Prečo tieto veci píšem sem ? No lebo nikto iný ma nepočúva a tu aj keď to nikto nebude čítať aspoň sa vyrozprávam.
Bolo to už dávno, päť rokov dozadu čo som spoznala človeka, ktorý sa stal dačo ako môj brat. Mala som ho rada a snažila som sa ho pochopiť. Vyzeralo to, že ma má aj on rád a často mi to hovoril. Bola som šťastná. Keď som mala ísť vonku, potreboval ma a tak som zostala pri ňom doma. Cítila som sa šťastný.
Potom som však zistila, že aj keď býva na druhej strane sveta tak na dva mesiace chodí tesne vedľa mňa. Na návrh, prečo mi to nepovedal, prečo sa nestretneme, prečo sme dakam nešli mi povedal, že sa za mňa hanbí. Bolo to ako keby mi dakto pichol dýku priamo do srdca. Strašne to bolelo.
O nejaký čas so sa dozvedela, že bol vonku s mojou susedou s najväčšou šľapkou čo poznám. Druhý krát sa mi zlomilo srdce.
Napokon, som mu ukázala moje záľuby, moje sny, všetko čo som mala. Namiesto toho aby ma aspoň trošku podporil mi povedal, že nič nedokážem a som bezvýznamná. Tretí krát zlomené srdce. Uznajte, tri krát a dosť sa hovorí.
Medzitým som našla kamaráta. Tiež mal problémy a chceli sme ich spolu vyriešiť. Obom život skončil, obom sa rozbili sny. Chceli sme si navzájom pomôcť. Stretli sme sa, poznali sme sa už predtým a teraz po roku sme sa nejako k sebe opäť vrátili. O nič nemalo ísť, len nevinná prechádzka. Napokon sme skončili v aute vo vášnivom objatí a bozkami.
Celý môj život sa začal búrať. Nikto ma nikdy nechcel, od prvého dňa som si mala domyslieť ako to bude fungovať a že sa tu jednoducho nehodím. Z toho všetkého ako sa mi všetko stratilo a pokazilo, mi začalo šibať.
Všetky riešenia zlyhali a nevedela som čo mám robiť. Napokon, jediným efektívnym riešením bola bolesť. Viem, že to nie je správne ale neospravedlňujem sa za to. Mojím kamarátom sa stal nôž na otváranie listov. Nenápadný, dôveryhodný a nikto by ho nepodozrieval.
Zo začiatku som sa bála, žeby na to mohol dakto prísť, ale nakoniec si ani nikto nevšimol tie škrabance ani na rukách ani na nohách ani nikde. Prišla som na to, že je to skvelé riešenie ale nikomu ho neradím.
Začala som brať tabletky DEPRIM na lepšiu náladu, ale nefungovalo to. Stále bolo všetko také isté. Večerné depresie, preplakané noci, každodenné pretvarovanie. Chcela som to ukončiť ale márne.
Nie som dobrá ani na to, aby som skončila zo životom.
A tak prežívam zo dňa na deň a snažím sa tváriť šťastne. V škole sa usmievať a svoje skutočné pocity prejavovať len v noci sama doma v posteli.
Zistila som, že život zmysel nemá a rozhodla sa odignorovať jeho prekážky a čakať kedy ma konečne prejde auto alebo sa mi dačo stane.
Dúfam, že toto nikto čítať nebude, potrebovala som to len zo seba dostať von. Viem že som naivná a hlúpa keď dokážem dôverovať. Snažím sa ubrániť, ale sama to nezvládnem.
Možno to bolo naozaj a možno to bol len sen. Možno som to vymyslela, aby ma ľudia poľutovali a môžno je môj osud naozaj takýto.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár