Strnulo stiahla zo seba perinu a otvorila modré oči. Okná boli zarosené, aj keď v miestnosti bol chlad. Prešla k nim a pohľadom prekĺzla po blate, po snehových vločkách približujúcich sa k jej oknu, po trieskach dreva odletujúcich spod sekery majiteľa rodinného domu oproti. Zastavila sa pohľadom na krvavom strome na začiatku lesa, pod ktorým bol postavený provizórny kríž. Znova to videla. Stretla sa vtedy vo vchode s jej rozvedeným susedom. Za jeho pohľadom bolo niečo studeného a prázdneho. Jeho úsmev bol neistý, zašklbalo mu kútikom úst. Bol rád, že sa na neho nedívala skúmavejším pohľadom, pretože mal pocit, že jeho mŕtvu dušu neskryje už žiaden mimický výraz. Uhla však pohľadom práve vo chvíli, keby si najviac prial, aby sa zastavila a spýtala sa, či je všetko v poriadku. To bola posledná možná vec, ktorá by ho zachránila. Stačilo tak málo. A on by sa rozplakal, tak, ako mu plakalo srdce a ona by tam stála pri ňom, nič by nechápala a zároveň by však vedela všetko. Na ničom inom nezáležalo, iba na prítomnosti druhej osoby, po ktorej túžil ako smädný po dúšku vody. Päť rokov bojoval s depresiou samoty, s prízrakmi, ktoré ho obklopovali každú noc v prázdnej spálni, s rannými lúčmi slnka, ktoré prosil, až nevychádzajú, pretože toto bude len ďalší zničujúci deň, kedy mlčanie jeho utrápenej duše bude prerušovať len rádio v kuchyni.
V rukách držala kľúče od poštovej schránky a bielu obálku. Sledovala ho, ako kráča smerom k nej. Všimla si jeho neistú chôdzu, ako spomalil, keď bol takmer vedľa nej. Rozmýšľala, či sa mu predstaví, keď je tu nová. Nakoniec len odvrátila zrak. Nechcela na seba pútať pozornosť, nerada nadväzovala nové kontakty. Najradšej sa cítila sama. Neznáma. Nepovšimnutá.
Kráčal smerom k lesu. Aj keď bol deň, ľudia si ho nevšímali. Niektorí vidia celý život iba seba. Chcel však, aby o ňom bolo počuť. Aby o ňom vedeli, aby aspoň niekto sa na chvíľu zastavil a zamyslel sa nad tým, nad čím sa on zamýšľal celých päť rokov. Prečo on. Prečo to urobil takto. Čo ho donútilo padnúť na samotné dno a doplaziť sa po krvavých kolenách a lakťoch až sem ? Čo to je za svet, kde niektorí sú utrápení natoľko, že sa ho rozhodnú skoncovať prv, ako to bolo pre nich pripravené ? Vedia tí tam, čo všetko som cítil a cítili to niekedy aj oni ? Ani ona. Ani ona nemohla tušiť....
Po chvíli chôdze už nemyslel na nič. Zastavil sa pri starej, neúrodnej jabloni rastúcej v brehu. Mala dobrý, pevný konár, ktorý bol dosť vysoko, no zároveň sa naň nemusel vysoko šplhať. Poobzeral sa dookola. Nájdu ho ešte do večera. Vyšplhal sa na strom a sadol si na konár. Z batoha vytiahol lano, slučku si na ňom spravil už doma. Ako ho uväzoval vedľa seba na konár, po lícach mu stekali slzy. Pocítil poslednú bolesť v duši. Sebaľútosť. Nikdy by si nebol pomyslel, že to takto skončí. Ide zničiť sám seba, až sa už nikdy viac netrápi. Už nebude zajtrajšok. Už nebude prehovárať lúče slnka, až sa vrátia za kopce. Už viac nebude sám. Už nebude vôbec. Z batohu vytiahol ešte bordový švajčiarsky nožík. Bol to darček. Tiež kedysi nevedel, akú bude mať pre neho hodnotu. Jeho otec ho naučil, že vždy musí robiť veci poriadne. Ostrou čepeľou zatlačil na kožu na predlaktí, pod ktorou pulzovala krv. Vytiekol pramienok krvi a ako ťahal hlbšie a ďalej, krv bola tmavšia a tiekla silnejšie. Stekala mu po studenej ruke, po prstoch špinavých od kôry stromu, kvapkala na konáre starej jablone. Najprv pocítil bolesť, ktorú neskôr porazilo jeho telo zvýšeným vyplavovaním endorfínov. Pritiahol k sebe slučku lana a priškrtil si ju okolo krku. Zbohom, život. Už viac nebudeš. Zbohom, všetkému je koniec. Zatvoril oči a spustil sa dole.
Keď vyšla po schodoch do bytu, točila sa jej hlava a konečne z pľúc vydýchla. Snažila sa dýchať vždy pomaly a zadržiavať dych na schodoch, aby ju susedia nepočuli, ako namáhavo kráča hore a dusivo kašle. Naliala si pohár vody a odkráčala k oknu. Pohľadom prekĺzla po blate, po snehových vločkách približujúcich sa k jej oknu, po trieskach dreva odletujúcich spod sekery majiteľa rodinného domu oproti. Zastavila sa pohľadom na krvavom strome... a začala plakať. Zrazu pocítila jej vlastnú zraniteľnosť, čo ju čaká a neminie, aj napriek tomu, že je mladá. Nechce zomrieť...
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
tak moc smutné