Jednoduchá matematika, ak nedám niekomu meč, tak ma neprebodne. Nedám dôvod. Ale možno by stačilo namiesto nedôvery práve naopak, dôverovať a neposkytnúť tomu človeku dôvod, aby mi ublížil. To by znamenalo ale, urobiť všetko pre to, aby sme spolu vychádzali. No to dá viac zabrať, ako nechať si všetky tajomstvá pre seba. A spoliehať sa vo všetkom zase len na seba.
Lepším riešením by možno bolo nájsť vhodného človeka, pri ktorom mi všetky pocity hovoria, že je ten správny a veriť len jemu. Aj takí ľudia sú. No ja som toho aj tak neni schopná, nedokážem im veriť. Sú veci, ktoré potrebujem zo seba dostať a nedokážem, pretože sa sama za seba hanbím, nemôžem sa s tým jednoducho niekomu priznať, priznať, že som tiež človek, ktorý robí chyby. Ktorý si je toho vedomý a prijíma svoju zodpovednosť aj tým, že prizná, že má práve tie chyby. No ja sa toho bojím, mnoho vecí neprezradím, nie, že by boli dôležité, no pre mňa sú, potrebujem sa z toho vyrozprávať, zistiť, či to bola chyba a poučiť sa z toho. Potom na minulosť zabudnúť a tešiť sa z prítomnosti.
No ako hovorím, tu sa zaseknem. Ale naštastie vidím, že nie som jediná. Pri mnohých veciach som si myslela, že som iná, lebo... Ale nie je to tak, vidím to aj v práci, veľa ľudí sa chtiac, nechtiac prizná s niečím, o čom musím uznať, že trápi aj mňa. Napríklad kolegyňa, viem, že občas by si isté jedlá na obed neobjednala, keby si ich nedám aj ja. A ja som taká istá, opieram sa o to, že aj ona si to dá, to mi dá odvahu si to jedlo objednať. Je to blbý príklad, no i tu vidím, že nie som jediná, kto sa hanbí si dať čudesné jedlá na obed, pokiaľ neviem, že si to dá aj niekto iný. Je to maličkosť, ale aj tá maličkosť mi dodáva odvahu, aby som sa podelila niekomu (konkrétnemu) s tým, čo ma trápi. Možno nie som až tak iná, ako si myslím. Možno mnoho ľudí by v danej situácii konalo tak, ako ja. Možno sa nemusím hanbiť za niektoré veci z mojej minulosti.
Nie sú to strašné veci, sú bežné, no nemôžem sa zmieriť so svojou reakciou, či bola naozaj opodstatnená, alebo som sa správala ako...
Raz na to prídem. Raz sa aj vyrozprávam. Raz budem aj niekomu naozaj veriť. Až natoľko, aby som bola ochotná tieto veci zo seba dostať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ginny
27. 12.decembra 2011 00:35
Ako to takto spätne čítam, nemám pocit, že som to písala ja.
2
najlepsi protiliek na taketo veci je davat svoju neistotu ocividne najavo a robit si z nej sama posmech - taxa zbavis toho bloku, ze "co ak ma niekto vysmeje", pretoze sa na tom zasmejes aj ty sama. a vlastne aj zistis, ze tvoje strachy nie su nic vazne. napr. sa bojis ob1t si nejake exoticke jedlo, tak zakric na celu kancelariu - "dnes si idem dat *dopln jedlo*, kto ide do toho gastronomickeho experimentu so mnou?" vidis ten rozdiel? miesto skryvania svojich zvlastnosti ich das okato najavo, az nikomu ani divne nepridu. skor naopak - pridaju sa k tebe! a hlavne sa neboj verit.
pretoze ak nedás niekomu meč, tak ta nim sice neprebodne... ale ani neochrani
pretoze ak nedás niekomu meč, tak ta nim sice neprebodne... ale ani neochrani
Napíš svoj komentár