A tak sedím za vrchom dlhého stola s Luciferom. Nevidím ho, počujem sa ho smiať pri tom, ako mi rozbíja poháre od šampanského. Pre hostí, ktorí nikdy neprídu. Črepiny sa rozlietavajú do strán, na drahom obruse nezostávajú takmer žiadne kúsky. Má naozaj pozoruhodný zmysel pre detail. Praská už aj porcelánová váza v strede stola. Vyteká z nej studená dažďová voda, uhnité červené ruže krehko padajú na stôl, ničia sa im hlávky, lupene sa rozfúknu do strán. Už aj tak dlho mŕtvolne smrdia. Skaza sa blíži smerom ku mne, pri každom páre roztriešteného skla a neviditeľnom údere po stole inštinktívne zatváram oči. Nechtami sa zabáram do purpurového sedadla barokovej jedálenskej stoličky. Ostalo ticho. Ohlušujúce ticho. Diabol sa viac nesmeje, vyčkáva. Chce si ma vychutnať. Ako obvykle, začína dezertom. Po sále je počuť škrípavý zvuk servírovacieho stolíka na kolieskach. Vrazil do stola nečakanou silou, stôl ho však vzdorovane odsunul kus od seba. Zastavil sa pár centimetrov po mojej pravici, pomaly sa mu dokrútili kolieska, čakalo sa, kým sa načiahnem po svoj tanier s čokoládovým dortíkom a želatínou na vrchu. Počujem v hlave tlkot svojho srdca. Je mi chladno, oziaba ma od mramorovej dlažby na bosé nohy. Stiahnem ich pod stoličku, načiahnem sa po pozlátený tanier s dezertom a rukou siahnem medzi rozhádzané dezertné lyžičky. Pokladám si dortík pred seba, aj cez slabé svetlo z krištáľového lustra mi neunikne, že sa hýbe. Odpadávajú z neho omrvinky z tmavej horkej čokolády, želatína na vrchu je rozrušená. Zrýchľuje sa mi dych, je mi na zvracanie. Z klavíra na rohu miestnosti sa spustili lahodné tóny Sonatina in D minor od maestra Beethovena. Hostina môže začať. Po lícach mi stekajú horúce slzy. Stôl sa s obrovským hrmotom prisunul bližšie. Vrazil do mňa a zovrel ma so stoličkou do pasce. Musím jesť. Trasúcimi rukami načriem zlatou lyžičkou do dezertu, ktorého čokoládová stena sa rozpadne a na tanier sa vysypú červy. Prudko brániace sa svojmu osudu, snažiace sa uniknúť z taniera, vrtiace sa a krútiace sa do zvláštnych špirálových útvarov. Tri veľké dážďovky z otvorov v želatíne unikajú na stôl. Do chodieb prázdneho zámku sa rozlieha môj krik. Sprevádzaný je smiechom tak odporným, tak nepríjemne zarezávajúcim sa do najhlbšej časti duše.... Aby tam navždy ostal, v podvedomí a vytváral nám večný strach z toho, že ho budeme raz počuť znova. Bráni nám v konaní všetkého, čo si prajeme a nemáme pri tom istotu, že sa nám to podarí. A diabol sa na tom rád smeje. Smiechom, ktorý ma prenasleduje po chodbách, zatiaľ čo bosá bežím labyrintom nechutného bohatstva a samoty, zlata a luxusu a míňam obrazy mŕtvych tvárí, ktoré ma mĺkvo sledujú upreným zrakom v jeden bod, v ktorom sa im myhnem na pol stotiny, prebiehajúca v krátkych čiernych šifónových šatách, ktoré vejú za mnou, pretože majú obrovské, volánové rukávy. "Neunikneš, všade, kam sa schováš, bude len peklo. Tvoje vlastné, vysnívané peklo." Otváram obrovské dvojdvere do zanedbanej záhrady, šaty sa mi zatrhávajú o divé maliny, po lýtku mi steká pramienok krvi. Brodím sa cez po pás vysokú pŕhľavu, spomaľujem, obzerám sa navôkol seba. V noci rozoznávam obrysy zámku, les za ním, nevýrazné hviezdy na oblohe. Zastavujem sa, zhlboka dýcham, oprem sa o starý, zvnútra spráchnivený dub. Múry zámku sú všade. Obklopujú celú záhradu nádvoria. Musí tam byť veľmi mnoho komnát. Všetko je tak obrovské, rozľahlé a ja mám celý zvyšok mojej večnosti stráviť tu, v zatratení. Mám všetko, čo som kedy chcela, no i všetko, čoho som sa kedy bála......

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lady2lol  24. 2. 2014 10:53
Napíš svoj komentár