Nenávidela ležanie vo vani. Nezniesla pohľad na nehybnú vodnú hladinu. Vyvolávalo to u nej pocity strachu a úzkosti.
Teraz jej to bolo jedno.
Sledovala, ako sa krv pomaly mieša s vodou.
Drobné obrazce z pramienka krvi bledli, sfarbovali sa do svetlooranžova, až nakoniec splynuli s vodou.
Len okolo ruky voda ostávala tmavá. Naberala čoraz sýtejšiu farbu.
Vzduch v kúpeľni bol chladný, zmiešaný s jemnou, sviežou vôňou peny do kúpeľa.
Na okrajoch vane bol ešte pozostatok peny. Malé, jemné mydlové bubliny.
Pohla sa, voda vo vani sa na malú chvíľu rozvlnila.
Rozmočenými bruškami prstov sa chytila okrajov vane, po ktorých začala stekať krv. Začala cítiť únavu. Chcelo sa jej iba spať.
Prestala myslieť na bolesť, ktorá jej zo začiatku prechádzala telom. Zaprela sa o kraje vane, posunula sa hlbšie k stredu, pokrčila kolená, zavrela oči a ponorila sa do vody.
Započúvala sa do žblnkania. Zaspala.
Prisnil sa jej sen.
O akomsi mužovi. Ako ju v čiernom obleku pevne objíma, bozkáva ju na vlasy a nakoniec ju púšťa...... dolu.
Ako ona padá, no ešte ju zastihne teplá slza muža, ktorý ju vyronil. Padne jej na pery.
Cíti to teplo na chladných perách.
Zrazu sa teplo zo slzy elektrizujúco šíri cez celé jej telo. Páli to. Bolí to.
Kope ju to, ťahá ju to za vlasy. Smerom nahor, vracia ju to k neznámemu mužovi.
Znova ju objíma. Drží ju okolo pliec.
"Počujete ma ?"
Otvorí oči. Je v nemocnici. Muž zo sna je tu s ňou.
"Môžte nás nechať osamote?" prehovorí na sestru.
Tá odíde.
Povzdychne si. "Takmer ste mi tu zomrela. Prečo ? Kvôli čomu toto bolo ?"
Ona sa pozerá do stropu. Zrak jej padne na kus odpadnutej omietky.
Privrie oči a s odpoveďou ich zasa otvorí :
"Niekedy ľudia už prestávajú veriť aj v poslednú nádej a strácajú tak cestu. Spomaľujú a bezcieľne sa túlajú tam, kde potom už aj tak je len čierno čierna tma."
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár