Je to deprimujúce. Pretože si myslím, že ja som toho citu neni schopná. Aj teraz som odmietla jedného človeka, ktorý mi už v tejto chvíli naozaj chýba. Ale otázka znie: "Prečo mi chýba, alebo skôr, čo mi na ňom chýba?" Nemyslím, že je to láska, aj keď sa mi páči, že ma mal rád takú aká som, no nikdy som sa netešila z neho tak, ako by to malo byť. Neškatuľkujem lásku do nejakej príručky, ale viem, ako sa cítim pri priateľoch a očakávam teda aj nejaké logické veci, čo by mali byť, ak mám byť zaľúbená.. A myslím, že toto nie je ono. Viac mi chýbajú jeho bozky, nie on sám. Nezáleží mi na ňom tak, ako na niektorých mojich priateľoch. Ale trápi ma, že sa trápi, že ja som sa rozhodla ho nechcieť. Veľmi ma to trápi. Asi je to ale len obyčajná empatia. Tej mám niekedy aj na rozdávanie.
Som preto zlá? Že som sa rozhodla úplne ukončiť niečo čo možno mohlo mať zmysel? Zničiť niekoho sen? Dobrovoľne si trhať srdce? A nielen sebe? Cítim sa príšerne. Pretože som odmietla niekoho, kto ma mal rád. Lenže z vlastnej skúsenosti viem, že byť vo vzťahu, v ktorom miluje len jeden, je samovražda.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár