Prídete niekde, kde nikoho nepoznáte, ten pocit voľnosti, že nemusíte práve tomu oproti zodpovedať na otázku prečo máš dnes opäť tie nohavice na sebe, čo i včera... Tak som si po dlhom a veľmi náročnom rozmýšľaní zaumienila, že vzťahy so spolužiakmi nie sú práve tie najlepšie spôsoby mojej medializácie. Pretože vtedy každý chce vedieť, čo – kedy – a ako všetko spolu robíte. Viď v našej milej malej, ale preplnenej triede ako sa to deje. Začne to len jemnými chutnými náznakmi, kt. je veľmi ľahké využiť. A tak ich využívali a využívali... nebudem menovať, veď načo by boli mená. Jedného krásneho dňa prídete do školy s mienkou, že vaši spolužiaci už nič nové okrem bežného sa ohadzovania papierikmi a jedného dobrovoľníka na hádzanie sa na stenu (že Hajduk, tu som si meno nemohla odpustiť J) nevymyslia. No prišiel s novým dňom i nový trend: chodím so svojim spolužiakom, tak sa pozeraj ako sme nechutní. Niežeby som nebola za každú srandu, no keď sranda začne vyzerať ako príbeh s hororovým podtónom, radšej zdupkám... Tak aby som vás priviedla do obrazu. Existuje v triede dievča s výškou niečo cez 180 cm a chlapec niečo pod 160 cm... Čo vám vznikne z kombinácie týchto dvoch? No pre mňa len akosi čudne vyzerajúci pár, kde dievča pripomína mamku a chlapec syna. To by možno nebolo pre niekoho čudné, však držíme sa hesla na výške a veľkosti nezáleží, no keď si dievča pri bozku musí sadnúť, aby chlapec nestál na špičkách je pre mňa vrchol. Ešteže sa rozišli... nič v zlom. Potom asi tak dve či tri mesiace na vás v triede hrajú hru nie sme spolu, len spolu spávame... eee... Prejde doba asi dvoch týždňov a je s ďalšou spolužiačkou v náručí, no tu si aspoň výškou vyhovujú.
Nie som z tých čo sa nejako extra tešia záujmu, mám rada všetko s mierou, veď ani veľ čokolády nie je dobré, to nás učili ako deti, ak si nepamätáte...Neviem prečo, ale obvykle v ľuďoch vzbudzujem akési nutkanie sa mi prihovárať, alebo aspoň čumieť na mňa. Viem, že by som mala byť za to vďačná a podobné keci, kt. sa mi snažia natlačiť do hlavy, že uchyl je len ten kto chodí v baloňáku... Z vlastnej skúsenosti radím, nechoďte nikdy s niekým koho spoznáte na autobusovej zastávke, budete mať potom voči tomuto veľmi prospešnému miestu averziu...
Každá pekne vyzerajúca holka pre väčšinu obyvateľstva na území SR (tento vkus je i tak riadený veľkými tučnými pánmi v Amerike alebo Nemecku), ktorá napriek pevnému poprsiu a zadku má i rozum, kt. bohužiaľ cez blond vlasy nevidno, je akýmsi terčom pokrykov okoloidúcich či z okien pozorujúcich... Myslím, že sa v najbližšej dobe dám prefarbiť a pôjdem na plastiku, ale tu by zmena farby vlasov nepomohla, takže keď sa nabudúce objaví v mojom fotoalbume nová fotka záhadného chlapa, tak to som najskôr ja J.
Čo som týmto článkom chcela vlastne povedať? Asi len toľko, že i keď život je krátky a máme si ho vraj užívať, tak len v takom prípade, keď nič iné na tomto svete nechcete dosiahnuť, pre tých čo chcú i žiť ako ich rodičia, prípadne iný druh obdivuhodných jedincov, musia v prvom rade pracovať sami na sebe a začať tým, že život nie je o hre na Barbie a Kena...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
-veronka-
20. 8.augusta 2007 16:55
Pekný blog
Napíš svoj komentár