Nuž, čo dodať - "bola som ešte sprosté decko, tak čo."

I.

Obecenstvo sa zavlnilo vzrušením. Zmätok. Svetlo v hľadisku sa zažalo. Hra Umučenie nášho Pána Ježiša Krista musela byť prerušená. Mária Magdaléna prestala plakať, predstaviteľ Jána zdesene prikročil k rímskemu vojakovi: "Čo to má znamenať?" Ešte aj herec, doteraz tak presvedčivo hrajúci trpiaceho Krista, sa zdvihol z položeného kríža, aby zistil, čo sa deje.
A udialo sa čosi neočakávané. A neočakávateľné. Práve keď sa vojak zohol
k Ježišovi, že mu pribije ruku na kríž, vybehlo po schodoch z hľadiska
na javisko malé dievčatko. A skôr, ako sa ktokoľvek stačil spamätať, pribehlo
k rímskemu vojakovi, z plnej sily mu vytrhlo z ruky kladivo a kričalo: "Čo to robíš! Nechaj ho, to je predsa Ježiško!!!" Dieťa to urobilo s takým nasadením, s takou úpornou presvedčivosťou, že moment trvalo, kým si diváci stačili uvedomiť, že nejde
o excentrický režijný ťah. Že ide o vstup, ktorý hercov šokuje rovnako ako divákov. Vstup nečakaný, ohromujúci.
Kým sa herci pokúšajú odviesť osemročnú Evku, ktorú sme všetci hneď spoznali, kým sa jej prihovára Mária, cez sálu už trieli duchaprítomný požiarnik a točí kľukou, aby opona za plačlivého vrzúkania zahalila trápnu scénu
na javisku. To už za záves uteká Evkina mama. Sekunda, znovu sa vynára spoza opony a nahnevane drží svoju dcéru. Vidiac tak zrazu pred sebou masu udivených divákov, cíti povinnosť uštedriť dcére, tu pred všetkými, exemplárny trest. Plesknutie dvoch silných zaúch zadunelo i v najzadnejších kútoch sály. To nestačí. Evka s pohľadom zapichnutým do zeme, ťahaná matkou, prechádza sálu.
"To sa nehanbíš?!" pridáva sa pohoršene cudzia žena. Starší pán pokyvuje hlavou: "A to chodí na náboženstvo!"
"To si Evka prehnala!" dodáva starena a zlostne klopká svojou barlou o zem. Usedavý detský nárek zaniká vzadu vo foyeri divadla. Sedím ako prikovaný.
Hra pokračuje. Sme dojatí. Aplauz nemá konca... A zatiaľ kdesi tam vonku doznieva veľká tragédia malého dieťaťa. Zosmiešneného, pokoreného, nepochopeného dieťaťa...

II.

Prešlo čosi vyše dvadsať rokov a okolnosti ma opäť priviedli do toho divadla, ktoré bolo svedkom tej zvláštnej udalosti pri predstavení umučenia. Slečna, alebo už pani, to som pod nánosom líčidiel a umelých rias nevedel rozoznať,
čo pracovala v šatni divadla, mi bola nejaká povedomá. Až po chvíli som spoznal Evkinu tvár. Áno je to ona! Po krátkom nezáväznom rozhovore som
sa jej spýtal, či si ešte pamätá na svoj detský pokus zachrániť Ježiša
pred ukrižovaním.
"Ale čo, " usmiala sa ľahostajne, "bola som ešte sprosté decko, tak čo."
"Nie, nie," skúšal som vyjadriť svoje dojmy, "bolo to náhodou z tvojej strany krásne - dieťa chce zabrániť umučeniu Pána Ježiša. No povedz, nie je to nádhera?"
"Ak mi tu velebný pán bohoslovec mieni držať kázeň," spustila s nečakane príkrou iróniou, "nech už radšej ide, predstavenie začne čochvíľa." Rutinným pohybom zavesila môj kabát na vešiak, dala mi číslo a už sa venovala ďalším prichádzajúcim do divadla.

III.

Opäť sedím, alebo skôr kľačím ako prikovaný. Nad Bohostánkom veselo poskakuje večné svetlo. Pane, je to možné, čo sa za dvadsať rokov môže stať s človekom? Pozri na to dievča. Vtedy si jej bol taký blízky, že ťa ako dieťa chcela zachrániť... Vyskočila na pódium, aby zabránila najhoršiemu... Jej pokorená, uplakaná nechápajúca tvárička sa nedá zabudnúť...
A dnes - dospelá žena, ktorá na slovo o Tebe, Bože, reaguje s takou podráždenosťou... Áno, na záver, pri odchode z divadla, som sa jej nemohol neopýtať: "To preto, že sme ťa vtedy vysmiali?"
"Ale nebuď naivný!"
A keď som už odchádzal, ešte za mnou zavolala: "Števo, prestaň už snívať
a postav sa oboma nohami na túto zem..."
Ach, Bože... veď ona v teba neverí! Mali, veru mali sme jej vtedy tlieskať. Dlho, dlho tlieskať... Za jej krištáľovo čistú detskú spontánnosť, za jej odvahu vyliezť na javisko a brániť ťa Kriste. A my sme sa jej za to pohoršene vysmiali" Dieťa... tak veľmi sa vžila do fikcie, že konala, akoby to bola skutočnosť. Možno jej to vôbec vyčítať? Koľkokrát som ja odvtedy konal naopak: videl som skutočné utrpenie a naozaj som sa choval iba ako nezainteresovaný divák. Koľkokrát bol priamo predo mnou, v blížnom, klincovaný Ježiš a ja som iba zotrvával v anonymnom hľadisku svojho pohodlíčka. Bál som sa vystúpiť na scénu života, kde sa v hlavných úlohách stretávali bolesť, utrpenie a samota... Bál som sa - len žiaden trapas, blamáž, výsmech...
Pane, prosím ťa za jej dušu. Ak sme v nej svojím počínaním niečo zlomili, odpusť nám. Modlím sa, Pane, za jej dušu. Aj za svoju...


- podľa originálu: Kto je vinný??? (Jožinko, nebuď naivný...) - M. Rehorčík

 Skutočný príbeh

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu