Moje prázdiny mali vyzerať ako vystrihnuté z nejakého časopisu, kde sa dozviete, že dievča chcelo ísť zlepšiť si svoju mizernú angličtinu priamo do Anglicka. Ale kedže som akosi nebola sympatická žiadnej rodine, kt. by kŕmila môj hladný krk, som sa na poslednú chvíľu rozhodla, že moje letne cesty pôjdu do Prahy.
1.7. som mala o pol siedmej večer odchod z KOšickej autobusovej stanice priamo do Prahy. Emotívnu časť môjho odchodu tvorili brat s ocinom (mamina radšej sedela u seba v butiku a hadzala úsmevy po zázníkoch). Nechcela som dať na sebe ani náhodou vedieť, že mi domov bude chýbať, tak som samu seba klamala, že sa tam teším ako ešte nikdy v živote.
Cesta bola pravdupovediac strašná. Klimatizácia zapnutá asi na maximum a preplnenosť autobusu nútila šoférov otvoriť i strešné okná aby sa dalo vôbec dýchať. Tak som mrzla celú noc, resp. 12 hodín cesty. V Nitre nastúpil jeden pán, kt. mal výšku niečo cez 2m, kt. ináč chcem pozdraviť, ak by sa mu tento článok dostal akýmsi spôsobom do rúk , kt. mal smolu v tom, že autobusy asi nevyrobili na jeho veľkosť a tak i z mizerného komfortu nemal nič...
Ráno 2.7. ma na Florenci, čo je pre nevedomých autobusová stanica v Prahe, čakala teta. Vzala mi časť mojej batožiny a Praha ma mohla výtať koľko len chcela.
O dve hodiny som už bola vo svojej práci, podotýkam, že som nespala, ak neberiem tú polhodinku v autobuse. Som alergička na prach a k tomu ešte i dýchavičná, čo nie je práve tá najlepšia kombinácia. Z tetinho hotela, v kt. som mala vraj pracovať, sa vykľula kolej, čo je internát pre VŠ, kt. najprv trebalo dať doporiadku a až tak potom z neho urobiť hostel. Viete si predstaviť koľko sa nazbiera prachu za 10 mesiacov, keď sa v budove neupratuje? Mala som si zobrať viac liekov, to boli moje prvé myšlienky a potom: Prečo som neostala sedieť doma na zadku, veď mi bolo dobre! No potlačila som akékoľvek pocity averzie voči tomuto miestu a pustila sa do roboty, lebo jesť treba a na to potrebujem peniaze, po kt. som si prišla sem, do prachu...
Prežila som nejako "generální úklid" ako tomu Česi nadávajú s dvoma tabletkami denne, kt. by som mala mimochodom brať ib av nutných prípadoch, a keďže toto bol, lieky došli nečakane skoro. Ale štastie, že sa otvoril hostel po troch dňoch od môjho príchodu, čo znamenalo už len udržiavanie poriadku.
Kaďže pani, kt. mala na starosti sociálne zariadenia bola práve po operácii a nikto nebol na to, aby to robil, tak všetká jej doterajšia práca sa presunula automaticky na mňa a to som si o ňu nežiadala... Ráno ma čakal budíček o 6.00 skôr ako jedlo ma čakali hajzle apotom až sa najesť, lebo prvoradá je práca a hor sa na izby po hosťoch...
5.7. mal byť otvorený bar, pre hostí, kt. by chceli si posedieť v blízkosti svojich izieb, resp. ak budú tak statí aby to nemali ďaleko. Prišli 4 mladí ľudia, z Košíc ako ja a čakali na prácu, kt. im mala byť daná. Jedno dievča mala viac než len pochabé zdravotné problémy tak naotočku šla domov. Nastal problém číslo dva, keďže za jednotku beriem to, že práca pre nich nebola a už ani neboli kompletný tím pre dve bary... Tetuške horelo pod zadkom, lebo ju tlačil čas pre otvorenie barov, do kt. nemala kompletnú zostavu ľudí. Tak som navrhla, že im pomôžem.
A to som nevedela do čoho idem páni a dámy. Bar s anejako neotváral a tí traja sa nudili a peniaze akosi dochádzali, tak vzali tú istú prácu, čo i ja a robili sme spolu, štyria na štyry poschodia... dobre, že? Stíhalo sa pekne všetko. Do 12.00 boli vždy všetky izby hotové ako malo byť i sociálky sa leskli...
Potom prišiel deň keď sa otvorili bary, čo znamenalo, že práce doobedu sme sa nevzdali a poobede sme mali voľno, čo by sa dalo stíhať pekne... Vstávali sme o 7.00 urobili sociálky, izby, o 12.00 otvárali bary a mali ich otvorené podľa potreby... do 5.00 ráno a pod.
Pýtate s akedy som stíhala spať? Ani ja neviem, nejako sa to muselo spraviť. Ráno každý vypil 4 dcl kávy a hor sa! Naše obedy s začali podobať na zlú srandu, pretože stačilo 5 minút a bol obed hotový. Pozostával z jednej čínskej polievky, kt. stačí zaliať vriacou vodou nechať vychladnúť a tváriť sa ako vám to chutí... mňam!
Keď prišiel výplatný deň ani nechcite za koľko som robila túto milú a jednoduchú prácu, lebo tá cifra je viac než smiešná... len vám poviem, že ja som dostala zo všetkých najviac, lebo som robila na hostely dlhšie. Bar sa platil tak, že na jednu dvojicu sa rátal z čistého zisku, kt. bol delený dvoma, prvá časť ide majiteľovi, druhá časť dvom "barmanom", kt. pravdaže musela ísť na polovicu, keďže sme dvaja... za bar som mala 250 kaček, to je plat v Prahe2, 15 minút od Václavského námestia... a domyslite si, koľko asi tak zaplatia za prácu an hostely, je to o čosi viac 12.000 hrubého pre dvoch, z toho 20% dole lebo sme "cudzinci"...
Po jasnom výsledku našej práce som sa uistila, že všade dobre, no doma je vždy najlepšie a hneď kupovala lístok domov. Kolegovia ešte skúšali šťastie, no dvaja sa minulý týždeň rozhodli nasledovať moje kroky, potom čo ich ešte i okradli na hostely, kde sme mali aspoň izbu...
A nech mi niekto hovorí, že 18 ročný človek nevie o čom je svet a život na ňom... mala som tú šancu zistiť to. Ale moja zlá, podľa toho ako sa na to pozriem, skúsenosť vás nemusí odradiť a choďte za svojou dospelosťou... aj do Prahy!
PS: mám aj pekné spomienky, ale tie inokedy... a netýkajú sa práce
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
sarah_whiteflower
21. 8.augusta 2007 13:20
No, nic moc... prekvapila ma cifra 250 korún českých za bar... to vám akože do baru nikto nechodil? Alebo to bolo za deň alebo ako? Načo ste mali otvorený bar tak neskutočne dlho, keď vám tam nikto nechodil???
2
naco do prahy .. cesi su mgaori ... a ako tak pozeram tak praca ako inde vo svete
3
Polievky za 3,90 Sk milujem a kupujem si ich z lásky k písmenu E.
4
tak to si asi trocha zle natrafila mne sa v cr s pracou vzdy zadarilo
6
si mala normalne pracovny tabor...ja odporucam UK a skor studovat ako k rodine
Napíš svoj komentár