. Od prvej chvíle som vedel, že si to ty. Tie oči nezakryješ. Môžeš sa zmeniť akokoľvek, celé dva roky ťa v noci vidím pred očami. Mám z toho nočné mory. Ja som naozaj nechcel Cara, nemal som na výber. Odpusť mi. Ak by som mohol, požiadal by som o dopustenie aj Marcusa, ale znenávidel by ma a určite by ma nahlásil. Verím, že ty máš srdce.“ Dopovedal vetu a v spánku spadol na gauč. Bol opitý a unavený. Zaspal behom sekundy. Mala som zmiešané pocity. Zakryla som ho dekou a šla do sprchy. Sadla som si na zem a nechala som padať studenú vodu po mojej koži. Chcela som zabudnúť, chcela som aby tento deň nebol. Túžila som po pravde, ale táto pravda mi spôsobila bolesť. Som v jednom dome s človekom, ktorý na mňa strieľal.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár