Mám otvorené okno, takže sem preniká chlad. Je mi zima vo svetri, no nie je to dostatočný dôvod na to, aby som vstala a šla ho zavrieť, alebo aby som sa aspoň prikryla. Otvorila som si čokoládu, potrhala som na drobné kúsky obal aj alobal. Čokolády som sa ani nedotkla. Cítim jej sladkú vôňu. Šlo mi len o to, aby som mohla niečo zničiť. Áno, aj takto končia moje dni...
Cítim pocit hnusu niekde vo vnútri. Duše, zrejme. I keď niekedy mám pocit, že žiadnu dušu nemám a tento pocit znechutenia vo vnútri duše ĺahko zamieňam za ten pocit, keď sa mi dvíha žalúdok. Alebo ak teda mám dušu, sídli pravdepodobne v žalúdku. V niektorých okamihoch sa mi totiž chce namiesto plaču či hnevu proste len zvracať... Myslím, že tým by som v tú chvíľu vyjadrila všetko.
Vyvracala by som sa na dlážku pred tvoje nohy a jednoducho by som si zapravila znova vlasy smerom dozadu, narovnala sa a odišla by som.
Ale nie. Budem to dusiť v sebe. Nevyroním ani slzu. Nevykričím sa.
00:40 Idem do chladničky, vyberám alkohol... Pri svetle mesiaca prenikajúceho cez okno si opretá o radiátor nalievam do šálky. Pijem, nalievam, pijem.
Tmavočervený pramienok mi steká po brade. Odkladám pohár.
Tancujem.
Tancujem.
Tancujem....
Sledujem, ako sa obrysy môjho tela mihajú po stene v tieni na slabom oranžovom svetle z pouličných lámp.
Tancujem.
Líham si do postele.
Spím a ani netuším, že zajtra bude ešte horšie....
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár